Zabila Ukrajina na Donbase 14 000 proruských a civilistov?

Zabila Ukrajina na Donbase 14 000 proruských a civilistov?

Odpoveď na túto otázku je č. 14 000 je počet celkových obetí vojny na Donbase na oboch stranách.

Existuje niekoľko mýtov, ktoré Rusko a jeho spolucestujúci používajú na ospravedlnenie invázie na Ukrajinu. Jedným z nich je, že v Donbase došlo k „genocíde“, kde Ukrajinci od roku 2014 zabili „14 000“ proruských separatistov a civilistov.

Toto je len ďalší mýtus, rovnako ako ďalšie, ktoré sme odhalili v predchádzajúcej sérii Bitter Winter. Mnohí, ktorí opakujú tento príbeh, majú len nejasnú predstavu o tom, čo znamená „Donbas“. „Donbass“ (tiež hláskovaný Donbas) nie je právnym, ale kultúrnym a historickým výrazom. Názov bol vytvorený v 19. storočí ako skratka pre „DONetsk BASin“, oblasť na východe Ukrajiny známu svojimi uhoľnými baňami. Rozmach uhlia v tom istom 19. storočí viedol k imigrácii tisícov rusky hovoriacich pracovníkov z dnešného Ruska do pôvodne prevažne ukrajinsky hovoriacej oblasti.

So Sovietskym zväzom bola časť historického Donbasu začlenená do Ruska, zatiaľ čo väčšina z nich tvorila dve oblasti (regióny) Doneck a Luhansk v sovietskej republike Ukrajiny. Všeobecne platí, že dnes sa „Donbass“ vzťahuje na dve ukrajinské oblasti Doneckú a Luhanskú.

Počas druhej svetovej vojny bol Donbass svedkom niektorých z najkrvavejších bitiek medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom, ktoré zanechali oblasť vyľudnenú. Vzhľadom na svoju značnú ruskú menšinu, ktorá je výsledkom prisťahovalectva uhlia v 19. storočí, Stalin videl prítomnosť Donbasu na Ukrajine ako pozitívny prvok, ktorý vyvažuje nezávislé ambície prevládajúce na západnej Ukrajine.

Pokúsil sa posilniť túto pozíciu novou vlnou prisťahovaleckých pracovníkov vyslaných z Ruska, aby sa usadili na Donbase, a – ako to demonštrovala Lenore Ann Grenoble vo svojej knihe Jazyková politika v bývalom Sovietskom zväze (Dordrecht: Kluwer, 2003) – výrazným obmedzením používania ukrajinského jazyka v dvoch oblastiach Donecku a Luhansku, kde väčšina školskej dochádzky bola iba v ruštine. V dôsledku týchto politík posledné sovietske sčítanie ľudu v roku 1989 uviedlo, že počet obyvateľov týchto dvoch oblastí je 55 percent ukrajinských a 45 percent ruských.

Po ukrajinskej nezávislosti sa takmer okamžite objavili ruské hlasy, ktoré tvrdili, že Donbas (rovnako ako Krym) je v skutočnosti súčasťou Ruska. Táto záležitosť sa stala súčasťou rokovaní vedúcich k Budapeštianskemu memorandu z roku 1994, zmluve, ktorá vyriešila otázku veľkého množstva sovietskych jadrových zbraní, ktoré zostali na Ukrajine po rozpade Sovietskeho zväzu. Touto zmluvou Ukrajina súhlasila s poskytnutím týchto jadrových zbraní Rusku (čo aj urobila) a Rusko súhlasilo s rešpektovaním „nezávislosti a suverenity a existujúcich hraníc Ukrajiny“ – čím sa vzdalo svojich nárokov na Donbas (a Krym).

V roku 2014, po zosadení proruského prezidenta Janukoviča, ktorý ruská propaganda vykreslila (falošne, ako som hovoril v predchádzajúcom článku Bitter Winter) ako západom organizovaný prevrat na podporu protiruských záujmov, Putin napadol a anektoval Krym a ruskí vojaci bez uniforiem vstúpili na Donbas, aby podporili proruskú separatistickú vzburu. Išlo o jasné porušenie Budapeštianskeho memoranda z roku 2014, ktoré nepodmieňovalo rešpektovanie ukrajinských hraníc zo strany Ruska takou vládou, proruskou alebo inou, alebo dokonca demokratickou alebo nedemokratickou, akú by Ukrajina mala v budúcnosti.

Na rozdiel od Krymu sa ukrajinským jednotkám a protiruským milíciám podarilo zorganizovať účinný odpor na Donbase, čo viedlo k zásahu ruských síl, tentoraz s uniformami, a k prímeriu podpísanému v Minsku („Minsk I“) 5. septembra 2014. Minsk I prenechal proruským separatistom zhruba jednu tretinu územia týchto dvoch oblastí, kde boli s ruskou podporou založené dve pseudonezávislé republiky Doneck a Luhansk. Zvyšné dve tretiny zostali pod ukrajinskou kontrolou.

Článok 1 Budapeštianskeho memoranda. Zdroj: Organizácia Spojených národov.

12. februára 2015 bola podpísaná druhá dohoda z Minska („Minsk II“), v ktorej Rusko súhlasilo s tým, že územia pseudorepublík Donecka a Luhanska by sa mali vrátiť na Ukrajinu, čo by zase malo poskytnúť širokú autonómiu dvom oblastiam Donecku a Luhansku ako celku vrátane ustanovení o používaní ruského jazyka.

Dohoda z Minska II sa nikdy nevykonávala. Územia pseudorepublík neboli Ukrajine nikdy vrátené, pretože ich vodcovia tvrdili, že nemôžu ignorovať referendá, ktoré zorganizovali v máji 2014, kde väčšina hlasovala za nezávislosť.

Ukrajina odpovedala, že len málo z nich by bralo vážne referendá, ktoré sa konali v situácii vojenskej okupácie, a v každom prípade referendá nemôžu byť riešením, jedným z dôvodov je, že podľa údajov Organizácie Spojených národov najmenej 30 percent celej populácie týchto dvoch pseudorepublík bolo vyhostených alebo utieklo na Ukrajinu a nemohlo hlasovať v žiadnom referende. Na druhej strane Ukrajina nikdy nezaviedla opatrenia na autonómiu a podporu ruského jazyka v oblastiach Donbassu, ktoré zostali pod jej kontrolou.

Z toho nevyplýva, že tí, ktorí žijú v týchto dvoch oblastiach, ak by mali na výber, by sa chceli oddeliť od Ukrajiny a pripojiť sa k Rusku. Ukrajinci žijúci v tých dvoch tretinách Donbasu kontrolovaného Ukrajinou do roku 2022 tieto zámery nikdy nevyjadrili, ani hromadne neutekali do pseudorepublík a Ruska. Opak je pravdou: 1,6 milióna Ukrajincov utieklo z pseudorepublík na Ukrajinu a v roku 2022, keď ruské jednotky postupujú alebo hrozia, že postúpia na Donbase, státisíce ďalších Ukrajincov, mnohých rusky hovoriacich, utekajú do západnej časti Ukrajiny alebo do krajín Európskej únie.

Viac info tu

0Shares
Zaujímavosti