- kapitola
Z pustovníkovej chatrče sa po chvíľke šírila vôňa horúcej žihľavovej polievky. Kiril nabral za hrsť opečeného chleba a vhodil ho do taniera, ktorý položil pred neznáme dievča.
„Nech ti chutí.“ Zaželal jej drsne a rozviazal jej za chrbtom spútané ruky, aby mohla jesť.
Dievča si pod nosom zamrmlalo niečo ako „ďakujem“ a neisto zdvihlo lyžicu k ústam. Chlípavo do seba nahádzala polievku a zajedla ju suchou kôrkou. Prázdny tanier nesmelo posunula smerom k hrncu a spýtavo hľadela na Kirila.
„Ešte si naber, ja počkám,“ ponúkol ju miernejšie.
Prikývla a nabrala si viac, až kým v kotlíku nezostalo iba na dne. Kiril vzal stoličku a prisunul si ju bližšie k stolu. Jelena stála v kúte a ticho dievča pozorovala. Zdala sa jej taká mladá a bojácna, takmer iba dieťa. Rukami si objímala plecia v ochrannom geste. Potom si spomenula na dievčatá, ktoré ju prvé noci na zámku vždy bez mihnutia oka opäť zamykali v jej izbe, hoci poznali cesty z hradu. Boli ako ona, krásne a mladé, s dlhými plavými vlasmi a belasými očami ako nezábudky na ruských pláňach. Nesmie to dievča ľutovať. Prinajmenšom, kým ju nespozná lepšie, sľúbila si v duchu a pozorovala Kirila, ako meravo na dievča hľadí.
„Slušní ľudia poďakujú,“ nespustil ju z očí.
„Slušní ľudia nezväzujú a neunášajú iných proti ich vôli,“ hanebne mu odvetila ona.
„Slušní ľudia nekradnú kone! Mohla by si začať svojím menom…“ podotkol.
„Poďakovala som, iba potichu…“ namietla napokon.
„Meno?“ neprestal nástojiť.
„Polina,“ priznalo dievča.
„Prečo si sama v lese a v takýchto časoch?“ kládol otázku za otázkou a jeho chladný tón jej zanechával na koži zimomriavky.
„Utekala som pred hordami. To sú tí…“
„… čo sa priživujú na cudzom nešťastí a v tejto dobe i na okrádaní všetkých, ktorí utekajú pred Vladimírom,“ doplnil jej rozprávanie nezaujato Kiril.
„Áno,“ priznala ….“ mojich rodičov zabili a mňa si nechali.“
Kiril vedel, čo jej slová znamenali. Hordy si nenechávali mladé dievčatá iba tak. Vždy im slúžili. Večeri po boji a koristi si zasluhovali trochu rozkoše. Ak sa jej podarilo utiecť, ako tušil, je vo vnútri veľkou bojovníčkou. Nenechal však, aby mu bolo v hlase cítiť obdiv.
„Pokračuj,“ nedal najavo svoje myšlienky, „ja počúvam.“
„Po pár mesiacoch som odpozorovala ich zvyky.“ V tvári sa jej zračilo niečo, čo nevedel identifikovať. „Nad ránom mi zvykli zviazať ruky i nohy a zavesiť ma na strom, aby… ma všetci videli. Čoraz častejšie však zabúdali, nechcelo sa im ma ráno, keď chceli… znovu odväzovať. Nechávali ma spať pri sebe. Naučila som sa, ako sa zabíja.“ Pyšne vypla hruď a pozrela sa mu do očí. „ A raz som utiekla.“
„Kedy?“ vyslovil Kiril ďalšiu otázku. Čas bol veľmi dôležitý.
„Utiekla som pred pár týždňami. Vždy ste taký stručný?“ Po chvíľke dodala: „Chvíľu šli po mojej stope, ale potom som sa im stratila. A aj ja som sa stratila…“
„Koľko týždňov?“ prehovoril.
„Dva alebo tri? Stratila som prehľad, keď sa mi nepodarilo nájsť žiadne mesto alebo… dedinu. Chýbalo mi jedlo, potrebovala som…“
„Môjho koňa, chápem,“ pousmial sa.
Kiril pookrial, no nespúšťal dievča z očí. Známy pocit mu však hovoril, že mu neklamala. V plameňoch za jej chrbtom zazrel odraz jaziev na jej chrbte, ktoré si zakaždým prekryla vlasmi. A to čo nepovedala, bolo pre ňu len príliš zahanbujúce. Veril, že ho jeho intuícia neklame. Pretože ak je jednou z Vladimírových verných posluhovačov, pustia si do domu hada.Podišiel k Jelene a naznačil, že on jej verí. Jelena prikývla. Napriek predošlým myšlienkam, podišla k dievčaťu a silno a nečakane Polinu objala.
„Ak nás neklameš, nemáš sa čoho báť,“ pošepla jej.
Polina mlčala, pretože im nepovedala všetko. Nepovedala im ani zďaleka všetko. Po tom blúdení si však nemohla dovoliť ďalej sa trmácať lesom sama. Mohli ju ochrániť, ak na sebe nedá nič znať. Ak nevyjde najavo jej tajomstvo. Posadila sa na stoličku a ticho sedela až do večera.
„Na noc zostaneme tu, kone som dobre priviazal a cestu zahádzal konármi a lístím. Pani Jelena… môžete…?“
„Ustelieme si vedľa seba, to nebude problém, Kiril,“ pokojne mu odpovedala. Ešte som nespyšnela,“ pokúsila sa uvoľniť napätie, ktoré sa medzi nimi rozhostilo.
„Dám vám aj svoju prikrývku,“ podal ju Poline, no tá ju odmietla.
„Vezmi si ju… bude ti zima,“ snažil sa ju presvedčiť.
„Vystačím si,“ odvrkla.
„V šatách, ktoré budú o chvíľu priesvitné?“ Pozrel, ako jej sivohnedá roztrhaná halenka, pripomínajúca vrece na zemiaky, sotva siaha po kolená.
„Zaobídem sa bez pomoci,“ odpovedala miernejšie.
„Lina…“ nikto ju tak nevolal už roky, „… povedz, keď ju budeš potrebovať. Budem na stráži.“
Kiril si sadol pred vyhasínajúcu pahrebu a privrel oči, sluchom však vnímal každý zvuk okolia. Bola pokojná noc a hviezdy osvetľovali viac, než chcel vidieť. Bol predsa len muž a nemohol si nevšimnúť Polinino nahé telo, keď sa umývala v potoku a myslela si, že sa nepozerá a teraz jej dvíhajúcu sa hruď. Pri spomienke na to, ako mu odvrávala sa pousmial. Pod šatami sa črtali jej bradavky, keď rozprávala, ako utiekla. No čo si ona nevšimla, bolo jeho mužstvo, ktoré sa dralo spod jeho kožených nohavíc.
O pár hodín sa strhol na krik. Polina nahnevane kopala okolo seba a chvíľu jej trvalo, kým precitla zo sna. Jelenu nezobudila, únava ju tak premohla, že zaspala ihneď, otočená tvárou k stene. Zmätene sa obzerala okolo seba, pomaly vstala a tackavo vykročila k vchodu. Pretrela si oči a rukami si inštinktívne objala ramená. Kráčala do tmy a keď si bola istá, že jej nič nehrozí, sadla si pod jeden z košatých stromov oproti Pustovníkovej chatrči. Viečka sa jej chveli. Kiril nedal najavo, že niečo počul. Prisadol si o pár metrov ďalej. Tentokrát však neprehovoril.
„Nechcela som utiecť,“ začala po chvíli.
Kiril i naďalej mlčal a hral sa so steblom trávy, ktoré odtrhol a teraz sa mu skĺzlo po prstoch na zem.
„Len sa m niečo snívalo…“ pokračovala a rozochveným hlasom zakrývala triašku.
„Vieš, čo je lepšie ako rozprávanie a zaberá aj na zlé sny?“ ozval sa on.
„Nebol to zlý sen, bol to iba… sen. Neviem, čo na ne zaberá,“ priznala Polina.
Nahol sa k nej a jemne jej nadvihol sukňu a prešiel dlaňou po stehne. Jeho ruka bola drsná a Polina sa pritisla k stromu. Ich tváre sa dotkli a on cítil jej prerývaný dych. Čakal. Napriahla ruku k nemu a prešla mu ňou jemne po ramene, potom po tvári a potom zastala. Jej divoké srdce, ničím neskrotené bilo ako zvon kostola, ktorý teraz stál v každej dedine na počesť Vladimírovej cirkevnej reformy. Neurobil by nič proti jej vôli. No akosi vedel, že i ona chce, iba s niečím bojuje. Bojuje s niečím, o čom mu nechce povedať a čo možno ani nemá právo vedieť.
„Neublížim ti, ak máš strach z toho… dám pozor…“
Zamietavo pokrútila hlavou, z jej úst však nevyšlo ani jedno slovo. Zrazu však akoby sa rozhodla, divoko pohodila hlavou a oddala sa nočnému tancu ich tiel, takému prirodzenému ako len ľudské spojenie, tak zatracované v týchto časoch a považované za hriech, len môže byť. Jej modré oči ho prepaľovali. Dlaňami sa opierala o strom, očakávajúc, že do nej vnikne zozadu. On ju však iba objal a masíroval každý centimeter na jej prsiach a v jej lone. Uvoľňoval putá, ktoré ju zväzovali a napätie, ktoré ju nenechávalo dýchať. Akoby jej hovoril, že chce iba ju, ale až keď bude slobodná. Hneď ako sa mu zdalo, že sa uvoľnila, otočil ju tvárou k sebe a posadil ju na vlhkú skalu pokrytú machom. Keď sa prstom presvedčil, že je dostatočne pripravená, prehla sa dozadu a on do nej hlboko vnikol. Kiril cítil, že nie je jej prvým mužom, no zároveň si bol istý, že je. Jej dotyky mu hovorili, že sa dobrovoľne neodovzdala ešte nijakému mužovi. Polinin strach vystriedala fyzická rozkoš. Jeho úd cítila vo svojom vnútri, držal jej nohy, prechádzal po nich dlaňami a ona sa pritláčala k jeho prirodzeniu. O milovaní nevedela veľa, rozprávanie jej starej matky a jej skúsenosti s hordami iba umocnili jej nevedomosť, no jej prirodzená chuť uspokojiť ho prerástla do pokusu o jeho uspokojenie. Akonáhle jej telo vibrovalo pod návalmi vzrušenia, vzala jeho mužstvo do úst a prstami prechádzala po jeho semenníkoch. Kirilovo semeno postriekalo jej ruky a drobné kvapky zostali aj na jej lone. Polina po prvýkrát ako ušla, pokojne zaspala a on ju preniesol späť na lôžko a prikryl svojou prikrývkou.
- kapitola
Olaf zdvihol ruku a posunul ju bližšie k pošve, v ktorej sa ukrýval jeho meč. Druhú zdvihol do výšky a zavelil na postup.
„Útoook!“ Ozvalo sa spoza nízko posadeného valu obkolesujúceho hrad. Výkrik budúceho víťazstva, v ktoré tak veľmi dúfali. Skupina mužov vyrazila k hradbám a ďalšia sa brodila cez rieku, aby preplávala popod kované mreže a dostala sa tak do hradu. Na jej čele bol Olaf. Akonáhle sa ponoril, prúd ho strhol, no napriek tomu dokázal doplávať až k mrežiam ako väčšina jeho mužov, ktorých nezasiahli ani šípy Vladimírových stráží. Nesústredil sa vdýchol vodu, rozkašľal sa. Dopadlo na neho čiesi telo a dostal sa pod vodu. Jelena. V mysli sa mu vynorila jej tvár. Po nej tvár ich syna. Musí sa dostať k Vladimírovi.
Na druhej strane, pred hradom jeho muži a zopár vzbúrených dedinčanov, ktorí sa k nim pridali, vzdorovalo náporu. Vladimírovi muži boli nielen lepšie cvičení, ale najmä nepodstupovali dlhý postup cez les a priľahlé močariská. Mali dostatok spánku, lepšie zbrane a dostatok všetkého. No nemali nádej. Nemali to, čo držalo Olafa pri živote. A mužov, ktorí verili, že túto bitku vyhrajú a Olaf sa stane ich kráľom. Že stará viera sa navráti do životov obyčajného prostého ľudu.
Dostal sa až na nádvorie. Poznal hrad, no i tak mu robilo problém zorientovať sa. Schody, musí nájsť schody. Kam sa pozrel, jeho muži bojovali. Vladimírových mužov však bolo čoraz viac. Ktosi zapálil katapult a oheň sa preniesol na domy v podhradí. Ľudia utekali. Niektorí sa pridali k nim, no keďže ich víťazstvo nebolo isté, radšej sa držali stranou. Muž, proti ktorému bojoval, ho zatlačil k múru, Olaf mu strhol helmu a vrazil mu ju do hrude. Roh zasiahol srdce. Prebehol okolo stráží a snažil sa predrať cez bojujúce čepele. Dym a stúpajúce plamene ho začali dusiť. Olafovi sa zdalo, že by mal ísť doprava. Ocitol sa však pred vchodom do podzemia. Zle. Kráčal úplne zle. Pred ním však stál muž, ktorého poznal. Alexander bol kedysi jeho najbližším priateľom a teraz stál pred ním, na tvári mal výraz najhrubšieho odporu a v rukách držal obojručnú sekeru. Pamätal si, ako spolu vyrastali a on ho učil presne ten hmat, ktorý použil proti nemu. Vyhol sa. Nechcel útočiť, no nemal na výber. Potreboval sa dostať k Vladimírovu túto noc. Nemali žiadnu inú šancu. Najmenej polovica týchto mužov tu dnes zomrie. Keď zabodol sekeru do jeho hrdla, prestal myslieť.
„Kde je? Kde je Vladimír?“ držal svojho priateľa pod krkom a nútil ho odpovedať.
„Nikdy by som ti to nepovedal.“ Olaf pustil golier jeho košele a bežal smerom, ktorým mu navrávala intuícia. Vladimír nie je hlúpy. Nešiel by do boja, ak má čo stratiť. Bude vo veľkej sieni a s ním i všetci tí, ktorým dal moc. Olaf mal však iný plán. Bol si vedomý toho, že keby tam teraz vtrhol, bez zľutovania by ho zabili a všetko by bolo zbytočné. Počul však, čo sa hovorilo o Borisovi, bol zranený. Nechránený. Kniežaťom vyvolený dedič. Ani jeden z jeho synov nemal také šťastie. Kto bude teraz pri Vladimírovom obľúbencovi, keď sa boj rozpútal tak blízko?
Borisova komnata bola vo veži, pretože keď bol ešte pri sile, rád si tam mimo zraku všetkých vodil mladé dievčatá. Olaf bral kamenné schody po dvoch. Keď vyzrel cez drevené okenice von, všimol si chlapca, ktorý vzal vidli, no zabil ho zblúdilý šíp. Pomyslel na svojho syna. Na chladnej hradnej stene stene visela dýka. Dar od nórskeho kráľa. Olaf ju zovrel v ruke. Na umlčanie bude stačiť. Aký paradox. Dýka jeho rodu má teraz poraziť jeho nepriateľa. Boris ležal na posteli a jeho gangrénou podliate oči osvetľoval mesiac. Nebol schopný sa udržať na nohách, ako Olaf rátal. Bude ho musieť niesť. Necítil žiaden odpor. Prehodil si ho na plecia a začal s ním schádzať po schodoch. Bol príliš ťažký, musel si dávať pozor, aby ho nik neuvidel. Ak by sa pred ním objavila slúžka alebo len liečiteľ kontrolujúci zdravotný stav svojho pána, musel by niečo rýchlo vymyslieť. Na poslednej schode zrazu uvidel pohybujúci sa tieň. Zastal, zhodil záťaž z pliec a pripravil sa na boj.
…
Kosťa zdvihol hlavu spomedzi Ľudmiliných stehien. Pozrel jej hlboko do očí a bez toho, aby čokoľvek povedala ju uspokojil jazykom. Robil to rád a snažil sa jej tak vynahradiť všetku bolesť, ktorá ju postretla, kým nenašli jeden druhého. Učili ho, že iba šťastná žena môže urobiť šťastným i svojho muža a u Ľudmily to platilo dvojnásobne. O pár minút neskôr už sedela na jeho hrudi a pohybovala sa v rytme, ktorý nedal ich telám dýchať a kvapôčky potu stekali po ich horúcich telách. Bez zábran a bez ostychu si brali jeden od druhého, čo potrebovali a takmer naraz vyvrcholili. Keď ju udrel po zadku, jej chrbát sa napol a zovretie jej stehien zosilnelo. Najradšej bol, keď sedela obkročmo na ňom ako doteraz a potom si vzala jeho úd do úst a posúvala si ho hlbšie a hlbšie do hrdla. Vedela, ako má rád, keď sa jeho konček dotýka jej mäkkého podnebia a keď sa potrebovala nadýchnuť, v prestávkach ho hladila rukou a on musel odhrnúť jej tmavé kučery, aby dovidel, ako sa pri tom slastne usmieva. Ako ľahko prechádza ústami horu a dolu. Z toho, čo bolo zakázané, ona robila tú najpríjemnejšiu a najočisťujúcejšiu činnosť na svete. Znovuzrodenie. Ako to nazývali Slovania. Prehltnutie jeho semeno bolo pre neho niečím posvätným, po čom nasledoval dlhý bozk a on cítil svoju chuť na jej perách a plnosť ich splynutia.
„Nepočul si niečo?“ spýtala sa Ľudmila, keď k nej z nádvoria prenikol hluk.
„To nič nie je. Je prvý deň novolunia. Vieš, že vtedy sa vždy oslavuje,“ upokojoval ju Kosťa.
„Oslavy… ale teraz? Keď Vladimír…?“ neisto namietla ona. „Prosím, vstaň a choď sa pozrieť, mám taký zlý pocit.“
Keď Kosťa podišiel k oknu, zbadal plamene a krvavý boj a more dymu, ktoré znemožňovalo vidieť, kto proti komu vlastne bojuje.
„Hrad horí, Ľudmila,“ skríkol a než ho stihla zastaviť, bral si oblečenie a utekal k dverám.
„Ako to myslíš, že horí,“ vstala a iba s plachtou utekala k oknu. „Kto sú tí muži? Naši?“
„Ľudmila, ale kto sú naši?“ opätoval jej otázku.
„Musíme niečo urobiť. Musíme im pomôcť,“ povedala mu.
„Ty zostaň tu, ja idem dole a vrátim sa po teba. Ak sú to vojská Pečenehov alebo Bulharov, Vladimír si znepriatelil takmer každého,“ vyhŕkol a ona mu stihla spod padacích dvierok zakričať už iba: „Kosťa, dávaj si pozor.“
„Budem, nemôžeme riskovať. Ak sa nevrátim, zostaň v izbe,“ otočil sa v tej chvíli sa začala modliť ku všetkým Bohom.
Kosťa zašiel dolu, spadnutá hrada mu však zatarasila cestu a priechod bol zahltený plameňmi, musel nájsť cestu cez stajne. Kým sa dostal von, zdalo sa mu, akoby prešla aspoň hodina. Počul krik a plač. Podarilo sa mu zastaviť zraneného muža, s ktorým zvážali obilie.
„Bogdan, čo sa deje?“
„Je to pán Olaf a jeho muži. Chcú sa dostať do hradu. Pomáhame im ako môžeme, ale ak nevyhrajú…“ prešiel si prstom po krku.
„Idem po Ľudmilu.“
„Kosťa, na to nemáme čas, možno prišiel náš deň. Nechaj ju v bezpečí, ako by nám mohla pomôcť?“ On jej to však sľúbil.
Kosťa strhol z jedného koňa deku a druhýkrát prebehol cez plamene, Ľudmila ho už netrpezlivo čakala. Viedol ju po schodoch opäť do stajní, zatiaľ čo jej všetko vysvetľoval. Museli sa rozhodnúť, čo urobia. Potrebovali nájsť Olafa, pretože to čo vedeli, mu mohlo veľmi pomôcť. Vyšli z hradu, keď uvideli Olafa, ako vchádza do veže. Dav pred nimi ich však od neho vzďaľoval. Netušili síce, čo sa chystá urobiť, no ponáhľali sa, ako mohli. Kým sa dostali cez nádvorie, Olaf im zmizol vo veži.
- kapitola
Polina sa zobudila na to, ako ju Kiril preniesol v náručí do chatrče a zakryl dekou.
„Musíme ísť, čo ak prídu?“ zdráhala sa.
„Tšššt, pár hodín ešte môžeme počkať. Vyrazíme, až keď budete obe odpočinuté. Aj pani Jelena si potrebuje oddýchnuť.“
„Prečo ju oslovuješ… pani Jelena,“ unavene sa dožadovala odpovede. „Nepovedal si my, prečo ste tu vlastne vy?“
„Bude lepšie, ak to nebudeš vedieť…“ váhal, no napokon ju pobozkal na čelo. „Teraz už spi.“
Jelena vstala, keď videla, ako Kiril pripravuje raňajky z byliniek a holuba, ktorého sa mu podarilo uloviť. Polina ležala vedľa nej a na jej tvári sa zračil pokoj a ružová farba jej líc naznačovala ešte niečo viac. Nemusela si veľmi domýšľať, aby i na svojom ochrancovi zbadala, že sa počas noci niečo stalo.
„Kiril, ja viem, že mi do toho nič nie je, ale nemyslíš si…,“ začala namiesto pozdravu popri tom, ako nalievala čistú vodu do krčahu.
„So všetkou úctou, pani Jelena, ale to čo sa stalo… Cítili sme to tak. A neľutujem to,“ odpovedal chladne.
„Stále nevieme, či nám neklamala,“ dodala a podala mu drevené misky a prestrela na stôl. Hoci bola Pustovníkova chatrč iba skromným obydlím a oni v nej prebývali iba chvíľu, pocit domova bol dôležitý pre nich všetkých.
„Jelena má pravdu, Kiril,“ ozvala sa zrazu Polina a tam sa začalo jej rozprávanie. „Moja rodina patrila k bohatému klanu. Vychovávali ma, aby som sa vydala, aby som si vedela ušiť výbavu, postarať sa o muža a vychovať naše deti. No i na to by som mala sluhov a slúžky. Moja rodina bola zaviazaná kniežaťu, pretože všetka naša pôda… knieža nám ju daroval, ak mu môj otec zostane verný, keď to bude treba. A tá chvíľa prišla pred pár mesiacmi. Kráľovi poslovia priniesli dieťa. Mama sa mala oň postarať. Ja som bola jej jediné dieťa, ale ono stále plakalo. Otec sa nemohol pýtať, musel poslúchnuť. V liste stálo, že si ho máme nechať a vychovať. Jeho rodičia vraj zomreli, ale naši ľudia… zvesti z hradu sa šírili.“
„Hovor ďalej,“ pobádal ju Kiril.
„Cestovali sme k nášmu letnému sídlu, keď nás prepadli. Klamala som vám,“ sklonila hlavu.
Jelena to nevydržala a chytila ju za plecia: „Čo je s mojím synom?“
„Neviem, Jelena,“ odpovedala jej už so slzami v očiach.
„Ako to, že nevieš?“ nástojila. „Musíš niečo vedieť.“
„Keď sa ma zmocnili a po prvej noci som zistila, že dieťa si nechali. Možno sa im páčilo, možno o ňom vedeli viac. Ja som žialila nad svojou stratou a dieťa som si nevšímala až kým…“
„Až kým čo?“
„Až kým mi ho nedali, aby som sa oň starala. Najskôr som ho nenávidela, veď predsa ono žilo a moji rodičia zomreli. Ale potom… nemohlo za nič. No ja som to už nevydržala,“ rozplakala sa.
Kiril počkal, kým sa utíši a vzal jej dlane do svojich.
„Keď sa mi naskytla príležitosť, utiekla som, no dieťa spalo v stane. Vždy spalo v kapitánovom stane. Nemohla som ho vziať so sebou. Verte mi,“ pozerala sa na oboch jej oči prosili o to, aby jej odpustili.
„Moje dieťa,“ Jelena sa odvrátila a vyšla z chatrče.
„Pamätáš si, kde približne si ich opustila? Kde ste sa utáborili?“ spýtal sa Kiril.
„Možno… ja neviem. Boli to lesy. Nikdy sme nevyšli z lesov. Všetko navôkol bolo rovnaké,“ zúfalo drmolila.
„Spomeň si… rieka, lúky, skaly…“ nabádal ju.
„Rieka, prechádzali sme cez ňu. Bol tam most a potom sme šli ešte asi deň a v tú noc som utiekla.“
„Výborne,“ pochválil ju. „Ako vyzeral ten most?“
„Bol drevený, pozbíjaný z latiek a za ním bolo bralo. Pamätám si, ako som už nevládala, ale oni ma nútili kráčať.“
„Skvele, Polina. Pomohla si nám. Už viem, kde to je.“
Kiril rozložil na stole mapu a ukázal na tmavé miesto v pravom rohu.
„Tu je ten most – Diviačia úžľabina. Predpokladám, že ste mali namierené k tejto ceste, pretože tadiaľ knieža posiela svoje povozy so zlatom. Ak si ich aj zdržala svojím útekom, určite sú už tam a len tak skoro neodídu. Zlato ich tam udrží dlho, najmä ak potrebujú doplniť zásoby. Pokiaľ sa vydáme na cestu hneď, môžeme tam byť do siedmych dní, možno desiatich. Cestou pošleme správu pánovi Olafovi, aby sa k nám pridal. Toto bude po prvý raz, čo poruším jeho príkaz, ale nechcem riskovať, že ich nestihneme…“
„Je mi to tak ľúto… keby som vám to povedala už skôr… odpustite mi to, prosím.“
„Vyrazíme hneď,“ chopila sa velenia Jelena. „A nemám ti čo odpúšťať, nepoznala si nás a ja som ti vďačná, že si nezverila informácie o mojom synovi cudzím ľuďom a že si sa o neho starala ako o vlastného.“
Polina sa pozrela Jelene do očí a videla v nich hnev, ktorý však nemal nič spoločného s ňou.
Autor: Yannah a Katarína
