Slovak Ghost Hunters, skupina mladých ľudí, s ktorými sme sa porozprávali o tajomnom nadprirodzenom svete, i o tom, že svet živých a mŕtvych je vzájomne paralelne prepletený. Spája ho mnoho nepoznaného, neznámeho a zvláštneho. A tak trochu aj desivého…
Skúmajú tenkú líniu, ktorá spája svet života a smrti. Medzi živými a tými druhými. Tými, ktorí sú stále medzi nami. Či chcú alebo nie. Svet duchov a nadprirodzených, nevysvetliteľných javov. Svet, ktorý pred nami ešte stále ukrýva mnoho nepoznaného a tajomného. Do neho sa rozhodla nahliadnuť prvá a jediná oficiálna skupina Lovcov duchov. Slovak Ghost Hunters.
/Prečo ste sa rozhodli venovať práve duchom a nadprirodzeným javom?
– Všetci, ktorí sme v skupine, máme vlastný zážitok s paranormálnym javom. Preto nás to spojilo. Chceme jasné odpovede na naše otázky v oblasti týchto javov. Na Slovensku takáto skupina nebola a bola to pre nás výzva, ukázať nielen celému Slovensku ale aj iným krajinám, že niečo medzi zemou a nebom existuje. Naším cieľom je tiež ukázať Slovensku miesta, ktoré neboli tak známe. V skratke, prezentovať Slovensko. Miesta, ktoré ľudia nepoznajú.
/Aktivity SGH sledujem už nejeden rok. Kedy ste sa ako skupina SGH zrodili? Inšpirovala vás k založeniu slovenskej skupiny aj v TV vysielaná séria Lovcov duchov?
– Zakladateľom názvu Slovak Ghost Hunters bol Matej Cích. Keďže najskôr behal po opustených miestach sám, rozhodol sa, že nájde ľudí, ktorí by s ním tvorili skupinu. Ako skupina fungujeme od februára 2015. Sme prvá slovenská skupina zaoberajúca sa paranormálnymi javmi na Slovensku a to nás teší. Samozrejme, že poznáme lovcov duchov z TV, práve z Ameriky. Skôr nás namotivovali ako inšpirovali k tomu, aby sme práve takúto činnosť rozbehli na Slovensku.
/Slovak Ghost Hunters tvorí štvorica ľudí. Prosím, predstavte sa nám.
– Hlavný vyšetrovateľ a zároveň teamleader skupiny, zakladateľ Matej Cích. Náš vodca, vďaka ktorému sme tam kde sme. Cieľavedomý a veľmi vtipný. Narodil sa v Bratislave. Odjakživa ho bavili extrémne veci. Rád jazdil kedysi na adrenalínovom bicykli. Postupom času sa začal zaujímať o autá. Vyštudoval kuchárčinu a to je aj jeho záľuba. Bol aj v zahraničí, kde kuchárčil. Postupom času sa vypracoval v tejto oblasti na manažéra, tejto profesii sa venuje dodnes. Jeho práca je tiež jeho koníčkom, ako skupina SGH.
– Hlavnou vyšetrovateľkou a vernou členkou SGH, ktorá je od začiatku v tejto skupine, je Barbora Vachálková (Baška). Keďže je v skupine od začiatku SGH spolu s Matejom, aj jej patrí veľká vďaka za to, že sme sa dostali tak ďaleko. Je zábavná, vtipná a zodpovedná. Medzi jej koníčky patrí hlavne SGH, ale tiež aj jej malý synček Maťko, ktorý má 2 roky. Momentálne je na materskej dovolenke, ale je stále zamestnaná ako recepčná a kuriérka pre jednu firmu. Jej robota bola väčšinou administratívna, ktorá bola spojená s vozovým parkom. Medzi jej najobľúbenejší koníček patrí šoférovanie. Narodila sa v Bratislave.
– Ďalšou veľmi dobrou vyšetrovateľkou je naša malá krásna Hanka Revayová. Žienka z Bratislavy, ktorá je zábavná a veľmi rýchlo zapadla do našej SGH rodiny. Taký náš malý štuplík. Pracuje momentálne v Bratislave ako skladníčka vo Volkswagene. Je veľmi šikovná v oblasti nášho technického vybavenia. Je to aj veľmi vášnivá hubárka.
– Naším posledným členom je náš najlepší kameraman Peter Bolgáč. Tiež býva v Bratislave a pracuje v oblasti realizácií stavieb. Je veľkým prínosom v našom tíme, keďže robí úžasné zábery do našich epizód.
Nikto z nás sa nevenuje duchovnu tak profesionálne, že by nás to živilo.
/Nebolo vás v skupine SGH päť?
– Žiaľ, od začiatku nášho pôsobenia sa ľudia v tíme SGH menili. Isté životné situácie tak rozhodli. Od začiatku pôsobenia SGH je stály člen a zároveň teamleader Matej Cích a členka Barbora Vachálková. Momentálne SGH tvoria štyria ľudia. Hľadáme nového člena do tímu, zatiaľ je to v štádiu, že nám ľudia píšu a posielajú „životopisy“.
/ Čo vás všetkých dokázalo spojiť? Bolo to aj niečo iné, než nadprirodzené javy alebo záujem o duchov?
– V prvom rade nás spojila záľuba v pátraní po paranormálnych javoch. Spojila nás tiež chuť cestovať nielen po Slovensku, ale aj do iných okolitých krajín. Sme ako jedna rodina, ktorá je v dennodennom kontakte. Nejako to prišlo samé, že sme si hneď sadli.
/Ak by sa k vám chcel niekto ďalší ešte pridať, čo by musel spĺňať?
– Ako som spomínala, momentálne do nášho tímu hľadáme nového člena. Zámerne som povedala „člena“ z dôvodu, že viac je pre nás prínosom muž, keďže potrebujeme technicky zdatného človeka. A tiež chodíme na miesta, ktoré sú opustené, v ktorých môžeme stretnúť skôr živých ako mŕtvych. A v takýchto prípadoch je lepšia chlapská prevaha, keďže sa nám raz stalo, že nás niekto sledoval a svietil na nás z diaľky s baterkami a dokonca nám hodili ťažké polená do príjazdovej cesty. Nebránime sa tiež ženskej posile, pre nás je to ešte otvorená téma. Každopádne potrebujeme človeka, ktorý bude k dispozícií skoro každý deň, keďže každý deň riešime niečo nové a potrebujeme názory všetkých členov. Tiež je pre nás dôležité, aby nový člen vedel spracovať epizódu (video) v programe na to určenom. Treba písať články, byť aktívny na Facebooku, mailoch, treba odpovedať fanúšikom, starať sa o našu webovú stránku. Takou skôr menšou podmienkou je mať k dispozícií auto. My všetci máme vlastné auto, pretože stať sa môže čokoľvek, ale samozrejme vždy je riešenie. Tiež by si mal nový člen uvedomiť, že každá naša akcia je isté riziko, veľa krát ideme na miesta, ktoré sú v katastrofálnom stave. Samozrejmosťou je, že by mal hneď zapadnúť. My sme taká banda, ktorá sa veľmi rada smeje a vtipkuje, prosto sme za každú srandu. Tiež by nemal mať nový člen problém s tým, že bude jeho meno a „identita“ zverejnená verejne.
/Pri svojom výskume používate mnoho na prvý pohľad zvláštnych, pre verejnosť neznámych prístrojov…
– Niekomu sa môžu zdať naše prístroje komplikované, iným laické. Naším najpoužívanejším prístrojom je klasicky diktafón, ktorý dokáže zachytiť zvuky, ktoré voľným uchom človek nepočuje. Ďalším zaujímavým prístrojom je fotoaparát s full spektrom, čo znamená, že po odfotení dokážeme ihneď zachytiť postavu ducha. Nie raz sa nám niečo zvláštne už podarilo zachytiť. Najobľúbenejším a zároveň najnepríjemnejším prístrojom je tzv. Spirit box, ide o prístroj, vďaka ktorému môžeme ihneď počuť odpoveď, hlas neznámej entity. Spirit box funguje na základe AM a FM vĺn, cez ktoré je zreteľne počuť hlas ducha, samozrejme treba mať dobrý sluch a skúsenosť s týmto prístrojom. Našou novinkou je aktuálne Para4ce. Je to prístroj dovezený až z Floridy, nedá sa kúpiť na Slovensku. Funguje na základe snímača pohybu, kedy vo vzdialenosti jedného až 2 metrov dokáže zachytiť neznámu entitu, energiu, ktorá vstúpila do senzora a následne tento prístroj začne vyhrávať ako zvonkohra, kedy upozorní na to, že niečo, niekto, okolo toho prešiel. Ďalším veľmi zaujímavým je prístroj K2. Prístroj, ktorý vďaka svetelným ukazovateľom dá ihneď najavo, že sa v jeho okruhu nachádza silná energia. Cez tento prístroj sa dá s duchmi veľmi dobre komunikovať. Tiež používame Melmeter, ktorý nám ukazuje teplotu a výkyvy teploty v okruhu okolo metra až dvoch. Vďaka tomu vieme, že neznáma energia sa nachádza blízko nás. V 99% prípadoch, keď teplota na melmetri klesá, ide o paranormálny jav. A ako bežný prístroj používame kamery s nočným videním, kamery s rozlíšením 4K. Samozrejme, každá aktivita tohto prístroja sa dá racionálne vysvetliť a to vždy aj robíme, pretože niekedy aj elektrická energia môže naše prístroje donútiť k ich aktivite a nemusí ísť o nadprirodzený jav.
/ Na svoju prácu používate nie lacné prístroje. Získavate ich sponzorsky alebo na ne „padne“ aj časť vašej výplaty?
– Táto práca, alebo skôr koníček nie je lacná záležitosť. Keď nerátam prístroje, tak už len samotný „výjazd na akciu“ niečo stojí. Predovšetkým náš čas, ktorý nám nikto nezaplatí. Treba aj niečo jesť, tankovať, kúpiť diaľničnú známku, kupovať SGH veci pre fanúšikov keď robíme súťaže. Tie veci, ktoré fanúšikovia vyhrajú, treba aj objednať, odoslať poštou, ide predovšetkým o magnetky, hrnčeky, tričká, mikiny. Stalo sa nám tiež, že sme boli aj cez 350 km od nášho domova, takže vzhľadom na to, že pracujeme celú noc, by bola cesta naspäť nelogická. Takže aj to ubytovanie na jednu noc, ktorú tam v podstate nestrávime celú, treba zaplatiť. Ešte sme sa nedostali do štádia, že by sme mali vlastného sponzora. Ale veľká vďaka patrí našim fanúšikom, ktorí nám nejaké tie eurá posielajú na náš spoločný SGH účet. Ide o dobrovoľný príspevok, čím nám takto prejavujú svoju vďaku a pochopenie za všetko, čo robíme. Všetko ostatné si platíme z našich výplat. Naše prístroje nie sú lacná záležitosť, môžem povedať, že napríklad najnovší prístroj, ktorý máme dovezený z Floridy stál 250 €… Asi 3 roky dozadu sa nám fanúšikovia poskladali na kameru s nočným videním, čo sme vôbec nečakali, dostali sme to od nich na SGH stretávke. V dnešnej dobe je čas vzácny a nedá sa vyčísliť, a to je presne to, čo dávame do našej práce.
/Ak sa nemýlim, tak pri nahrávaní zvukov a hlasov používate aj klasický diktafón, ktorý nám, novinárom, slúži tiež na nahrávanie rozhovorov. Chcete mi povedať, že ho možno bez úpravy použiť aj na zachytenie hlasov duchov?
– Áno, diktafón je naša najpoúživanejšia vecička. A môžem len potvrdiť, že je to najlepší prístroj na zachytenie hlasu ducha. Ide o zvuk, ktorý voľným uchom nepočujete. Skúste si vypočuť Vaše nahrávky z diktafónu, a možno budete prekvapený, že sa Vám tam ozval aj hlas niekoho iného 🙂 (smiech). Nikdy umelo neupravujeme naše nahrávky, či sa jedná o nahrávky z kamier, diktafónu alebo spirit boxu. Všetky naše nahrávky sú skutočne reálne.
/Zo svojich ciest fotíte a natáčate videá. Kde všade ich môžeme zhliadnuť?
– Predovšetkým na našom Facebook účte Slovak Ghost Hunters crew. Tu sa nachádzajú najnovšie aktivity našej skupiny, ďalej pridávame naše epizódy na Youtube, kde sme pod názvom SGH Team https://www.youtube.com/results?search_query=SGH+Team. Niektoré staršie naše videá sú ešte na kanáli pod názvom Matej Cích https://www.youtube.com/results?search_query=Matej+C%C3%ADch. Tiež sme začali používať Instagram, tam sme pod názvom našej skupiny.
/Na svojich potulkách ste navštívili množstvo slovenských miest. Ktoré z nich vo vás zanechalo najzvláštnejší či najdesivejší pocit a prečo?
– Za dobu existencie SGH sme navštívili hrad Beckov, Pezinskú psychiatriu – bývalá cajla, Bunker BS8 v Petržalke, Čachtický hrad /podzemie/ kúriu, Kežmarský hrad, Spišský hrad, bývalú detskú ozdravovňu Abrahám v Galante, Krvavé šenky pri Nitre, hrad Šášov, Starú kremničku, Kremnické bane, Pevnosť Jozefov v Čechách, český hrad Svojanov, českú Stránsku skalu, bar v Rakúsku, hrad Branč, Sakrakopec v bratislavskej Rači, Holíčsky zámok, Esterházyho kaštieľ v Galante, Borovú horu vo Zvolene, kde je bývalá psychiatria, hrad Bzovík, reštauráciu Fatima v Trenčíne, bývalú psychiatriu v Sokolovciach, Hitlerove sanatórium v Rakúsku a veľa ďalších nemenej zaujímavých miest. Občas naše kroky zablúdia aj do domácností, kde sa udialo niečo nadprirodzené.
Najstrašidelnejšie miesto pre nás ale bol kláštor Mariánska Čeľaď. Môžeme potvrdiť, že tam išlo o 100% aktivitu paranormálnych javov, mali sme tam „inteligentné“ odpovede od neznámych entít. Tu prevláda veľmi, veľmi negatívna energia a kaštieľ je pritom, žiaľ, v dezolátnom stave. Po našej návšteve a zverejnení nášho videa z Mariánskej Čeľade malo toto miesto o 300% väčšiu návštevnosť. Na tomto mieste dokonca „niečo“ povedalo do nášho Spirit boxu moje meno „Baška“. Následne sme chceli od tejto bytosti vedieť, čo sa je tu stalo a dostali sme krásnu odpoveď „smrť“, čo sa nám podarilo aj zaznamenať na našich videách. Táto komunikácia bola priam neuveriteľná. Tiež bol pre nás veľmi zaujímavý hrad Svojanov v Českej republike. Tam sme od miestnych entít dostávali odpovede neustále.
/Podľa akých kritérií si vyberáte miesta, ktoré navštívite a zdokumentujete?
– Keď sme ako tím SGH začínali, mali sme veľa cieľov, kam by sme chceli ísť. Avšak vždy keď si vyberieme nejaké miesto, najskôr sa snažíme si vybaviť povolenie od kompetenej osoby, aby sme mali na to miesto prístup celú noc. Súčasťou povolenia je aj súhlas s tým, že naše zábery budú zverejnené na našich profiloch na internete (Facebook, Youtube…). Treba povedať, že nikdy nejdeme na opustené miesto BEZ povolenia. Toto nás v našich výskumoch veľakrát zabrzdilo, pretože sme aj rok čakali, kým nám niekto odpovedal na mail. Postupom času sme začali dostávať tipy od našich fanúšikov. Niekedy išlo o ľudí, ktorí hneď vybavili aj povolenie. No a môžem povedať, že po 6 rokoch nášho pôsobenia už začíname postupne dostávať pozvánky od vlastníkov samotných objektov, čo je významný posun prístupu ľudí k nám.
/Stalo sa vám, že vás niekto zavolal domov, aby ste mu zistili, či v jeho príbytku nie je duch?
– Máme množstvo žiadostí, aby sme preskúmali súkromné byty či rodinné domy, ale je až nemožné ísť ku každému. Áno, boli sme veľakrát v domácnostiach, ale nemáme s týmto dobré zážitky. V nemenovanej obci sme navštívili jednu rodinu, kde nám tvrdili, že im z povaly niekto hlasito stále búcha, že tam nedokážu spať. Už len pre ich a náš dobrý pocit sme dané miesto „prešetrili“. Zistili sme, to čo sme si aj mysleli, že dané zvuky z povaly robí krb, ktorý vydáva pri jeho zapnutí tieto zvuky. Nehádžem všetky tieto miesta do jedného vreca, pretože sme boli aj u rodín, v ktorých sa skutočne potvrdili paranormálne javy.
/Zisťujete si ešte pred samotnou návštevou aj minulosť daného miesta, teda zaoberáte sa aj historickými podkladmi?
– Áno, veľakrát si preštudujeme históriu daného miesta, len nie vždy sa dajú informácie nájsť. Veľmi nás zaujíma história navštívených miest, pretože týmto získavame poznatky z našej vlastnej, teda slovenskej histórie. Ale vo väčšine prípadov nám už samotní fanúšikovia píšu, čo počuli o danom mieste, poprípade čo sami zažili.
/Čo viem, tak vaša návšteva Čachtického hradu spôsobila priam celosvetovú senzáciu. Ale vaše kroky smerovali aj do zahraničia…
– Čachtický hrad bol ako miesto pre nás priam senzačný a je to veľmi zaujímavé miesto s bohatou históriou, preto sme radi ,že sme sa opakovane dostali na takéto miesto. Po zverejnení nášho videa sa nám ozvala aj jedna reportérka z Číny, ktorá chcela s nami urobiť rozhovor, žiaľ stretnutie sa nepodarilo uskutočniť. Vďaka nášmu výskumu Čachtíc môžem prezradiť, že nás oslovil známy slovenský spisovateľ Štefan Kaštýľsky, s ktorým chceme v budúcnosti spolupracovať. Naša skupina SGH bola spomenutá aj v knihe Najväčšie záhady a mystériá Slovenska 2.
Ako sme spomenuli, navštívili sme nielen Českú republiku, ale aj Rakúsko a pripravujeme sa preskúmať aj miesta mimo Slovenska.
/Aký je váš pohľad na tzv. Slovenský Bermudský trojuholník na Tribeči, kde zmizlo množstvo ľudí a dejú sa zvláštne veci?
– Je to veľmi fascinujúci príbeh. Keď sa tento príbeh objavil v Karikovej knihe Trhlina a neskôr bol príbeh aj sfilmovaný, dostali sme neskutočne veľa otázok, prečo sme tam ešte neboli. Nechceli sme sa tam zbytočne tlačiť, chceli sme počkať, kým ten ošiaľ okolo Tríbeču utíchne. Ale teraz sa pýtate aktuálnu otázku, pretože sa tam chystáme začiatkom roka 2021. Nedávno práve Tribeč navštívili muži z pohotovostného pátracieho tímu spolu s vojakmi. Toto video sa dostalo až k nám, sme spolu v kontakte a pripravujeme expedíciu práve na toto miesto. Dôvodom je fakt, že sa im tu podarilo nahrať niečo, čo si nevedia vysvetliť.
/Pochádzam z juhu Slovenska, z Levíc. Boli ste tu niekedy?
– Priamo v Leviciach sme ešte neboli, ale necelých 50 km od tohto mesta sme navštívili juh Slovenska, spomínanú Mariánsku Čeľaď, v blízkosti Veľkých Loviec.
/I naše Levice majú veľké množstvo tajomných miest. Stačí len spomenúť niekdajšiu Detskú nemocnicu, cintorín, Levický hrad… Viem o prípade niekdajšej zdravotnej sestry, ktorá na stret s nadprirodzenom zaplatila aj svojím zdravím a musela svoju dlhoročnú prax opustiť.
– Napríklad váš Levický hrad by sme chceli v budúcnosti navštíviť (už je na zozname), ale ako som písala, potrebujeme povolenie a tak budeme skúšať ho získať. Dali ste nám dobrý tip na vyšetrovanie. Radi by sme šli aj do levickej nemocnici, byť v márnici je pre nás sen (smiech), v zmysle toho, že práve tam musí byť silná energia. K spomínanej sestričke len toľko, že ak zažila niečo, z čoho má traumu, môže to mať dopad aj na zdravie. Sme si toho plne vedomí, preto si myslíme, že nie každý človek sa môže takémuto výskumu venovať. Nemocnica je miesto, kde bohužiaľ ľudia umierajú, preto tam energia aj ostáva. Radi by sme si tento príbeh vypočuli od danej sestričky, ale predpokladám, že najradšej by naň zabudla.
/Vráťme sa ku skupine SGH. Čo je vašou prioritnou úlohou, cieľom? Preukázať aj neveriacim existenciu duchov?
– Naším cieľom je ukázať celému Slovensku históriu miest, o ktorých možno ani netušili, že existujú. Sme čosi ako vedci, ktorí sa snažia preskúmať dané miesto a zistiť, či sa na danom mieste prejavuje, vyskytuje paranormálny jav, o čom je veľmi ťažké presvedčiť skeptika. I ja, Baška, som bola skeptik. Až do chvíle, kým som nezažila niečo, čo sa nedalo racionálne vysvetliť a začalo sa to diať intenzívne od mojich 18 rokov. Celá SGH skupina sme toho názoru, že na to, aby človek uveril v existenciu ducha, musí sám najskôr niečo nevysvetliteľné zažiť. Máme veľa hejterov, ktorí sú samozrejme skeptici, ale zaujímalo by ma, ako by sa taký skeptik zachoval v situácií, ak to nadprirodzeno zažije sám na sebe ako my…
/Prosím, o čo išlo, keď ste ako 18 ročná začali intenzívne vnímať paranormálne javy?
– Keď som mala 18 rokov, nasťahovala som sa (teraz už k bývalému) priateľovi. Býval vo veľkom dvojposchodovom dome aj s rodičmi. Oni predtým bývali v Bratislave, kde mali na dennej báze nevysvetliteľné zážitky, až si na to zvykli. V tom dome, v ktorom bývajú teraz, mi vraveli, že aj tam sa niečo paranormálneho deje. Neverila som, že niečo také existuje. Vždy som im vravela, že všetko sa dá vysvetliť. Až kým som sa tam nenasťahovala. Z ničoho nič im padali obrazy, počula som kroky v noci, počula som hlasy, zapínali sa svetlá. Keď sa toto dialo a ja som tam už bývala, stále som bola skeptik. Až do chvíle, kým som v tom dome nezostala celý deň sama s tromi malými psíkmi. Deň prebiehal úplne bez problémov. Vstala som, nakŕmila psov, sliepky…atď.. Prišla som do kuchyne, začala som variť a pustila psov von sa vyvenčiť. Zrazu ako som varila, začula som zhora veľmi silné kroky a také šuchotanie, ako keby sa niekto šúchal po podlahe. Úplne som zabudla, že som pustila psov von a tak som išla na chodbu a zakričala, že nech zalezú do izby.
Následne som opätovne išla do kuchyne, začala som variť a zrazu zhora počujem, ako keby sa na poschodí zabuchli balkónové dvere a v tom hlas, ktorý mi vraví „poooooď horeeee…“. Ostala som ako obarená a v zápätí začal niekto škrabať na vchodové dvere. Strašne som sa zľakla, že čo to je, išla som sa pozrieť a to sa psy pýtali dnu… Vtedy som si uvedomila, čo sa mi práve stalo… Tie kroky a šuchotanie, ktoré sa ozvalo zhora neboli psy, keďže boli vonku… Utekala som hore a balkónové dvere boli zavreté… (dokonca vždy boli zamknuté, aby psy nechodili na vrchný balkón)… Vtedy mi to došlo. Niekto, kto bol hore, na mňa kričal, aby som išla hore, buchol balkónovými dverami, ktoré ale boli zamknuté. Všetko som povedala rodine, keď prišli večer domov. Iba sa zasmiali a povedali mi: „Už nám veríš?…“. Ale týmto dňom to neskončilo.
Na ďalší deň som znova bola sama doma… Snažila som sa nemyslieť na to, čo sa mi včera stalo. Išla som upratovať horné izby, vysavala som. Keď som dovysávala, odpojila som vysávač zo zástrčky a išla som dole na wc. Zrazu som z hora počula buchnutie (mohli to byť aj psy) a čo ma úplne vydesilo, zapol sa vysávač. Utekala som hore, lebo som si myslela, že sa tam psy hrajú. Prídem na hornú chodbu a veľký obraz, ktorý dovtedy bol pripevnený na stene, bol padnutý. Podotýkam, že obraz bol úplne bez poškodenia a dokonca aj klinec ostal tam kde má byť… Mala som hrozné zimomriavky. Ako som zdvihla obraz, vysávač sa vypol. Psy hrozne štekali. Vojdem do izby a pozerám, že vysávač je odpojený zo zástrčky, tak ako som ho predtým nechala. Nebolo mi všetko jedno. Mala som strach, že sa toto bude diať každý deň. Nemýlila som sa… Každý deň sa v tomto dome stalo niečo zvláštne. Kedykoľvek som zapla na telefóne nahrávanie zvuku, vždy tam bol nejaký hlas. Ženský. Pamätám si, že cez deň, mohlo byť nejako poobede, skúšali sme nahrávať zvuky na telefón. Položila som na stôl telefón a povedala, že bytosť môže teraz povedať čokoľvek. Asi minútu sme nechali nahrávať. Keď sme si to vypočuli, z telefónu išli zvuky, ako keby sa niekto okolo nás bol prechádzal. A potom nejaký ženský hlas povedal „neboj sa…“. Odvtedy som sa snažila si tieto prejavy už nevšímať.
Neskôr sme sa všetci rozprávali v kuchyni a tam som sa dozvedela, že tento dom domáci kúpili už dávno, vedia o tom, že na dvore zomrela predošlá majiteľka domu a pred domom jej muž, ktorý bol ťažký fajčiar. Dokonca si teraz spomínam, že na jednej nahrávke bola odpoveď „cigy…,“ čo dáva zmysel. A od tohto dňa ma nikto nepresvedčí, že paranormálne javy neexistujú. Som stále toho názoru, kto nezažije, neuverí.
/Keď sme už pri kontakte s duchmi. V akom čase sa dá s nimi spojiť najlepšie? Je to nočná hodina alebo skôr ranná?
– Toto je otázka, na ktorú neexistuje 100% odpoveď. Mne (Baška) sa už stalo, že som zachytila hlas ducha na diktafón, ktorý mi povedal, aby som sa nebála, a bolo to o 14:00 poobede. Ale viacerí odborníci tvrdia, že najväčšia aktivita je medzi 1- 3 hod. v noci. Naša vyšetrovacia akcia začína vždy okolo 22 hod. večer a končí väčšinou o 4tej ráno. Ale nemôžeme 100% potvrdiť, že medzi 1 – 3 hod. v noci je ich najväčšia aktivita. To, že vyšetrujeme v nočných hodinách je z dôvodu, že potrebujeme na našu prácu úplné ticho.
/Úprimne: Môže sa s nimi spojiť prakticky ktokoľvek a to aj bez potrebnej techniky?
– Áno, môže. Sú ľudia, ktorí majú vzácny dar. Vidia ich a rozprávajú sa s nimi ako s normálne žijúcim človekom. Ide hlavne o ľudí, ktorí sa volajú médium. Majú schopnosť komunikovať a odprevádzať stratené duše na druhú stranu. Ja osobne som veľmi senzibilná. Nie vždy to má svoju výhodu, lebo sa potom entity sústredia práve na takýto typ ľudí.
/Aký podnet je nutný na to, aby ste vedeli, že skutočne ide o ducha a nie len niečo racionálneho?
– Poviem to jedným slovom. Skúsenosti. Veľa sme sa počas nášho pôsobenia naučili. Naučili sme sa rozlišovať, kedy ide o paranormálny jav a kedy ide o aktivitu, ktorá sa dá racionálne vysvetliť.
/Predpokladám, že aj vám, ostrieľaným Lovcom duchov občas tuhne krv v žilách. Kedy to bolo skutočne už „cez čiaru“ a povedali ste si, že „tak už fakt stačilo“?
– Úprimne, niekedy nám tuhne krv v žilách už len preto, že občas ideme do budov, ktoré sú v dezolátnom stave. Keď sme boli tretí krát v pezinskej Cajle, tak zúrila riadna búrka a, navyše, boli sme v lese. Chceli sme ísť do jednej miestnej menšej budovy a kým sme do nej vošli, padla jedna zo stien. Takže sme mali veľké šťastie. Tiež sa nám stalo, že sme boli v lese, kde okolo nás behali diviaky s malými a tých sme sa asi viac báli ako duchov. (smiech). Zažili sme viackrát prípady, keď sme chceli z miesta doslova odísť. Každá akcia je v podstate riziko. Mali sme aj také prípady, kedy nám entita povedala „papa“. Dokonca mňa (Baška) na Borovej hore pri odchode z budovy „niečo“ poškriabalo. Či to bolo zámerne, ťažko povedať. V prvom rade si musíme vždy zachovať chladnú hlavu, sme skupina, nemôžeme sa len tak rozutekať… Treba dodať, že práve pre takýto adrenalín na takéto miesta chodíme. A v neposlednom rade aj preto, aby sme mali čo najlepšie nahrávky.
/Je mi jasné, že by bolo naivné sa domnievať, že na svete sú len živí a mŕtvi. Je tu niečo aj medzi nebom a zemou, čo v nás vyvoláva nesmierne zmiešané pocity…
– Môžeme potvrdiť, že stratené duše sú všade. Ak by niečo medzi nebom a zemou neexistovalo, tak by sme svoj voľný čas trávili úplne inak. A nie ich hľadaním a skúmaním. Dávame do toho energiu, čas i peniaze. Takže áno, je to naivné (smiech)
/Po pravde: máme sa toho zatiaľ neznámeho sveta báť?
– Viac sa treba báť živých, ako mŕtvych. Ale je pravda, že aj duch môže ublížiť. Len, bohužiaľ, v dnešnej dobe sú ľudia, ktorí nemajú úctu a rešpekt pred stratenými dušami. Príklad: Ouija. Ide o tabuľku, ktorá pomôže vyvolať entity z neznámeho sveta. To je síce pekné, že si ľudia privolajú duchov, zažijú adrenalín. Ale vedia ich odprevadiť aj späť na druhú stranu? Nechajú „bránu“ otvorenú. Nemyslím si, že sa treba za každých okolností báť duchov. Žiaľ, ostávajú tu preto, lebo majú ešte nejaké poslanie, ktoré za svoj „pozemský“ život nestihli vykonať.
/Viem, že duchov priamo nevyvolávate, ale ich akoby provokujete, aby sa prejavili. Nie je to nebezpečné?
– Tak k tomuto by sa mohol Matej vyjadriť (smiech). On je ten ktorý provokuje duchov, keď sme na akcii. Samozrejme, s prípustnou mierou. Neraz si už zobral ducha domov. A nepoučil sa. Ale niekedy treba aj to, keď vieme, že je pri nás „niečo/niekto“ a nechce komunikovať. Nie je to súčasť nášho vyšetrovania, ale aj takouto formou občas skúšame „donútiť“ ducha s nami komunikovať.
/Stretol som sa s výrazom „orb“. O čo ide?
– S týmto sa veľmi často stretávame. Ide o tzv. inteligentnú hmotu ducha. Niekto to nazýva tiež svetelná guľa. Ale v skratke ide o dušu strateného človeka, aj zvieraťa, ktoré putujú po svete. Veľa ľudí si orb mýli práve s čiastočkami prachu. Keď uvidíte orb, musíte vidieť čiaru, ktorú orb za sebou zanecháva, ako keď vidíte na oblohe lietadlo, ktoré za sebou zanecháva vzdušnú čiaru. Keď sme vyšetrovali v Rakúsku, v miestnom bare, tam sme mali dokonca 100% dôkaz o tom, že orb existuje. Videl to aj majiteľ baru. Podarilo sa nám tu zaznamenať svetelnú guľu, ktorá krásne putuje z jednej miestnosti do druhej.
/Nemáte obavu, že si ducha nechtiac prinesiete domov?
– Áno, obavy tam sú, ale niekedy sa, bohužiaľ, tomu zabrániť nedá. Už sa nám to viackrát stalo. Dôležité je, aby sme prišli a odišli z miesta s čistou hlavou.
/Čo vás na tomto výskume fascinuje? Čo je jeho bezprostredným cieľom?
– Ukázať a hlavne dokázať, že paranormálne javy existujú. A tiež prezentovať Slovensko, ukázať ľuďom, aké tajomné miesta sa nachádzajú na Slovensku. Nie vždy sa nám podarí niečo nahrať, ale to nemusí znamenať, že sa na danom mieste nenachádzajú paranormálne javy. Hlavným cieľom je zaznamenať ducha na naše prístroje a zistiť dôvod, prečo ešte neodišiel na druhú stranu.
/Možnosť položiť skupine SGH otázky sme ponúkli aj našim čitateľom. Peter H. a Peter N. sa vás pýtajú:
/Zaujímalo by ma, ak naozaj ide o duchov (rozumiem ako duch zosnulého), tak či vám aj niečo povedali o tom, ako je to po smrti tela. Alebo celkovo, aký je posmrtný život?
– Vždy, keď sme na nejakej akcii, snažíme sa zistiť dôvod, prečo tu duch stále je. Veríme, že posmrtný život existuje. Nepýtame sa, či ich niečo bolí, či niečo cítia. Peter, ďakujeme za tvoju otázku, do budúcna sa môžeme pýtať aj na to, aké to je byť duch. Myslíme si, že väčšina duchov blúdi, pretože majú nejaké poslanie, ktoré, žiaľ, v živote nestihli vykonať. Niekedy sa stretávame s tzv. reziduálnych duchom, to znamená, že ide o dušu, ktorá robí dookola to isté (napr. robí ten istý zvuk, prechádza z miestností do miestností). Ide o stratenú dušu, ktorej naozaj treba pomôcť a na to máme médium, ktoré sa tomu venuje. Dobre vieme, že najskôr z tela odíde duša a potom človek zomrie. Veľakrát sa duša príde aj rozlúčiť s pozostalými. Mojej mame sa to osobne stalo, keď zomrela moja babina (maminina babka), deň na to, keď zomrela, prišla v noci za ňou, sadla si na stoličku vedľa postele, kde mama spala, pohladkala moju mamu na tvár. Na tej stoličke bolo uložené posteľné prádlo. Mama cítila, že ju niekto v noci hladká a ráno keď sa zobudila, prádlo na stoličke bolo pokrčené, ako keby tam niekto sedel. Od tej noci sa mama cítila lepšie.
/Ako je to s večnosťou života? Alebo čo sa stalo, že ostali len duchmi? Aké možnosti sebaprejavenia majú bez tela a duše? Ak ide len o nejaké prízraky, besov, tiene z neviditeľného sveta, tak akým spôsobom nás môžu tieto bytosti ovplyvňovať, alebo čo je ich úlohou a cieľom? Je to pravda, že sa živia pozornosťou človeka, cez ktorú ujedajú z jeho života?
– Veríme, že po živote každá duša prejde svetelným tunelom. Že vraj sa ocitneme na lúke plnej kvetov, kde začneme stretávať svojich zosnulých príbuzných alebo priateľov. Na tomto duchovnom svete každá duša postúpi proces kúpania sa vo svetle, malo by to vyliečiť ich traumy, ktoré zažili počas svojho života. Avšak nie každá duša týmto tunelom prejde, preto si myslíme, že keď sa nám podarí niečo nahrať, ide o dušu, ktorá je stratená. Sme vnútorne presvedčení, že život po smrti existuje, musí niečo byť a snažíme sa zistiť týmto naším výskumom, prečo ešte duše neodišli na druhú stranu. Vždy sa môže stať, že stretneme ducha, ktorý dokáže fyzicky aj ublížiť, má toľko energie, že to jednoducho dokáže. Nevieme si vysvetliť, ako je to možné. My sme už veľakrát cítili dotyky, do Bošky čosi už aj strčilo, mala škrabance na nohe. Veľa ľudí nám píše, že sa u nich doma deje niečo nevysvetliteľné, že už im doslova začína z toho „hrabať“ a nevedia sa sústrediť, ovplyvňuje ich to a majú strach. Lenže tu ide strach z niečoho, čo nepoznáme, čo nie vždy vidíme. Duchovia majú tendenciu brávať živým energiu, preto sa vysväcujú domy, bytu… Aby tá energia odišla. Preto aj veľakrát sú prípady, kedy deti vidia duchov, opisujú ich. Deti sú najslabší jedinci, preto práve deti vidia najčastejšie duchov. Dospelí ľudia majú plnú hlavu povinností, každodenných problémov, preto nevieme až tak dobre vnímať tieto entity.
/V rodine mám neterku, ktorá už od útleho detstva má priam desivý strach z duchov, nadprirodzených javov a na túto tému v jej prítomnosti vôbec nesmieme hovoriť. Je možné, že sa v jej predošlom živote v tejto súvislosti udialo niečo veľmi zlé?
– Napíšem to veľmi laicky. Ja mám strach z pavúkov, preto sa na tému pavúky nechcem a nebudem rozprávať, je to niečo čo mi vyvoláva strach aj napriek tomu že sa mi nič zlé nestalo s pavúkmi,stačilo mi keď som mala doma strehúňa… Preto ak Vaša neterka má priam desivý strach z duchov, som presvedčená že niečo ju muselo vystrašiť. Môže ísť aj o obyčajný zážitok z toho ,že niečo len videla paranormálne v televízií (horor). Ak ide o osobný zážitok , myslím si, že by mala o tom rozprávať. Mala by to niekomu vyrozprávať, pretože si nemyslím že je to sranda.
/Ako by ste definovali ducha ako bytosť?
– Ducha by som definovala ako niečo, čo je neviditeľné a nesmrteľné, v skratke niečo mŕtve.
/Ako by ste definovali priestor, v ktorom sa duch pohybuje?
– Pravdupovediac, ešte som sa nestretla so špeciálnym názvom priestoru, v ktorom sa duch pohybuje.
/Má duch slobodnú vôľu?
– Myslím si, že duch dokáže robiť to čo vie, čo dokáže. Neviem presne definovať, či má slobodnú vôľu, keďže veľa takýchto duší je stratených a hľadá iba svetlo.
/Cíti duch strach, lásku či nenávisť?
– Áno, myslím si, že aj stratená duša môže cítiť, má nejaké pocity. Inak si nevieme vysvetliť, prečo robí niekedy to, čo robí. Prečo jeden duch má väčšiu silu ako druhý. Prečo je niektorý duch agresívny!? Bude to asi tým, že niečo, čo neviem presne nazvať, cíti, pociťuje, prežíva.
/Ktoré zo svetových náboženstiev má najbližšie k modernej definícii ducha?
– K náboženstvu sa vyjadrovať nebudem.
/Snažíme sa pozorovať ducha alebo je to tak, že skôr oni pozorujú nás?
– (smiech) … Toto je veľmi dobrá otázka. My sa ich snažíme pozorovať, preto chodíme na akcie, ale možno sú oni práve tí, ktorí sledujú nás. Myslím si, že duch nás pozoruje stále, preto sa ľuďom dejú zvláštne nevysvetliteľné javy. Možno čaká na nejaký podnet, kedy môže vykonať činnosť, ktorú si my ľudia všimneme.
/Vedia ľudia o duchoch viac ako duchovia o ľuďoch?
– Tak my vieme o nich to, čo sa buď dočítame alebo na vlastne koži zažijeme. Keď budem duch, budem vedieť odpovedať na otázku, koľko o nás vedia. (smiech).. Ale je to dobrý tip na ďalšiu otázku, ktorú sa ich opýtame pri našom vyšetrovaní.
Pri spracovávaní rozhovoru som si, nevdojak, uvedomil jednu vec. Tajomný svet nadprirodzena v nás vyvoláva obrovské množstvo nezodpovedaných otázok. Otázok, na ktoré stále iba hľadáme jasnejšie odpovede. Vďaka skupine nadšených, pre vec zapálených ľudí okolo Slovak Ghost Hunters sa nám tento svet tajomna pomaličky otvára. Aby sa na naše vlastné prekvapenie vynorilo ešte viac otázok a záhad. Medzi nebom a zemou…
Zhováral sa: Štefan Čambal
Foto: archív SGH
Odporúčané príspevky:
Levická príroda sa prebúdza
Na Slovensku je nový liek proti covidu, začne sa s liečbou monoklonálnymi protilátkami
Jožo Ráž sa statočne postavil antiruskej propagande
Rozhovor pre SlovenskoAktuálne: „Slovensko neposkytlo domov žiadnym utečencom,“ Zuzana Vatráľová, vedúca Úradu Medzinárodnej organizácie pre migráciám (IOM) na slovenskom