Na autobusovej zastávke pod mojím sídliskom je opäť plno ľudí. Všetci sa tvária nechutne vážne. Rozhodnem sa porušiť zákaz o fajčení na verejných priestranstvách a hneď sa mi lepšie dýcha. V jednom okamihu musím nepríčetne vypúliť očné buľvy. Možno preto, že som si nabral do pľúc o niečo viac nikotínu, ale určite to všetko nejako súviselo s tým, že moje sivé videnie sveta nabralo farbu. Stála tam ona, moja Šípová Ruženka. Jej staroružové retro šaty s golierikom, biele pančušky a saténová šatka s obrovskými ružami mi vyrazili dych.
Tvár jej lemovali blonďavé kučery a prehliadala si ma veľkými modrými očami. Ružovú veľmi nemusím, ale jej pristala tak, ako keby ju navrhli iba pre ňu. Začalo popŕchať. Princ a gavalier by mal asi teraz rozprestrieť dáždnik. Ale ja som sa za princa nikdy nepokladal. Pristúpim k nej bližšie. Vložila si do úst dlhú elegantnú cigaretu a v kabelke loví zapaľovač. Ponúknem sa a pripálim jej ľahkú mentolku. Mal by som sa asi predstaviť, no vôbec sa mi nechce. Aj ona mlčí. Ale ja poznám tieto triky. Vidím jej to na očiach a v tom, ako jemne poodchýlila pery. Prebúdza vo mne tie najživočíšnejšie pudy. Ak sú pery naozaj obrazom ženskej vagíny, tak potom by to stálo za hriech. Nervózne poklepkáva prstom po cigarete a červená sa.
„Z práce?“
Dosť trápna otázka, ale nechcem to ešte zhoršovať, preto odpoviem.
„Tak nejako. A čo vy?“
„Ja som ešte študentka,“ sklopila zrak a prestúpila z nohy na nohu.
„A čo študujete?“
„Medzinárodné právo.“
To by som naozaj nečakal.
Niekto do mňa strčil a ja som celkom porušil jej diskrétnu zónu.
Začul som komentár ohľadom nášho dymenia, no ten dotyčný patril do toho sivého sveta za veľkou bariérou, ktorá nás teraz ani máličko nezaujímala.
Chcel som povedať niečo ozaj milé, také sladké a rozprávkové, ale akurát prišiel autobus.
Veril som, že Ruženka nastúpi do rovnakého spoja. Nenastúpila! Prahol som po tých úžasných perách, ale to určite nebolo jediné, čo by mi mohla ponúknuť. Prečo som ja taký chmuľo? Mal som pár minút a nevyužil som ich. Žiadne meno, číslo. Typické! Len mi zamávala, kým môj svet opäť zosivel. Na konečnej zastávke ale znova chytil farbu. Mala, žiaľ, fádny odtieň zelenej. Čakali tam na mňa muži zákona. Nemohli radšej zostať siví? Myslel som, že ma zastavili kvôli tomu fajčeniu, ale oni tvrdili, že som niečo ukradol.
Ja, vzorný občan a niečo ukradol? Tak to si vyprosím! Na policajnej stanici som sa stretol so svojou Šípovou Ruženkou.
„Čo tu robíš?“
„To ja som ťa udala! Porušil si moju osobnú zónu a nevkusne si ma okradol.“
„Čože?“ vôbec nechápem, o čo to hovorí.
Policajti ma začali vypočúvať. Dosť nepríjemná takáto komunikácia. Oni sa ale bavili.
„A čo som to mal ukradnúť?“
„Vzácny šperk mladej slečny!“
Povedal som iba to, čo som o celej záležitosti vedel, a teda nič. Nie som žiaden zlodej šperkov. Nahnevaný, po hodinovom vypočúvaní, s obrovskou chuťou na nikotín, vybehnem pred budovu.
Ako si to dovoľuje? Ona na mňa čaká? To je teda drzosť! Ignorujem ju.
„Počkaj! Kam sa tak ženieš?“
„Nechaj ma tak. Čo chceš? Krivo si ma obvinila a musím ti povedať, že ten tvoj štýl nevinnej bábiky je ozaj smiešny.“
Pousmeje sa a zaklipká očami. Vytáča ma do nepríčetnosti. Otočím sa jej chrbtom a chystám sa na odchod.
„Máš oheň?“
„Nemám,“ vyšteknem. Cítim, ako sa prebúdza moja vlčia prirodzenosť, cerím zuby.
„Počkaj, prejdeme sa?“
„Neviem, na čo by to bolo dobré. A tiež nechcem nachladnúť. Prší!“
„Prepáč! Daj mi aspoň chvíľu.“
„Dobre, ale po daždi sa naozaj prechádzať nebudem. Káva?!“
Súhlasne prikývla.
Nakoniec si nedala kávu, ale bielu čokoládu s kúskami pistácií. Ja som si objednal „turka“.
„Tak povedz, prečo si na mňa poslala tých drsných chlapíkov?“
„Lebo si mi niečo ukradol.“
„Ja viem, ten záhadný šperk. Ale napadlo ťa, že to mohol byť hocikto z tých ľudí, čo tam stáli?“
„Ale iba ty si bol pri mne tak blízko.“
„Ó, aká nedotklivá. A ako ten šperk vyzeral?“
„Mal tvar srdca a doslova horel.“
„Čože?“
„Áno, ukradol si mi srdce.“
Nevedel som, čo na to povedať. Ešte nikdy som nebol takto vyvedený z miery. Myslela to metaforicky alebo jej naozaj niečo zmizlo?
„Nemáš mi čo povedať?“
Strčila mi ruku do vrecka nohavíc, chvíľku tam iba tak šmátrala a potom vytiahla to veľké strieborné srdce, ktoré mi tam práve dala.
„Dosť divná hra, nemyslíš? Teraz mám kvôli tebe zápis v registri.“
Usmiala sa a pohladila ma po tvári.
„Neboj sa. Jeden z tých policajtov bol môj brat.“
„To sa smú robiť takéto veci? Iste, rodinkárstvo!“
„A smie sa fajčiť na zastávke?“
Po káve sme skončili v mojom byte. Bol som odhodlaný preskúmať, či je v posteli naozaj taká krehká a ospalá ako Šípová Ruženka. Ukázalo sa, že pri sexe je viac ako bdelá, doslova sa zmenila na dračicu. Najskôr uchopila do svojich zvodných pier môj penis a niekoľko minút si ho prehadzovala v ústach, pričom nezabudla zapojiť jazyk.
„Ó,“ musel som zo seba vypustiť nahromadenú vášeň. S ňou som ale vypustil zo seba aj divoké zviera. Zvalil som ju na posteľ, strhla zo mňa košeľu, gombíky lietali po celej izbe. Uvoľnil som jej cukríkové šaty a dal slobodu jej kozičkám. Boli tak sladké a veľké, že som sa ich nemohol nabažiť. Lízal som ich jazykom a cmúľal. Ona na oplátku uchopila môj penis a trela ho v podivnom rytme. Následne ma nedočkavo zovrela medzi stehnami a zastonala:
„Tak už sa tam napasuj!“
Kĺzal som po jej vagíne ľahko ako pierko, semenníky som mal plné, ale snažil som sa ju doviesť k vrcholu. Niekoľkými horúcimi bozkami som zasypal aj jej krk a ona konečne vyvrcholila. Otriasala sa s nami celá izba a tiekol z nás pot. Po pár minútach tieklo, doslova vytrysklo, aj niečo iné. Zapálili sme si cigaretu a asi hodinu mi ležala v náručí.
Dnes sme spolu už mesiac. Neviem, či nám to vydrží. Keďže som skeptik, tak myslím, že skôr nie. Ale vďaka tejto Š. R. som spoznal divokú stránku romantickej ženy. Prezradím ešte jedno tajomstvo. Tam dole sa to nepodobá na jej pery. Je to lepšie, oveľa vlhkejšie! Aj keď ani pery nie sú zlé.
