– Tak, vážený hráč Ferko, teraz ste už v predposlednom kole našej milionárskej súťaže. Naša otázka znie, pásol Jano u hája za a dva voly, za be tri voly, za cé štyri voly alebo dé päť volov? – moderátor zahlásil otázku a zúčastnene sa usmial na súťažiaceho.
Na toho vystúpil studený pot. – Viete, ja som s Janom nebol a ak sa dobre, vlastne, veľmi dobre sa pamätám, tak on voly nepásol. Ale ak, ja by som kategoricky hneď vylúčil dva a tri, lebo to je spolu päť a to nedáva logiku. Teda oné, buď štyri alebo päť, ale päť sme už kvôli logike vylúčili, teda štyri. Ale… akosi mi to neide do hlavy. Štyri… no Jano je asi šikovný, ale štyri voly… bisťu to by bol chlap…., – hlesol súťažiaci.
– Pozrite sa, o tom Janovi je aj pesnička, pásol Jano tri voly u hája, poznáte ju, však? – spýtal sa moderátor.
– Tu poznám, jasnačka. To ste mali povedať hneď, že tu ide o Jana z pesničky a nie akéhosi oného Jana! Tak teda, moment, musím si to ešte raz zaspievať… lala… tri voly u lalalá! Áno, tri!
– Výborne, – nadšene zvolal moderátor a tak sa spolu so súťažiacim tvrdo prebojoval až k poslednej otázke za päť miliónov.
– Poludnie býva za a o jedenástej, za bé o dvanástej, za cé o jednej a za dé o druhej? – spýtal sa moderátor a s úľubou pozrel už na miliónovú hodnotu.
– Juj, to je zložitá otázka. Jedenásť, to nie, lebo ešte nie som hladný, ani dvanásť mi nič nehovorí, jedna a druhá… ak sa nemýlim, tá riekla, keď koláče piekla, požičaj mi lopaty, ak si už napiekla, ale tam poludnie nikde nie je, otca jeho! – a usŕkol si z pohára vody. – Hádam by bolo dobré zavolať priateľa na telefón. Lenže toho sme minuli, keď ste sa pýtal, či je žaba obojživelník. Bola, koťuha! Joj, či by sa teraz Jožo na telefóne zišiel. Aj obecenstvo som minul, keď mi radilo, že román Jano napísal Janko Kráľ. Ale vy ste mi povedal, aby som povedal iba kráľ. Aj päťdesiat na päťdesiat som minul. Vraj, či je dve na druhú štyri, päť, šesť alebo sedem. Počítač vynechal šesť a sedem a ja som si rozrátal enykybenyky kliky bé, je to päť. Našťastie, zase ste povedal, aby som svoju odpoveď zvážil a vyšlo mi, že štyri. Ale teraz, prisám vačku, neviem, kedy je poludnie, keď sa posúval ten letný oný, čas o hodinu. Aj bisťu, dostali ste ma. Ale risk je risk. Hoci, dostať päť melónov by nebolo zlé, aj keď už milióniky mám vo vačku. Tak teda za dé, o druhej! Vtedy idem akurát na poldne si vypiť!
Moderátor zdúpnel, konečne môže mať v relácii päťmilionára a on to mieni takto dokaziť? – Rozmyslite si! Čo takto hádam aj o dvanástej?!
– No, nech je po vašom! O dvanástej! – odvetil súťažiaci Ferko.
– No áno, máte pravdu, je to o dvanástej, – radostne zvolal moderátor. – A vy ste prvý slovenský päťmilionár našej súťažnej hry! Gratulujem! – už aj vstal zo stoličky a objímal Ferka.
– Dobre, dobre, veď ma toľko necumli. Milionára sa nepatrí tak olizovať. Ale že som férový chlap, pozývam ťa po skončení na poldecák. Nech vidíš, že prvý slovenský milionár nie je žiadny tupec, ale gavalier, ktorý vie, čo sa patrí, ty žebrák, – a s otcovským pochopením potľapkal moderátora po pleci.
AUTOR: Samo Buk
