Bol Štedrý večer roku 1971 a vtedy sedemnásťročná Juliane Koepckeová sa nachádzala spolu so svojou matkou na palube letu z peruánskeho hlavného mesta Limy do vnútrozemského mesta Pucallpa. Lenže lietadlo havarovalo a Juliane ako jediná prežila. Bola zranená a široko ďaleko sa rozkladala džungľa. Tak začala jej krušná púť za prežitím.
Let prebiehal v poriadku až do doby, než sa nad Amazonským pralesom vytvorila búrka a jeden z výbojov udrel do lietadla Lockheed L-188, v ktorom sedela aj Juliana s matkou. Potom sa lietadlu vznietil jeden z motorov. „Ľudia jačali a potom už som nepočula vôbec nič, okrem burácanie motorov,“ uviedla Juliane v roku 2012 pre BBC. „Hluk zrazu prestal a ja som bola mimo lietadla. Voľne som padala dole, stále pripútaná k sedačke,“ povedala Juliane s tým, že jediné, čo počula, bol šelesť vetra.
Už pád z niekoľkých desiatok metrov býva spravidla smrteľný a Juliane sa zrútila z výšky niekoľkých stoviek metrov. To jediné, čo ju chránilo, bolo sedadlo lietadla, ku ktorému bola pripútaná. Dodnes nie je jasné, ako prežila, pretože krátko pred nárazom upadla do bezvedomia. Pravdepodobné je, že jej pád spomalili konáre a listy stromov hustého amazonského dažďového pralesa. Aj tak ale dievča utrpela po dopade zlomeninu kľúčnej kosti, mala opuchnuté oko a naštiepnutú holennú kosť.
Prvé hodiny po dopade sa nemohla prebrať z čiastočného bezvedomia. Keď sa spamätala, uvedomila si, v akej je situácii. Je uprostred džungle a nikto jej na pomoc nepríde. Mala len jednu topánku a minišaty bez rukávov. Zle videla a okuliare pri páde stratila. Juliane mala ale jednu dôležitú výhodu – jej matka bola biologička a otec ornitológ. Vedela tak toho o živote v dažďovom pralese viac ako jej rovesníci. Prvý deň v džungli strávila práve hľadaním svojej matky, než jej došlo, že je to zbytočné a pomoc musí si nájsť sama. Našla pri troskách lietadla vrece lízaniek, čo bolo jediné jedlo, ktoré zohnala.
Spomenula si na slová svojho otca, že ak nájde potok, musí ho sledovať a dostane sa tak k pomoci. To sa jej podarilo a podľa neho došla až k väčšej rieke. Pohybovala sa po jej brehu, aby sa vyhla obtiažnému terénu. Narazila pritom na krokodílov, tí ju však našťastie nechali byť. Občas začula lietadla, ale cez husté stromy ich nevidela. Po pár dňoch zvuky lietadiel úplne utíchli.
Poradila si so zhnisanou ranou, v ktorej mala červy. Na ranu si dievča vliala benzín z lietadla a to červov odohnalo. Stretávala množstvo zvierat, ale žiadne z nich na ňu neútočilo. Napadlo ju, že v týchto miestach zvieratá nevedia, že ľudia vôbec existujú. Bola vyčerpaná a bezradná. Po desiatich dňoch pochodu zaspala vysilená na brehu rieky.
Keď sa prebudila, uvidela prázdnu loď. „Myslela som si, že mám halucinácie, že začínam strácať rozum,“ povedala. Rozhodla sa pri lodi prečkať noc, keď v tom dorazili jej majitelia. Tí si najskôr mysleli, že je Juliane lesný duch, ktorý sa tu mal podľa povier vyskytovať. O Julianu sa ale postarali a dali jej najesť. Potom vzali dievča na lodi do neďalekej dediny, odkiaľ bola letecky prevezená do Pucallpa. Tam sa konečne stretla so svojím otcom.
Julianine informácie stačili na to, aby doviedli úrady na miesto havárie, kde sa podarilo identifikovať obete, vrátane jej matky. Z 91 ľudí na palube, bola Juliane jediná preživší. „Neskôr som zistila, že matka haváriu tiež prežila, ale bola vážne zranená a nemohla sa pohnúť. Zomrela o niekoľko dní neskôr,“ uviedla Juliane.
zdroj: stcity.sk
Odporúčané príspevky:
Matteo Salvini o mešitách v Taliansku
Jedna zo štyroch potravín rovnakej značky má v Európe odlišné zloženie
V dodávke sedel zdrogovaný medveď. Prevracal očami a správal sa čudne, ukazuje video
Ak by vás zaujímalo, prečo toľko ľudí na východe Ukrajiny hlasovalo za pripojenie k Rusku, pozrite si, čo im povedal bývalý ukrajinský prezident Porošenko