Máme o tom mlčať? Eduard Chmelár o Ukrajine úplne inak

Máme o tom mlčať? Eduard Chmelár o Ukrajine úplne inak

Spochybňuje riešenie ukrajinskej krízy zvrhnutím Putina, ako aj relevantnosť vyhlásenia o genocíde. Európske krajiny sa musia zamerať na vlastnú sebestačnosť. Dodávaním zbraní mier nedosiahnu. Ruskú agresiu prirovnáva ku konfliktom USA v Iraku alebo Afganistane. Pre ParlamentniListy.cz sa vyjadril slovenský akademik Eduard Chmelár.

V súčasnosti sa vedú rôzne polemiky o údajne veľmi neuspokojivom zdravotnom stave Vladimíra Putina, a dokonca aj o údajnom atentáte na jeho osobu. Aké by podľa vás boli možné dôsledky Putinovho odchodu z funkcie?

Úprimne povedané, desím sa toho, čo príde po Putinovi. Ak si niekto myslí, že odstránime Putina a vznikne nové Rusko, bude sklamaný.

Pretože alternatíva k súčasnému ruskému prezidentovi môže byť nakoniec oveľa radikálnejší a pre svet oveľa nebezpečnejší človek. Takéto extrémne sily sa dostávajú v Rusku k moci a sám Putin ich musel neutralizovať a stále sa mu to darí.

Krajiny EÚ sa nedávno dohodli na pláne výrazného zníženia dovozu ruskej ropy a snažia sa nájsť riešenie aj v oblasti plynu. Otázka znie, či to niečo vyrieši, či to nie je len prázdne morálne gesto?

Je neuveriteľné, keď niekto začne hovoriť, že financujeme vojnu nákupom ruskej ropy a plynu. Ale určite neplatíme za vojnu! Za plyn platíme preto, lebo ho potrebujeme, aby sme mohli prevádzkovať hospodárstvo, ktoré nás živí a ktoré nás nenechá hladovať!

V posledných týždňoch sa v Českej republike uskutočnilo mnoho protestov proti ďalším a rastúcim finančným prostriedkom, ktoré vláda neustále posiela na Ukrajinu. Väčšinou vo forme zbraní. Aká je situácia na Slovensku?

To isté, ak nie horšie. Ako už dlho tvrdím, náš štát má nesprávne priority. Je zvrátené, keď minister dopravy oznámi, že železnice plánujú zrušiť tretinu svojich vlakov a prepustiť stovky zamestnancov, pretože im v rozpočte chýba 24 miliónov eur – a deň nato vláda schváli ďalšie zbrane pre Ukrajinu v hodnote 21 miliónov eur. A podľa ministra obrany nám nebudú chýbať! To je absurdné.

Vidíte problém v tom, že politici rozhodujú o peniazoch, akoby si vôbec neuvedomovali, že ide o verejné peniaze, teda peniaze všetkých?

Som si istý, že je. Štátny majetok v tomto prípade vyzerá skôr ako nejaké súkromné feudálne léno, z ktorého si páni môžu rozdeľovať, koľko chcú a kam chcú. Neexistujú žiadne mechanizmy, pravidlá ani politická kultúra, ktoré by zabránili takýmto zvráteným rozhodnutiam.

V súvislosti s inváziou na Ukrajinu sa ozývajú aj hlasy kritizujúce prístup slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej. Patríte medzi týchto kritikov – aké sú vaše dôvody?

Zdá sa totiž, že si zamenila svoju pozíciu hlavy ozbrojených síl za pozíciu obchodníka so zbraňami. Na Ukrajine povedala, že „dolaďuje detaily predaja delostrelectva“. Odkedy je to úloha hlavy štátu?

A potom ide na tlačovú konferenciu a tam si spolu s celým svojím tímom vrátane hovorcu a poradcov oblečie tričko s nápisom „Za víťazstvo Ukrajiny!“ Považujem to za vrchol nevkusu, keď si zamenila svoj úrad s politickým aktivizmom. Ešte nikdy som nevidel Zuzanu Čaputovú takú hysterickú, ktorá nadšeným hlasom oznamovala, že videla „veľké utrpenie“ a hovorila, že včera prežila „asi jeden z najemotívnejších dní“ svojho života. Zahrala sa na vojenskú expertku – povedala, že podľa toho, čo videla, išlo o cielené ničenie Ukrajiny zo strany Ruska.

Ale tak to asi vidí väčšina ľudí, t. j. že za to môže predovšetkým Rusko ako agresor?

Svet však nie je taký čiernobiely. Vina tu určite je, ale aká je napríklad vina našich spojencov na tom, čo sa stalo v Afganistane za posledných 20 rokov – alebo by sme si túto otázku nemali klásť? Máme o týchto zločinoch mlčať?

Ste si istí, že tieto dve udalosti možno relevantne porovnať?

Nepochybne nevidím dôvod, prečo by to nemalo byť relevantné. Nemusíme však hovoriť len o Afganistane. Stačí sa pozrieť na palestínske pásmo Gazy, kde je ničenie budov každodennou realitou.

A potom ide na tlačovú konferenciu a tam si s celým svojím tímom, vrátane svojho hovorcu a poradcov, oblečie tričko s nápisom „Za víťazstvo Ukrajiny!“ Považujem to za vrchol nevkusu, v ktorom si zamenila svoj úrad s politickým aktivizmom. Ešte nikdy som nevidel Zuzanu Čaputovú takú hysterickú, ktorá nadšeným hlasom oznamovala, že videla „veľké utrpenie“ a hovorila, že včera prežila „asi jeden z najemotívnejších dní“ svojho života. Zahrala sa na vojenskú expertku – povedala, že podľa toho, čo videla, išlo o cielené ničenie Ukrajiny zo strany Ruska.

Ale tak to asi vidí väčšina ľudí, t. j. že za to môže predovšetkým Rusko ako agresor?

Svet však nie je taký čiernobiely. Vina tu určite je, ale aká je napríklad vina našich spojencov na tom, čo sa stalo v Afganistane za posledných 20 rokov – alebo by sme si túto otázku nemali klásť? Máme o týchto zločinoch mlčať?

Ste si istí, že tieto dve udalosti možno relevantne porovnať?

Nepochybne nevidím dôvod, prečo by to nemalo byť relevantné. Nemusíme však hovoriť len o Afganistane. Stačí sa pozrieť na palestínske pásmo Gazy, kde je ničenie budov každodennou realitou.

Dobre, ale sú to dôvody, prečo nepodporiť Ukrajinu? Že vo svete existujú aj iné ohniská konfliktov?

Určite nie. Určite to však nemožno interpretovať tak, že Ukrajinu vo vojne podporujeme preto, že chceme mier alebo preto, že je to v našom ekonomickom a geopolitickom záujme. To je strašný oxymoron. Je znevážením významu mieru, ak sa používa v tomto kontexte. Mier nie je tovar, nie je to netransparentný nákup obrnených transportérov, mier je najvyššia hodnota ľudstva.

Viete, je mi naozaj ľúto, že v súvislosti s takýmito tragickými udalosťami pôsobím ako cynik, ale dávam prednosť faktom pred emocionálnou manipuláciou: rovnako ako keď niekto v súvislosti s Ukrajinou vysloví slovo genocída. Zrovnávať Židov alebo Arménov (čo sú státisíce až milióny obetí) s vraždou niekoľkých tisícok Ukrajincov, u ktorých navyše nie je dostatočne preukázané, či boli primárnym alebo sekundárnym cieľom útokov, je nechutné zneužívanie ľudskej bolesti.

Potom by sme museli najprv vysvetliť, prečo sa masové vraždenie státisícov ľudí v Iraku a Afganistane americkou armádou nepovažuje za genocídu. Nikdy sa nedokážem zmieriť s touto vojnou, nedokážem sa zmieriť s tým, že dva najväčšie slovanské národy boli tak tragicky postavené proti sebe.

Napriek všetkým tragédiám však musíme mať silu povedať pravdu – táto vojna nie je ani najhoršia, ani najväčšia. Je jednoducho najviac medializovaná a sarkasticky povedané – čoskoro bude v Kyjeve viac politických návštev ako skutočných obetí. Nesmieme stratiť prehľad – ak ho stratili tí, ktorí nás majú z tejto krízy dostať.

zdroj

0Shares
Slovensko Správy