Raz mi to povedal sociálny pracovník v útulku pre bezdomovcov v litovskom Vilniuse. Zima sa blíži a s ňou aj zvýšená potreba bezdomovcov spať pod strechou, takže si pripomeňme, že kedysi boli deťmi…
Bezdomovci patria k zraniteľným skupinám v spoločnosti a naše srdcia sa im často neotvárajú, pretože vidíme staré a zanedbávané tváre s krabicovým vínom v rukách, a nie obete spoločnosti, ako by povedala jedna teória takzvaného označovania.
Podľa tejto teórie je sociálna deviácia výsledkom sociálneho tlaku. Predstavte si malé dieťa, ktoré je hladné alebo na niečo túži, a pretože myslenie je pre deti druhoradé, niečo ukradne. Napadlo mu to, pretože to niekde videl a tiež preto, že cítil, že je to voči nemu nespravodlivé. Pretože môže žiť v prostredí, kde mu ľudia vždy niečo berú, správa sa v jeho prostredí normálne.
Spoločnosť sa však nepozerá na to, ako sa dieťa cítilo a odsudzuje ho za to, že niečo ukradol a označuje ho za „zlodeja“ a toto neustále označovanie a neberie do úvahy, aké je okolie dieťaťa a dospelý v ňom, „jazdí“ s ním, ako sa zvyklo hovoriť, do dospelosti. Takže človek nemá šancu stať sa niečím iným ako zlodejom. A následne sa stáva bezdomovcom.
Kto je teda zodpovedný za výslednú odchýlku dieťaťa, budúceho dospelého? Podľa teórie označovania je to spoločnosť.
Raz som čítal zaujímavú správu o prípade chlapca v detskom domove, ktorého tamojší pracovníci nazvali patologickým klamárom. Čo sa dialo? Chlapec bol sám, ani jeho otec, ani jeho matka o neho neprejavili záujem a ostatným povedal, ako veľmi ho jeho otec miluje a ako spolu chodili na výlety a dobrodružstvá.
Prečo to musel povedať? Jeho krehká sebaidentifikácia a jeho krehká identita by neuniesli, že sa ho jeho rodičia vzdali, že nie sú dostatočne zrelí na to, aby vychovávali dieťa. Vieme však, že ide o bežnú reakciu detí v pestúnskej starostlivosti (adopcia a pestúnska starostlivosť). Vyvinul alternatívny vlastný koncept a alternatívnu identitu. Môžeme to tiež nazvať adaptáciou na ťažké podmienky a vidieť to ako jeho silu, použiť techniku „opätovného schválenia“ jeho života, pomôcť mu nájsť oporu v jeho živote a až potom ho naučiť, že z hľadiska komunikácie s ostatnými je dobré držať sa „reality“. A neexistuje žiadny patologický klamár. Máme krásne, zdravé dieťa, ktoré sa nebojí oprieť o svoju fantáziu, keď svet dospelých neponúka veľkú podporu. A v budúcnosti bude vedieť, že dôvera ostatných zahŕňa aj hovorenie „podľa reality“. Skutočnosť, že človek musí byť milovaný svojimi rodičmi, je jednou zo základných podmienok zdravého života a rozvoja osobnosti.
Vráťme sa však k bezdomovcom: ešte viac v minulosti, dokonca aj tieto odlišné komunity, dnes by sme povedali „vagabundi“, mali svoje vlastné hodnoty a normy, ktoré boli veľmi blízke tým skupinám. Spomínam si na prednášku viedenského sociológa práva v 90. rokoch, ktorý v rámci svojho výskumu subkultúry vagabondov, dnes by sme povedali „bezdomovci“, išiel do takejto skupiny, povedal im, že je výskumník z univerzity a spýtal sa ich, či by s nimi mohol stráviť nejaký čas a potom o tom napísať článok. Každý večer vstal a išiel domov. Po nejakom čase sa jeho pozorovanie v teréne skončilo a vrátil sa k svojej bežnej práci na univerzite.
Potom sa stalo, že ho niekto okradol. Išiel k svojim novým známym na ulici a povedal im to. Na druhý deň za ním v inštitúcii prišiel pán (vagabund) a s ospravedlnením mu vrátil peňaženku a celý jej pôvodný obsah. Ľudia zo subkultúry vagabondov mali medzi sebou pravidlo, že neokrádajú „svojich“ ľudí. Myslím si, že dnes to tak už nie je, niekedy sa človek dozvie, že si navzájom kradnú veci.
Kam by mohli smerovať služby pre bezdomovcov? Pravdepodobne uhádnete, že alkohol je veľký problém. Služby pre bezdomovcov neposkytujú napríklad ubytovanie pre ľudí intoxikovaných alkoholom. Predstavte si mrazivú noc, keď len padnutie na ulicu a potom zaspávanie môže znamenať, že táto osoba v tú noc zamrzne na smrť. Raz som bol na stáži v útulku pre bezdomovcov a pracovníci mi povedali, že majú súcit aj s opitými bezdomovcami. Ak niekto príde opitý, ale nemôže ho prijať kvôli pravidlám organizácie, navrhujú, aby som chodil a zbavil sa intoxikácie, aby ho mohli prijať za pár hodín. A to je cesta, ktorou sa vydali napríklad v Holandsku – vo svojich zariadeniach umožňujú kontrolované pitie bezdomovcov. A služby pre bezdomovcov v našej krajine by sa tiež mohli uberať týmto smerom. Aspoň v zime a aspoň pre starých ľudí, ktorí by už nemali byť stabilne na ulici, ale v nejakom domove pre starších ľudí pre bezdomovcov, ale sú závislí od alkoholu, takže nepôjdu na miesto, kde by sa museli na 100 % zdržať.
Dovoľte mi skončiť vtipom o bezdomovcoch. V oblasti pomoci bezdomovcom sú okrem iného aktívne organizácie Armáda spásy a Nádej. Zrejme ich bezdomovci premenovali medzi sebou a počul som ich zástupne hovoriť: “ (v tom meste) … existuje len Armáda skazy a beznádeje.“ Prosím, toto je vtip a neznamená to, že služby týchto organizácií sú zlé, skôr naopak. Môžete tam však ísť sami, určite vás radi privítajú.
A nezabúdajme, že bezdomovci boli kedysi tiež deťmi….
Autor: Stanislava Sevčíková
Odporúčané príspevky:
Sulík sa o rekonštrukcii vlády radil s mafiou
Pozdrav od liptovskej medvedice Mášenky: Hegerovi, Drobnej a Budajovi
Anna Belousovová: Určite si ešte pamätáte, ako pani prezidentka odmietla účasť na olympiáde v Pekingu s odôvodnením Čína a ľudské práva. No na princa krajiny, kde trestajú smrťou homosexuálov, sa počas stretnutia milo usmievala
Chémia potravín: instantné rezance