Volám sa Miro a neznášam svadby. To je moja diagnóza. Ani neviem, kedy vo mne prepukol ten odpor. Je to až chorobné, preto som sa prihlásil do klubu anonymných odporcov svadieb.
„Čo sa vám prvé vybaví, keď sa povie svadba?“ znie prvá otázka môjho terapeuta.
„To viem celkom presne. Vidím bielu holubicu, ktorá letí s ratolesťou mieru a naraz … prásk. Vletí rovno do klietky z kvalitného kovu.“
„Pokračujte.“
„Vidím rozjareného muža, trúbiace autá, no potom to zastrie smutný pohľad matky s kočíkom, ktorá si vyšla na prechádzku sama, už bez rozjareného muža.“
„Vy držíte stranu ženám? Myslíte, že je to práve žena, ktorá je v manželstve uväznená a nešťastná? Spomínate holubicu, matku s kočíkom.“
„Neviem, možno.“
„Popíšte svoj zážitok z poslednej svadby.“
Zhlboka sa nadýchnem a vysypem tú frašku z pred dvoch rokov.
Klaudia bola moja najlepšia kamarátka, možno i niečo viac. Hovorila, že som dobrý milenec, ale nie som vhodný do manželstva. So svojím nastávajúcim chodila rok. Vraj on bol vhodný. Láska až za hrob. Netušil, že jeho anjelská princezná rada zabehne ku kamarátovi, ktorý má taký odpor voči svadbám. Pokiaľ si spomínam, tak v tom roku ešte spečatenie zväzku neplánovali. No istá udalosť musela nakopnúť ich rozhodnutie. Obrad a oslava sa konali v auguste. Klaudia sa išla z príprav a darov celá rozliať. Hotový chaos! Bolo mi z toho zle. Všetko presne nalinkované a zaškatuľkované. Ty musíš stáť viac vpravo, nie troška doľava. Odporné! Myslel som si však, že Klaudia je šťastná.
V svadobný deň som jej pomáhal so všetkými prípravami. Hneď ráno sme sa zatvorili v komore. Upokojil som ju pomalým a nežným sexom. Bola predsa tehotná. Nesmel som byť hrubý. Posadil som si ju na kolená a iba decentne jej odhrnul nohavičky. Chvíľku som krúžil po jej vagíne prstom, potom som ale uvoľnil zo sviatočných nohavíc svoj vzpriamený penis a napasoval ho do nej. Hladil som ju po celom tele a bozkával tak, ako keby to malo byť naposledy. Nebolo, ale to sem teraz nepatrí. Asi na dve hodinky som sa vzdialil a keď som sa vrátil, tak tam sedela ako kôpka nešťastia. Uplakané oči s tmavými „podkovami“ a rozcuchané vlasy. Neprestajne hundrala, že čo jej to len ten chlap urobil, vraj pred chvíľou zvracala. Nebyť jeho, mohla byť bez toho. Pomohol som jej umyť vlasy. Neustále opakovala, že mala zostať radšej so mnou a nechutne sa na mňa vešala. Mal som strach, že nás niekto uvidí. Nikdy som si nemyslel, že sa znížim tak hlboko, ale dokonca som ju i nalíčil. Podchvíľou sa mi zdalo, že sa mi mení hlas. Je akýsi teplejší. Chcel som ju i učesať, no to čudo, čo som vyčaril na jej hlave, pri prvom závane spľaslo. Znova sa rozplakala. Zavolali sme preto sestru, jej jedinú spásu, ktorá bola od fachu. V šatách vyzerala Klaudia výborne, ak nerátam červenú spodničku pod bielou róbou. Keď jej ségra nasadzovala závoj, zachytil sa o klinec trčiaci zo stola a roztrhol sa. Museli sme vyrobiť nový, poslúžila jemná záclona. Všetko bolo fajn, aj s balónikom na brušku. Opäť začala nadávať na život a osud. Vtedy zazvonil telefón a ona zo svojho kriku prešla na sladké štebotanie. Ženích jej oznamoval, že sa oneskorí, vraj zhorel motor na svadobnej limuzíne. Zošli sme dole k hosťom. Bolo neuveriteľné teplo. Ľudia sa prepchávali a neustále niekoho ohovárali. Môj prísediaci do mňa stále niečo tlačil. Povedal som si, že ak mi ponúkne ešte omrvinku, tak mu asi jednu struhnem. Veď by som ho mohol pokojne nazvať „môj sused zabijak“, ledva som dýchala, tak ma nadžgal. Musel som si povoliť gombík na nohaviciach. O chvíľu čosi zahrmelo, mysleli sme, že bude nebodaj z jasného neba pršať, ale to len ryšavý, asi trojročný chlapec, rozbil porcelánový riad od starostu, ktorý dostali mladomanželia do daru. Zrazu sa začala Klaudiina mama plašiť, že prečo neprišli Dobroslavovci. O chvíľu sa to vyriešilo, lebo pani Dobroslavová volala a na smrť urazená zložila telefón, vraj pekne ďakuje za pozvanie. Konečne po tri a pol hodinách prišiel ženích. Hneď sa šlo do kostola. Kňaz bol zúfalý. Ako nevesta vchádzala dnu, vytkla si členok, svadobný pochod hral. Nevestu museli odniesť pred oltár. Pred sľubom vtrhol do kostola akýsi Igor, vraj Polianková je jeho. Len včera sa vrátil z cudziny a samozrejme nemohol vedieť, že sa vydáva Klaudia a nie Dia, jej dvojča. Obrad sa skončil, vyšlo sa z kostola. Všetky ženy nad štyridsať rokov zborovo plakali. Všimol som si peknú Hanku, ktorá sa veselo usmievala. Očividne už snívala o svojej svadbe. V noci som jej ukázal, že sú aj krajšie veci ako svadba. Pomilovali sme sa na kapote môjho auta. Ležala tam ako dokonalá svadobná bábika, roztiahnutá a uvoľnená. Kĺzalo sa v nej jedna radosť. Skôr ako som vyvrcholil, pokúsil som sa nájsť jej povestný bod G. Už som mal za sebou pár bádateľských misií, preto som sa trafil celkom presne. Iste, bola tam maličká odchýlka, ale nakoniec som zišiel na správnu cestičku. Ledva lapala po dychu ako som do nej búšil a šepkala nejaké nezrozumiteľné vulgárnosti. Myslím, že tak divoký sex ešte nezažila, pretože ešte hodnú chvíľu sedela za svadobným stolom strapatá a zasnená.
Klaudia a Filip to nakoniec uzatvorili. Našťastie, budúci otecko nemal ani potuchy o tom, že to malé umrnčané stvorenie v tele jeho ženy môže mať aj moje DNA. No ochraňuj má pánboh, nech si to len užije.
Svadobná hostina prebehla celkom klasicky, dvoch odviezli do nemocnice so zlomeninami, pobili sa, jeden sa otrávil alkoholom.
Krásna svadba, no nie? Som si istý, že na ňu nikdy nezabudnem. Nechalo to na mne hlboké stopy. Na ich svadbe som si to pekne užil s Hankou, ktorá pochopila, že nielen o svadbe treba snívať.
„Ehm,“ prerušil ma terapeut.
„ Vy ste ešte naozaj nestretli ženu, s ktorou by ste chceli stráviť celý život?“
„Načo by mi bola jedna žena, keď ich môžem mať tucet?“
„Dosť!“
Volám sa Miro a som nadmerne sexuálne aktívny. Toto je moja diagnóza. Ani neviem, kedy to vo mne prepuklo. Prihlásil som sa do klubu anonymných sexuálne závislých mužov, ale i žien. To by ste sa čudovali, koľko je tu žien.
