Vonku už poriadne prituhoval mráz, tak nečudo, že som sa bál, či vôbec ku mne príde na návštevu Lucia, teda, aby som sa opravil, tá lucia, čo pred trinástym decembrom vymetúva kúty.
Ani som nestačil domyslieť svoje smutné predstavy, keď v tom zazvonil zvonček. Otvorím dvere a pred nimi stojí Lucia, ozajstná, celá oblečená v bielom, zahalená tvár, v ruke husacie krídlo.
– Môžem dnu? – spýtala sa ticho.
– Ó, samozrejme, že môžeš. Ty si dnes vítaná a žiadaná, – a potuteľne som sa uchechtol.
– Pozor, pozor, občan folklorista! Žiadne narážky. My vás máme vedeného ako slušného, solídneho človeka obdivujúceho folklór, ľudové zvyky. Tak teda, žiadne narážky. Ja som prišla povymetať rohy, aby ste mali nielen čistý byt, ale aj pevné zdravie, – a jemne sa zachichotala spoza závoja.
Už som sa nevedel dočkať, ako občianka Lucia bude robiť svoje tradície.
Vbehla hneď do obývačky, lietala z kúta do kúta, vymetala jedna radosť. Celý byt bol odrazu plný prachu, ako tak po ňom lietala.
– Počkajte, občian…- videl som, že slovami ju nezastavím. Nuž som ju odzadu pevne chytil, tak decentne, že som sa iba prvého stanového tábora jej Himalájí dotýkal.
– Ach, vy beťár! – zvolala prekvapene. Bol som aj ja trochu vykoľajený. Ona aj nadávky folklórne používa. – Vy nedáte pokoj? Vravela som, len kúty povymetám.
– Veď hej, dievka moja zlatá, povymetáš, ale prachu mi tu narobíš ako naozaj! – jemne som je dohovoril a postúpil som do druhého stanového tábora jej Himalájí.
– Ste vy len koťuha! – a jemne mi zložila ruky na šíru pláň okolo jej Himalájí. – Človek k vám príde s dobrým úmyslom tradície, zvyky ukázať a vy takto? Nehanbíte sa?
Sklopil som oči. – Hanbím, hanbím a ešte ako! – a kým som tam stál ako bleskom trafený, ona ďalej vymetala.
– Ale už dosť, kráska moja, ty mi tu naozaj urobíš bodrel z toho tvojho ometávania, – a rázne som rukami pristál na štítoch Himalájí a pekne som ju držal.
– Oj, vy figliar, vy viete dobre, od čoho muchy kapú! – uchechtla sa a ticho stála. Keď už sa jej zdalo, že som na tých štítoch mohutných himalájskych dlho, zložila mi ruky, otočila sa a milo sa usmiala.
– Tak a máme to celkom, moment, päťkrát vymetené kúty osemnásť euro, trikrát pristátie v rôznych táboroch na Himalájách, ako to vy vravíte, ale musím priznať, že roduverní Slováci pristávajú na Kriváni alebo Ďumbieri, ale ani jeden doteraz nebol na Himalájách, a preto je tu dvadsaťpercentný príplatok a celkovo to máme šesťdesiat plus dvadsaťpercent sedemdesiatdva euro a celkovo deväťdesiat euro. Platíte v hotovosti alebo kreditnou kartou? – a zase sa na mňa milo uchechtávala spod závoja.
– Ani tak, ani tak! Hádam si len nemyslíš, že ja budem za tradície také nekresťanské peniaze platiť? A navyše, ako si ich chceš vyúčtovať, anjelík môj milý, hoci si krásna Lucia. – víťazoslávne som sa postavil proti nej.
– Nuž, pravdu máte nijako, vy odroň, – sputila odrazu ráznejšie, – Takto vy, oplani, uznávate národné tradície. Do krúžkov sa prihlásite, lucie si objednávate a pritom… Ženské chytať, pod sukne skákať, ale potom platiť, to nie! Ešte dobre, že sme si spravili úderku tradícii!
Rozrehotal som sa, vy že máte úderku? A na koľko plníte plán?
No ona moje reči nebrala do úvahy, len už vyťukávala číslo na mobile.
– Jožo, si to ty? Hej? Áno, to som ja, Lucia. A mal si pravdu, tento ogrgeň nechce platiť. Príď prosím ťa to vybaviť, alebo vieš čo, pošli predsedu nášho spolku, šéfa superúderky, strigôňa Miša. Ten mu ukáže, čo sú tradície! Čože, že kde býv…nie, Jožko, už nemusíš, tento baránok už cvaká. A dokonca, dáva mi aj sprepitné. Vidíš, vravela som ti dobre, správne udržiavanie slovenských tradícií prináša aj v tejto modernej dobe svoje ovocie, – sklapla mobil, milo ma pohladila, stovku si strčila na územie Himalájí, pobozkala ma na čielko a ticho odišla.
Potešil som sa, keď zavrela za sebou dvere. Veru, ako je dobre, keď sa nežne a s citom ľuďom ukazujú zvyky.
Ale bisťu, pomyslel som si, kým sa usadil prach v dome, tie Himaláje stáli predsa len zato. Hádam prídu aj nabudúce…
Autor: Stano Bebjak
