Na slávu štúrovcov
Ľudovít Štúr, o ktorom sme si písali, mal okolo seba mnoho mladých vzdelaných, múdrych, verných, talentovaných študentov. Mnohí z nich sa stali básnikmi, spisovateľmi. Ich aktivita bola nebezpečná pre Rakúske cisárstvo, to ich sledovalo a prenasledovalo. Preto sa v Bratislave tajne schádzali a podporovali sa vo svojom boji za slobodu slovenského národa. Najslávnejší výlet štúrovcov bol na starobylý hrad Devín pri Bratislave 24. apríla 1836, teda presne pred 185 rokmi. Tam si dali hlavnú úlohu, bojovať za práva svojho úbohého, porobeného ľudu.
Štúrovci napísali mnohé krásne básne. Na ich počesť a slávu vám ich teraz ponúkam.
Samo Chalupka
Valibuk
Išiel som raz cez horu,
ubil som tam potvoru. —
Ja len sám; — a dokola
ako v rohu tma bola
a na hore zo skaly
sovy polnoc hlásali. —
Idem, idem; — iba ti
počnú skaly pukati,
a priepasť sa otvára,
a z nej oheň vyhára;
a v tom ohni vykročí
potvora mi pred oči;
rastie, rastie do výše,
a ko mne sa kolíše;
cerí na mňa zubiská
a okáľmi zablýska. —
„Čože si za mátoha?
Ak si dobrô, chváľ Boha! —
Pokoj boží pokojným
s požehnaním prehojným:
lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
Ja som víťaz Valibuk.“ —
Zadupala nohami;
do mňa pošla rohami. —
„Nuž tak? — tebe do duši!“
Lapil som ju za uši,
trepol som ju o bralo,
len tak pod ňou zdundžalo. —
Vyskočila potvora,
a späla sa dohora;
bryzgla na mňa plameňom,
praskla do mňa kameňom. —
Už ma bol jed dopálil;
len ja buka vyvalil,
a tú kliatu ohavu
tresk! tým bukom cez hlavu. —
Bratu! Tak ti zrevala,
až sa hora lámala. —
Ešte že jej pár razí
dám tým bukom za väzy:
ale ti mi utiekla,
sám neviem kde do pekla.
Iba keď mi zmizela,
a priepasť sa zavrela,
a zem búrkou ohromnou
zatriasla sa podo mnou. —
No tak! — Pokoj pokojným,
s požehnaním prehojným. —
Lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
ja som víťaz Valibuk.
Andrej Sládkovič
Luhy slovenské
Luhy slovenské rok po roku kvetom
blahostrom jeden osýpa:
Nenájdeš mena, čo pôjdeš šírym svetom,
ktoré by malo znelo, jak naše slovo: lipa.
India palmu a céder ľud Libanonu,
dub Nemec, púšť Maďar chváli:
Slováci? – v chládok lipy svojej si stanú,
či boží hnev ich a či oheň pekelný páli.
Pod lipu našu, v činného žitia kolo,
s prísahou vernosti, chlapi!
A bude ináč, nežli to dosiaľ bolo,
keď mešteka sa tento a tamten pera lapí.
A ty čo riekneš v ten národov deň súdny,
čo vezmeš, krv odrodilá!
Za to, že meceš smeti do tej studni
a leješ jedy v hruď tú, z ktorej si život pila.
Ľudovít Štúr
Nitra, milá Nitra
Nitra, milá Nitra,
ty vysoká Nitra!
Kdeže sú tie časy,
v ktorých si ty kvitla?
Nitra, milá Nitra,
ty slovenská mati!
Čo pozriem na teba,
musím zaplakati.
Ty si bola niekedy
všetkých krajín hlava,
v ktorých tečie Dunaj,
Visla i Morava.
Ty si bola sídlo
kráľa Svätopluka,
keď tu panovala
jeho mocná ruka.
Ty si bola sväté
mesto Metodovo,
keď tu našim otcom
kázal božie slovo.
Jozef Miloslav Hurban
Spevy
Keď len okom pozriem
po považskom kraju,
nuž mi všetky žilky
v mojom srdci hrajú.
Po považskom svete
všetko sa ti smeje,
akoby si chodil
v krajine nádeje.
Srdce sa tu teší,
bár žalosťou horí,
tu sa srdce kriesi,
keď ho osud morí.
A keď hore pozrieš
od Žiliny k Strečnu,
v tom obraze zhliadneš
túžbu Tatier večnú.
Váh ti žalmy hučí,
skaly moc zvestujú,
raj sa dolom stelie,
horou časy plujú.
Oj Považie naše,
ty rajská dolina,
kto ťa len raz videl –
večne ťa spomína.
Jano Matuška
Nad Tatrou sa blýska
Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú –
zastavme sa, bratia,
veď sa ony stratia –
Slováci ožijú.
To Slovensko naše
posiaľ tvrdo spalo –
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.
Už Slovensko vstáva,
putá si strháva,
hej, rodina milá –
hodina odbila,
žije matka sláva!
Ešte jedle rastú
na krivánskej strane.
Kto jak Slovák cíti,
nech sa šable chytí
a medzi nás stane.
Peter Kellner Hostinský
Bojazlivá
Na doline, ta tej strane
pásol šuhaj kone vrané;
z tamtej strany dievča žalo,
podvečer sa domov bralo.
Ak sa domov vrátiť chcelo,
prez vodičku prejsť muselo;
ale voda strmá bola,
tu šuhaj naň tak zavolá:
Počkaj dievča, prenesiem ťa,
za ručičku prevediem ťa.
„Ach, šla by, šla – však sa bojím,
bo neverím koňom tvojim.“
Odženiem preč kone vrané,
len ma dočkaj na tej strane –
príde búrka, voda mútna,
neprejdeš ty sem samotná.
„Šla by s tebou – však sa bojím,
bo neverím slovám tvojim.“
Prevediem ťa po mlčiačky,
tak ako spia ticho vtáčky.
Poďže dievča, bude padať,
kdeže budeš priechod hľadať?
„Ach šla by, šla by však sa bojím,
bo neverím očiam tvojim.“
Nech sa oči pozerajú,
však sa ony dobre znajú.
„Nuž poď milý: za ručičku
prevedieš ma cez vodičku.“
Janko Kráľ
Starý človek
Už som si prácu dokonal,
čo som mal, to som okopal.
Vinička je okopaná,
modlitba je dokonaná.
Údolie bujné, stromy veličizné
tam sa mi srdce zdvíhalo –
ono po stromoch ak vták lietalo,
na všetko pilne číhalo.
Srdce nemalo miesta v hlbine,
oku belasému závidelo
a ako vtáčik, tak do húštiny,
do vrchov veľkých letelo.
Letelo srdce ako motýľok,
sotvyže dalo znamenie –
zmizlo na vlnách hôr veličizných,
kape vĺn živých trasenie.
Sadnem na horu, tam, na vysokú –
nebo ako sklo tak sa jagalo.
Prišli na myseľ časy mi dávne,
čo sa kedysi na svete stalo.
Hej, ty dolina, pekná dolinečka,
hej, ty potôčik naprostred lúčine!…
Pásol sa jeleň na tej lúčine,
jeleň – a to na jedine.
Jeleň, jelenko, nože si ľahni,
ku mne pekné tvoje rožky,
ešte som dosiaľ veru nevidel
na svete také parožky.
Sem hlávku tvoju, sem na koleno,
nech ju vyhladkám po vôli mojej –
ja tiež sa táram po poliach ak ty,
u mňa je tiež zvyk slobody tvojej.
Jednako, drahý, kdeže ty bývaš,
keď noc sa čierna rozkladá?
Jelenko, či ti zima nebýva,
keď bystrá rosičká padá?
Kde vtedy bývaš, keď ja samotný
kladiem ohníček v húštine?
Či ty más druhov, máš kamarátov,
či si len tak na jedine?
Ján Botto
Hádanky
Pri slnci priateľ je pri nás šedivý,
nemý aj slepý, predsa robí divy.
Nemá on telo, predsa ho vidíme,
predsa to robí tiež čo my robíme;
hockoho v svetle všade odprevádza,
ale sa stratí, keď do tmy prichádza.
Keď už slniečko pol cesty skončilo
a svet zelený tuho osvietilo:
pôjde za tebou dolu do Dunaju,
povedie ťa hor k Tatranskému kraju.
Pred svetlom vždy len za veci sa skrýva
a predsa vídanô len pri svetle býva.
[1]
Zo šiestich ma skladajú,
keď ma na dač hádajú.
Prvých päť mi je zviera,
čo cez zimu umiera.
Je to zviera úbohô,
okrídlenô, šesťnohô.
Ostatné tri som človek,
v hriechu trávim celý vek,
mám ja najväčšie práva,
čo mi ich môj stav dáva.
Zo šiestich som kvet tmavý,
i bez kvietkov voňavý.
[4]
Z päť hlások ma skladajú,
na priedome sadia,
keď vyrastiem vysoko,
hore na mňa hľadia.
Ak dáš ku mne strednú
zo samohlások hlas,
veru ti vyrastie na mne
nie jeden klas.
Až tri prvé prečítaš
hore od môj kraja,
stanem ti ja na čele —
hneď budeme dvaja.
Až ich vezmeš poriadkom
budem rozkazovať,
pri čom sa vždy dač teplô
bude potrebovať.
[6]
No keďže už chcete, tak poďte hádati,
ale sa musíte skôr čosi spýtati.
Urobte to takto — skoro a nakrátko:
„Ako zvolávate sliepky, pani matko?“
Ku tomu pridáte susedovo meno,
nech bude i touto hádkou oslávenô.
[11]
V mestách, po dedinách, po poli lietavam,
najradšej sa s milou v háji poihrávam.
Bez prvých dvoch litier furman byť nemôže,
keď mu veľká súra nimi si pomôže.
A keď vezmeš štyri pohotove máte
aká býva hlava, keď čiapku snímate.
Posledné tri šuhaj slovenský zachovaj,
tak sa k svojmu rodu v šťastí, v búrkach chovaj!
[12]
Čierno je ako noc, zriedka bielo býva.
Obzvlášť pred večerom na veži sa kýva.
Zhoď prvú litierku, stane ti na tele,
neraz moc pretrpíš, kým sa ti zacelie.
Tá prvá hláska je predložka vo vrave,
polož namiesto nej oprotivnú práve,
to slovo poznačí čas, v ňom môžeš stanúť,
ale včas, a túto hádôčku uhádnuť.
[14]
No hopsa do skoku! hajdeže hádati,
skoro nebudete tu kašu dúchati.
To je vec vysoká, ale nič to preto,
ľahko uhádnete, bárs je(j) v meste nieto.
Všade ju pálili, nikde nezhorela,
z nej do nej lietala neraz prudká strela.
Bez jednej litierky je malô, zhrbenô,
na ulici v pľušti stáva umočenô,
len niekedy spiští, sic tichúčko kľačí.
Keď príde do domu groše, zbožie vláči.
[16]
[1] (Tôňa)
[4] (Muškát — muška, kat)
[6] (Topoľ — to pole, pot, popol)
[11] (Cyprus — cip, Rus)
[12] (Holub — hó, holú, ľúb)
[14] (Vrana — rana, v, zrána)
[16] (Zámok — zmok)
Ilustrácie Anna Gajová