Vo štvrtom mesiaci môjho tehotenstva sa chyby nášho syna začali prejavovať na ultrazvukových vyšetreniach: jeho choré srdce, zmeny v mozgu, nadmerný močový mechúr, chodidlá, váhová dystrofia.
Zaliala ma vlna sĺz a dojal ma obyčajný ľudský strach a znepokojujúce otázky. Odmietnu ho, keď uvidím svoje (možno zdeformované) dieťa?
Choré dieťa nejde ruka v ruke so životným úspechom …. čo si ľudia pomyslia?
Čo moja práca a ďalšie povinnosti – ako to zvládneme?
Prežijem vôbec toto tehotenstvo?
Tento hurikán myšlienok a emócií však dorazil tak rýchlo, ako rýchlo odišiel.
Po genetickom teste sme sa dozvedeli, že nášmu synovi diagnostikovali Edwardsov syndróm. Malý Jaś mal iba päťpercentnú šancu narodiť sa živý. A keby sme prežili pôrod? Možno by žil niekoľko dní, týždňov, možno mesiacov.
Považujem sa za veľmi šťastného človeka, pretože túto skúsenosť som neprešiel sám. Na jednej strane som mal manžela, sedem zdravých a krásnych detí, rodinu, priateľov. Na druhej strane som mal Jeho – môjho Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ma vždy v mojom srdci ubezpečoval, že ma cez to dostane, aj keď som mal fyzický pocit visieť vedľa Neho na kríži.
Pamätám si môj pobyt v klinickej nemocnici, počas ktorého sa mala vykonať amniocentéza na diagnostikovanie chýb môjho syna. Okrem mňa tu boli ďalšie dve ženy, ktorých deti mali podozrenie na Downov syndróm. Na výsledky testu sme mali čakať tri týždne.
Jedna zo žien pochmúrne povedala, že keď uplynú tri týždne, bude v jej sedemnástom týždni a dieťa bude príliš staré na to, aby … (… prerušila. Nehovorila to slovo, ale všetci sme vedeli, čo mala na mysli). Ženy boli vystrašené a zlomené. Jeden z nich sa ma opýtal:
„Čo budeš robiť?“
A ja som odpovedal: „Budem naďalej milovať …“. A tak som to robil a stále robím.
Modlil som sa za malého Jaśa, aby po narodení netrpel, a aby nezomrel osamelý a opustený v inkubátore.
Jaś navždy zaspal v mojom náručí, tridsať minút potom, čo som ho porodila.
Môj manžel, moje deti a moja matka ho mohli nosiť na rukách, aby sa s ním rozlúčili. Dostali sme pár hodín na to, aby sme sa s ním rozlúčili.
V ten deň sme zažili veľké šťastie z narodenia a bezprostredne po hlbokom smútku z odlúčenia.
Utrpeniu možno dať zmysel, aby nebolo zbytočné a deštruktívne. Dali sme to Bohu.
Ako rodičia sme mali zodpovednosť starať sa o nášho syna a teraz sa o nás večne stará v Nebi.
To, čo v mojom teraz zostalo, je túžba, ale tiež pokoj v mojom srdci – zmierila som sa s tým, že láska k môjmu dieťaťu musí byť náročná a veľmi skúšaná.
zdroj: RMX
Odporúčané príspevky:
Plavčíci vo Švajčiarsku zažívajú vyhrážky od migrantov, musia volať políciu
Syn postrelil otca kvôli zlej objednávke kuracích krídielok
Dedo a mladík znásilňovali štrnásťročné dievča! Policajti ju našli vďaka triku s mobilom
Utečencom hrozí zneužívanie: Muži si „rozoberajú“ mladé ženy a mamičky s deťmi, ponúkajú aj peniaze