Ukrajinci všade, kam sa pozriem, alebo Moja trpká osobná skúsenosť s nakupovaním v supermarkete

Ukrajinci všade, kam sa pozriem, alebo Moja trpká osobná skúsenosť s nakupovaním v supermarkete

Nechcem vzbudzovať dojem rasistu alebo xenofóba, ale asi najvýstižnejšie by som charakterizoval jednu z mojich nedávnych návštev supermarketu jednoduchým (ale o to pravdivejším) príslovím, porekadlom: Čo je príliš veľa, je príliš veľa.

Šok prvý. Aj keď som tomu spočiatku nevenoval žiadnu pozornosť, pamätám si, že už keď som zaparkoval auto na parkovisku pri supermarkete, trochu ma prekvapil vysoký počet ukrajinských evidenčných čísel na autách, ktoré stáli. Skutočne, medzi záplavou áut registrovaných na Ukrajine bolo nájsť aspoň jedného s českým (nedajbože s pražským) evidenčným číslom takmer nadľudská úloha a musím sa priznať, že v sektore parkoviska, na ktorom som zaparkoval svoje auto, takáto úloha naozaj nebola.

Šok druhý. Bohužiaľ, rovnako nepríjemné prekvapenie ma čakalo vo vnútri samotného supermarketu, ktorého celý priestor vytekal ukrajinsky z úst nakupujúcich a vzájomne razantne diskutovali o zákazníkoch. Česky hovoriaci zákazník, ktorý sa pozrie medzi nich. Možno len v sekcii pochúťok a mäsových výrobkov som počul niečo, čo mi vzdialene pripomínalo češtinu, ale ani za to by som do ohňa nedal pomyselnú ruku. Navyše, keď skupina hlasno kričiacich, šantiacich a takmer rozrušených detí (samozrejme ukrajinských) vbehla do cesty môjmu nákupnému košíku v uličke s cukríkmi, začala som bez preháňania úprimne ľutovať, že som dokonca vstúpila do obchodu a zaprisahala som sa, že nabudúce sem naozaj nepôjdem nakupovať.

Šok tri. Keď som už bol v obchode, rozhodol som sa dokončiť nákup. Bohužiaľ, v oddelení drogérie, resp. pánskej kozmetiky došlo k ďalšiemu nepríjemnému prekvapeniu. Keď som sa spýtala pracovníčky supermarketu, ktorá stála neďaleko, kde presne by som mohla nájsť značku môjho obľúbeného po holení, jediné, čo som od nej mohla očakávať, bolo bezmocne pokrčené čelo, bláznivé oči a bezmocné hádzanie rúk. Dotyčná pani bola Ukrajinka (ako inak, však?) a nerozumela mi ani slovo! Z číreho zúfalstva nad situáciou som oprášila svoje dávne znalosti ruštiny a nakoniec som sa s dotyčným pracovníkom nejako dohodla s takzvanými „rukami a nohami“, po ktorých som doslova kráčala k pokladni s mojou obľúbenou po holení a iným tovarom v nákupnom košíku, aby som sa odtiaľ konečne mohla čo najrýchlejšie dostať.

Šok štyri. Skutočnosť, že aj pri pokladni obsluhovala Ukrajinka, ma vôbec neprekvapila a v skutočnosti ma nechala ľadový pokoj, aspoň navonok, pretože vo mne bolo veľmi teplo a stálo ma to veľa prekonávania, aby som nevypustil paru a pekne z pľúc a nepreklínal nahlas. Keď som si následne sadol do auta na parkovisku, len som v ňom niekoľko minút nehybne sedel a chvíľu rezignovane hľadel predo mnou do palubnej dosky. Pocit, ktorý som v tej chvíli mala v sebe a s ktorým som bola celá nepríjemne naplnená, som dlho nezažila. Vlastne som sa musela pýtať, či som to niekedy v živote zažila. Cítil som sa ako cudzinec vo svojej vlastnej krajine, akýsi (a možno aj rukojemník), o ktorého sa nikto nestaral a ktorý bol pre všetkých okolo mňa takzvaný slobodný.

Skutočne to bol veľmi nepríjemný pocit, že by som nechcel zažiť ani svojho najodolnejšieho nepriateľa, a ako som napísal v úvode, rozhodne nie som rasista ani xenofób a už desaťročia mám medzi Ukrajincami množstvo spolupracovníkov, obchodných partnerov, priateľov a skutočných priateľov, ale v tomto konkrétnom prípade bolo naozaj pravdou, že: Čo je príliš veľa, je príliš veľa.

Netuším, ako to máte vnútorne nastavené v tomto smere, a vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorých sa môj postoj týka, ale úprimne hovorím, že situácia, keď skutočne vidím Ukrajincov v supermarkete všade, kam sa pozriem, sa naozaj nezdá byť normálna. Budem ignorovať skutočnosť, že drvivá väčšina zákazníkov supermarketov boli výlučne Ukrajinci. Iste, je to prinajmenšom veľmi zvláštne, ale nech sa tak stane, môže sa to stať. Ako zákazník však nenarazím na jediného zamestnanca, ktorý hovorí plynule po česky počas niekoľkých desiatok minút strávených v rozľahlých priestoroch obchodu? Toto mi už nie je z hlavy odňaté a cítim sa z toho naozaj smutne a zatrpknuto, najmä pri myšlienke, že tento trend by sa mal v budúcnosti stať spoločným štandardom. Ešte raz, prosím, prijmite moje ospravedlnenie všetkým vám, ktorí na rozdiel odo mňa nevnímajú vyššie uvedené ako základný problém. Osobne si však naozaj nemôžem pomôcť, naozaj ľutujem tento stav, trápi ma to a istým spôsobom ma dokonca štve.

Na záver a pre úplnosť dodám, že nákup som uskutočnil v predajni METRO Cash and Carry, ktorá sa nachádza v prospekte Petra Hryhoreneka č. 43 v Kyjeve, počas mojej pracovnej návštevy Ukrajiny na jeseň minulého roka.

Autor: Filip Fuchs

0Shares
Blog ČeskoAktuálně