9. Kapitola: Tajomstvo
Prešiel mesiac a zdalo sa, že všetko vychádza podľa plánov. Grigorij odišiel s niekoľkými ďalšími chlapmi do hôr, aby sa vyhli priamemu stretu s Vladimírom, na ktorý neboli pripravení. Ľudmila mu večer pred jeho odchodom povedala, že s ním čaká dieťa. Milovali sa celú noc, nežne, ale vášnivo. Cítila, ako ho táto správa potešila, o to viac ju bolelo, že ho musí tak podlo klamať. Nemala vo zvyku pred ním niečo tajiť, zožieralo ju to.
Vidina dlhého odlúčenia a neskoršieho šťastia dávala ich spoločnej noci zvláštnu príchuť. Nebolo v nej cítiť horkosť, skôr pikantnosť a sladkosť zároveň
„Voniaš ako medový plást,“ šepkal jej Grigorij a hladil ju po prsiach.
„Vedel som, že nám to nakoniec vyjde.“
Ľudmile stiahlo hrdlo a chcelo sa jej plakať. Prečo sa len musela do toho celého zapliesť? Preklínala deň, keď k nej kňazi priviedli to mladé nevinné dievča. Ani nevedela ako, ale stala sa súčasťou jej života, okovou na nohe, bremenom, ktoré musí niesť a prinášať zaň obety.
„Si dnes akási mĺkva, stalo sa niečo?“
„Nie, Grigorij, len ma bolí, že sa tak dlho neuvidíme.“
„Vrátim sa, kým sa naše dieťa narodí. Poteším sa pohľadom na tvoje plné prsia a zasypem bozkami tvoje okrúhle bruško.“
Pobozkala ho, vzájomne si preplietli nohy a zaspali pokojným spánkom.
***
Nevestinec pri lesíku zverila Ľudmila dočasne jednej z dievčat a s Jelenou sa vybrala do chaty pri rybníku. Prežívali tu pokojné dni a obe sa tešili na svoje deti. Jasné, Ľudmila radosť iba predstierala, pretože jej dieťa malo byť fiktívne. Niekoľko dní po príchode do chaty sa jej ale urobilo zle a ona zistila, že je skutočne tehotná. Zamrazilo ju, pretože bola iba malá pravdepodobnosť, že otcom je Grigorij. Skôr to bude plod nešťastného splynutia, ktoré sa odohralo vo Vladimírovom sídle. Táto skutočnosť jej úplne narušila plán. Čo bude teraz robiť?
Vedela, aké byliny musí nazbierať, aby zo seba dostala toho malého diabla. Vlastnila predsa nevestinec, kde sa stávali podobné „nehody“ často. Keď pila odvar, ktorý jej dieťa pomaly zabíjal, doslova sa topila v slzách. Nikdy si nepriala nič tak silno, ako mať vlastné dieťa. Ani vo sne by ju nenapadlo, že keď otehotnie, bude musieť podstúpiť takýto strašný krok. Bola slabá a každý deň zvracala. Popritom sa musela starať o Jelenu a tváriť sa, že je všetko v absolútnom poriadku. Po piatich dňoch, okolo polnoci, začala prudko krvácať a vyšiel z nej mŕtvy plod. Niekoľko hodín ležala na podlahe svojej izby, v horúčke a slzách. Túžila po jedinom, aby tam v tom okamihu skonala. Musela sa ale vzchopiť, pretože mala pred sebou mnoho práce. Izbu upratala, dieťa zakopala za chatou. Potom si dala teplý bylinkový kúpeľ a ľahla si, aby si pospala.
„Ľudmila, čo je to s tebou? Ty ešte spíš?“ prebudila ju nič netušiaca Jelena.
„Veď už idem, prepáč,“ odpovedala unavene.
Iba ťažko sa vyvliekla z postele, bola slabá a unavená. Pod šaty si podložila vankúš a s predstieranou radosťou zišla do kuchyne.
„Nechcela som ťa zobudiť, ale nezvykneš spať dlhšie ako ja.“
„Vieš drahá, som o niečo staršia ako ty, preto tehotenstvo neznášam tak dobre.“
„Čo keby som sa teraz niekoľko dní starala ja o tebe?“
„Nebuď smiešna,“ usmiala sa na priateľku Ľudmila, no v tom okamihu sa jej silno zakrútila hlava a ona si musela ihneď sadnúť.
„Si v poriadku?“
„Áno, nič mi nie je!“
„Tak pozor, ihneď sa vrátiš do postele a ja ti tam prinesiem raňajky. Cítim sa výborne a ty musíš ležať. Veď si už pre mňa toho toľko spravila,“ nedala sa odbiť Jelena.
Iste, naozaj už pre ňu toľko spravila a obetovala. Ako si ľahla, zaspala. Do snov sa jej znova a znova vracala násilná noc s Vladimírom, no tiež to, ako sa musela zbaviť svojho dieťaťa. Neustále sa budila a cítila sa veľmi slabá.
Po troch dňoch konečne vstala a bola pripravená pokračovať v začatej úlohe. Prekvapil ich však nečakaný hosť. Bol to Olaf. Ľudmila znervóznela.
„Čo tu robíte, pane?“
„Neboj sa, Ľudmila, viem o všetkom. Na príkaz svojho pána som vás prišiel skontrolovať. Ako sa máte?“
Ľudmila si nebola istá, či vie o celom pláne, alebo iba o tom, že Jelena je tehotná, preto jej nebola jeho prítomnosť dvakrát príjemná.
„Môžem vidieť Jelenu?“
„Nie, odpočíva!“
„Povedz jej, že ju chcem vidieť.“
Ľudmila si vzdychla a neochotne šla zavolať svoju priateľku.
„Zlatko, je tu pán Olaf a chce ťa vidieť.“
„Čože? On je tu?“ zapýrilo sa dievča a srdce jej zaplavila radosť.
„Nemala by si dávať svoju radosť tak najavo.“
„Prepáč, ale nemôžem si pomôcť.“
Sedel v záhrade a ona sa k nemu okamžite rozbehla.
„Len pomaly, musíš byť opatrná.“
Silno ho objala a vtisla mu na pery sladký bozk. Ľudmila ich pozorovala z terasy a nevychádzala z úžasu. Áno, niečo tušila, ale vôbec sa jej nepáčilo, ako sa to vyvíja.
„Prejdeme sa, o chvíľu ju privediem späť,“ zakričal na Ľudmilu Olaf.
„Nie, chcem vás mať na očiach.“
Jelena sa zachichotala a chytila Olafa za ruku. Potom si to zamierili k jazeru.
„Prečo si prišiel?“
„Musel som ťa vidieť. Od našej spoločnej noci mi neschádzaš z mysle. Teraz nás naplno zamestnávajú neverci, ale našiel som si trocha času, aby som bol s tebou.“
„Takže ťa sem neposlal Vladimír, aby si ma skontroloval?“
„Poslal, to je síce pravda, ale mohol sem poslať aj niekoho iného.“
„A čo Ľudmila?“
„Ty si jej o nás nič nepovedala?“
„O to nejde, ale nechcem jej pridávať starosti.“
„Bude si musieť zvyknúť, pretože mojou návštevou to nekončí.“
„Čože?“
„Chcem, aby si išla so mnou.“
„Olaf, zabudol si, že som tehotná a mám si zobrať tvojho brata?“
„Nevlastného brata! A myslíš si, že ti tvoje dieťa nechajú? Čudujem sa, že ti vôbec dovolili donosiť ho. Potom ho dajú do inej rodiny a ty ho už nikdy neuvidíš. Nebudeš vedieť, kde vyrastá a ono nebude vedieť, kto je jeho matka.“
„Nedovolia mi ho mať pri sebe? Nikto predsa nemusí vedieť, že je moje.“
„Takto to nefunguje.“
„A ako to bude ďalej? Tvoj brat ti nikdy neodpustí, že si ma uniesol.“
„Odvediem ťa do svojho vidieckeho domu.“
„Ešte nedávno si mi tvrdil, že sa nehodláš postaviť proti svojmu bratovi.“
„Dozvedel som sa závažné skutočnosti, ktoré môj názor zmenili.“
„To muselo byť vážne, keď chceš takto riskovať.“
„Áno, veľmi vážne, ale tým nejdem tvoju peknú hlavičku zaťažovať.“
„Ale čo bude ďalej?“
„Chystáme prevrat a keď sa podarí, budem si ťa môcť legálne vziať.“
„To nemyslíš vážne, ty chceš ísť proti Vladimírovi?“
„Pst!“
„A čo keď sa to nepodarí? Nezaujíma ťa môj názor? Možno nechcem ísť s tebou.“
„Naozaj nechceš?“
„No dobre, chcem! Ale musí ísť s nami aj Ľudmila, to je moja podmienka.“
„To v žiadnom prípade. Nevieme, či jej môžeme dôverovať.“
„Dôverujem jej ako nikomu inému na tomto svete, nikdy by ma nezradila.“
„V poriadku, tak nech teda ide, aspoň ti nebude na vidieku tak smutno.“
„Kedy odídeme?“
„Priprav na to Ľudmilu a ja vám dám vedieť. Teraz poď ale ku mne, chcem sa s tebou milovať.“
„To myslíš vážne? Som predsa tehotná.“
„A to je azda nejaká prekážka?“
„Si strašný, vieš to?“
Posadil ju na seba obkročmo a chvíľku sa dráždili vzájomnými dotykmi. Potom si uvoľnil nohavice a vyhrnul jej šaty. Zapadli do seba ako dve súčiastky dokonalého stroja. Zdalo sa mu, že tehotenstvo z nej robí hotovú dračicu. On bol ale nežný, nechcel jej ublížiť. Stará slovanská tradícia držala tehotné ženy v úcte, nestránila sa ich ako kresťania. Olaf nechápal, prečo sa po otehotnení chlapi vzdávajú svojich krásnych žien a hľadajú si milenky. Bolo to nádherné a precítili to oveľa intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Pevne zovrel v dlaniach jej zadok a bozkával ju na prsiach. Bruško nemala ešte veľké, ale začínalo sa dvíhať. Trikrát zhlboka zastonala, aby vzápätí vyvrcholila. Ešte chvíľku kĺzala po jeho mužnosti. Vyvrcholil rovnako intenzívne a do okolia vypustil slastný povzdych. Po milovaní ju držal v náručí a tešili sa zo vzájomnej blízkosti. Nechcelo sa im rozlúčiť, ale bolo to nevyhnutné, aby sa mohli znova stretnúť. Priviedol ju späť ku chate, zamával Ľudmile na pozdrav a Jelene dal bozk na rozlúčku.
10. Kapitola: Hádka
Ľudmila nebola z novej situácie vôbec nadšená.
„Dievča, teba museli posadnúť zlí duchovia. To aby sme už privolali plačky na náš pohreb.“
„Ja Olafovi dôverujem. Nedovolí, aby sa nám niečo stalo.“
„Ale ja sa nechcem skrývať. Aj tak nás nakoniec Vladimír nájde, a nebude to ani dlho trvať. Nezabúdaj, že mám svoj nevestinec, ktorý ma potrebuje.“
„Prepáč, ale tam sa vrátiť nemôžeš. Aspoň zatiaľ nie.“
„Si pekne sebecká, vieš to? Uvedomuješ si vôbec, čo všetko som už pre teba obetovala? A to som s tebou nechcela mať vôbec nič spoločné.“
„Áno, viem to a som ti nekonečne vďačná.“
„Zlatá moja, čo ja mám z tvojej vďaky? Vieš, čo robia Slovania s podvodníkmi a klamármi?“
„Vladimír predsa prešiel na novú vieru.“
„Iste, tvári sa, že ctí nové hodnoty, ale na starú tradíciu nezabúda. Už dlhšie ma mal v zuboch a pri prvej príležitosti nás obe donúti natiahnuť si na krk slučku . Pritom bude všade rozhlasovať, že sme to urobili dobrovoľne.“
„No ale zase taký zápas mužov na našom hrobe, ktorý by mal vyplašiť démonov, by mohol stáť za to. Nehovoriac o strave (pohrebnej hostine), kde by medovina tiekla prúdom.“
„Snažíš sa žartovať, ale ty by si z tej zábavky nič nemala. Viem, že vo svojom vnútri si roztrasená ako malé decko. Veď ty ešte aj si dievčatko. Dospelá žena sa tak nezodpovedne nespráva.“
„To povedala tá, ktorá podľa novej viery smilní so ženatým mužom.“
„Je to môj manžel.“
„Nie, to nie je!“
To sa už Ľudmila neudržala a dala priateľke facku. Tá sa zháčila a vytryskli jej slzy.
„Ja som to predsa tak nemyslela. Chcem len, aby si pochopila, že Olafa milujem a chcem byť s ním. Jeho muži by mohli dokonca pomôcť aj Grigorimu. Majú predsa rovnaký cieľ.“
„To sa teda sakramentsky mýliš,“ Ľudmila sa zvrtla na podpätku a vytratila sa z chaty.
Hádka s Jelenou ju trápila, vrela v nej krv. Ako si to ten Olaf vlastne predstavuje? Sú obaja vari tak slepí a nevidia, že sa vybrali v ústrety smrti? Keď už nemyslia na seba, tak čo bude s ňou? Dala predsa Vladimírovi sľub a jeho splnenie sa teraz značne skomplikovalo. Nebude ľahké vziať Jelene dieťa, keď budú žiť v dome so služobníctvom. Krucinál, a chce jej ho vôbec vziať? Stále dookola preklínala ten deň, keď pustila to mladé červenovlasé dievča do svojho domu.
Obišla jazero a posadila sa na breh. Myslela na svojho muža a zatúžila sa milovať. Chýba jej telesná blízkosť. Ešte nikdy nebola tak dlho bez sexu. Hnevala sa na celý svet a vtedy robí človek bláznivé veci. Vedela, že obďaleč býva Abram, celkom pohľadný drevorubač. Niekoľkokrát sa zastavil v jej nevestinci, ale nikdy si nevzal ani jedno z jej dievčat. Vypil čašu medoviny a zase odišiel. Mala jasno v tom, že chcel ju. Možno nebude práve doma, ale skúsiť to môže. Potrebuje vypustiť paru.
***
V kútiku duše dúfala, že Abrama nezastihne, pretože iba to by ju zastavilo v jej bláznivom pláne. Ukázalo sa ale, že je doma. Našla ho v stajni česať koňa.
„Zdravím ťa,“ spustila zvodne.
„Ľudmila? Čo tu robíš?“
„Bola som skontrolovať svoju chatu pri jazere a zachcelo sa mi navštíviť ťa.“
„Rád ťa vidím, veď to vieš. Vojdi do chalupy a nalej si medovinu, hneď som pri tebe.“
Ľudmila si naliala do čaše lahodný nápoj a to ju ešte viac posmelilo.
Slovanské ženy nikto nikdy nesúdil za to, ak si v čase neprítomnosti svojho manžela našli náhradu. To len teraz, ako prišla nová viera, chceli im natlačiť do hlavy, že by sa mali hanbiť. Ale ona sa nehanbila. Hneď ako vošiel Abram dnu, pritúlila sa k nemu a pobozkala ho.
„Prestal som dúfať, že sa takéto niečo stane. Toľkokrát som sa o teba pokúšal, ale zdatne si mi odolávala.“
„Iste vieš, že môj muž je teraz preč. Zatúžila som po telesnom teple poriadneho chlapa.“
„Som rád, že si zvolila práve mňa.“
Naznačila mu, aby mlčal a on ju pevne objal.
„V nevestinci sa pošepkáva, že čakáš dieťa. Je to pravda? Naozaj sa nakoniec podarilo zasiať Grigorimu semeno?“
Ľudmila sťažka prehltla, pretože jeho slová ju zaboleli pri srdci. Začatú hru však bola odhodlaná dohrať.
„Áno, som tehotná.“
„Ale vôbec si sa nezaguľatila. Práve naopak, ako keby si sa ešte o niečo viac scvrkla.“
„Chceš si ma ďalej obzerať alebo sa dáme na vec?“
Už viac neskúšal jej trpezlivosť a posadil ju na stôl, o ktorý ju opieral. Bolo z neho cítiť pach koní, ale to jej vôbec neprekážalo. Pridávalo mu to na mužnosti. Šikovne si povolil nohavice, jeho úd stál v pozore a bol pripravený ihneď do nej preniknúť. Jediným chvatom jej roztrhol šaty a ukázali sa pred ním tie perfektne tvarované prsia.
„Že ty nečakáš žiadne dieťa? Chceš, aby som ti ho urobil ja?“
To už bolo skutočne priveľa. Pritiahla si šaty, odstrčila ho od seba a bez slova zamierila k dverám.
„Kam ideš? Prepáč, asi som to prehnal. Len mi príde divné, že práve teraz, keď všade rozhlasuješ, že si tehotná, sem za mnou prikvitneš.“
„Máš pravdu, bol to hlúpy nápad, prepáč!“ tresla dverami a on na ne zostal civieť s postaveným penisom.
***
Jelena nedočkavo očakávala návrat svojej priateľky. Nevedela, či sa ešte vôbec vráti. Začalo sa stmievať a mala o ňu strach. Keď ju uvidela vo dverách s roztrhanými šatami, preľakla sa. Ľudmila ju ale hneď začala upokojovať.
„Neplaš sa, som v poriadku. Mám za sebou len divoký sex s dobrým priateľom.“
„To myslíš vážne? Veď nosíš pod srdcom Grigoriho dieťa.“
„Môžem si robiť, čo sa mi zachce. Ty nemáš žiadne právo starať sa mi do života.“
„To sa mýliš, som predsa tvoja priateľka.“
„Áno, to som si myslela do chvíle, kedy si sa nás rozhodla ohroziť útekom s Olafom. Teraz mi príde táto tvoja poznámka skôr sebecká.“
Nechcelo sa jej viac naťahovať s týmto nezrelým dievčaťom, ktoré si myslí, že toho nadutého chlapa miluje. Keby jej to aspoň dnes s Abranom skutočne vyšlo. Cíti v sebe toľko napätia, že jej ide z toho prasknúť hlava. Jasné, pôjde s Jelenou aj na kraj sveta, ak to bude potrebné. Nechce ale, aby jej niekto menil pravidlá počas hry. Nedarilo sa jej zaspať, mala obavy o seba a Jelenu, ale tiež o milovaného Grigoriho. Dúfala, že sa mu podarilo dobre ukryť a Vladimír ho nedostane. Ju už dostal, zmocnil sa jej a zlomil ju. Jej manželovi sa to stať nesmie.
Ľudmile sa nedarilo zaspať, preto si primiešala do medoviny špeciálny prášok z halucinogénnych húb. Robila to často, a preto sa nebála účinkov. Najskôr sa dostane mimo reality, čo práve potrebovala, a potom si bude môcť konečne oddýchnuť. Snívalo sa jej o neznámom mladíkovi. Mal svetlé kučeravé vlasy a oči modré ako čisté nebo. Aj keď bol veľmi mladý, z jeho urasteného tela vyžarovala sila. Natiahla ruku, aby sa ho dotkla. On vložil svoju dlaň do jej a pritiahol ju k sebe. Prudko, túžobne, ale zároveň nežne a pozorne. Na nič sa jej nepýtal a ona mu nemusela vysvetľovať, prečo je taká štíhla, keď všade rozhlasuje, že čaká dieťa. V hlava jej znel kúsok zo známej piesne: „Ó, Lada, Lada, presvieť tie kruté chvíle…“ Krátky okamih s kučeravým krásavcom, ktorý vyzeral ako anjel, iba tak tancovali, potom však akoby počula bubny. Boli to opojné zvuky, ktoré v nej rozprúdili krv a žiadostivosť. Mladík ju znova zovrel v náručí, rukami pevne obopol jej boky a na pery jej vtisol bozk, z ktorého ju prechádzali mrákoty. Vedela, že to všetko robí hubový prášok zmiešaný s medovinou, ale aj napriek tomu horela od vzrušenia. Palcami jej masíroval ušné laloky a mocnou hruďou sa obtieral o jej prsia. Bradavky mala celkom tvrdé. Položil ju na podlahu a svoje nohy preplietol s jej tak, že tvorili dokonalú jednotu. Nevošiel do nej ihneď, láskal ju na krku a masíroval na stehnách. Keď ho začala prosiť, aby to dlhšie nenaťahoval, uvoľnil si nohavice. Jeho prirodzenie bolo naozaj obrovské. Ako ho do nej napasoval, uvedomila si, že zaplnil celé jej vnútro. Pocítila niečo, čo ešte nikdy predtým. Nepredvádzal iba pohyby dnu a von, krúžil tiež s penisom zo strany na stranu. Páčilo sa jej to, pretože zachytil najcitlivejšie miesta v jej vagíne. Počas súlože ju neprestával hladiť, čo stupňovalo jej rozkoš. Vyvrcholila skôr, ako si stihla v hlave zopakovať slová celej piesne o Lade. Slastne vzdychala a nechávala v sebe dozrieť orgazmus. Strhlo ju, prebrala sa z toho divokého snenia. Mladík bol preč.
11. Kapitola: Stret záujmov
Neprešli ani tri dni, keď sa pred chatou znova objavil Olaf. V ten večer silno pršalo a za oknami zavíjali vlci. Zaklopanie na dvere preto priateľky dosť vystrašilo. Ľudmila zvesila zo steny flintu a zamierila ku dverám. Aj keď nemala Olafa rada, tentokrát jej odľahlo.
„Čo tu strašíš? Nevieš chodiť za svetla ako slušní ľudia?“
„Svetlo je teraz náš nepriateľ. Vieš predsa, čo sa chystáme urobiť. Chceme oklamať Vladimíra a ukradnúť mu nevestu.“
„To je tvoj plán, na ktorý si namotal jedno zaľúbené dievča a ženu, ktorá nemá na výber.“
„Necháš ma stáť na tom daždi alebo môžem vojsť?“
„Keby to záležalo odo mňa…,“ predstierala hnev Ľudmila, ale to už sa vo dverách zjavila Jelena a hodila sa Olafovi okolo krku.
„Poď dnu, si celý mokrý.“
V kozube horel oheň a Ľudmila podala Olafovi teplú deku. Vyzliekol sa donaha a zakrútil sa do nej. Ženy z neho nespúšťali oči, aj keď sa pred nimi predvádzal bez odevu. Jelena ohriakla Ľudmilu pohľadom a tá pochopila, že sa nehodí, aby Olafa tak okukovala.
„Ráno musíme vyraziť,“ prehlásil.
Ľudmila mu naliala medovinu. Troška dala aj sebe a Jelene. Len toľko, aby to neublížilo dieťaťu. Ona by si mohla pokojne pridať viac, no nechcela vzbudiť podozrenie.
„Mal by si sa vyspať, mal si dlhú cestu.“
„Som rád, že som pri tebe,“ zašepkal a žmurkol na Jelenu. Ľudmila iba prevrátila očami.
Jelena ho pobozkala a naznačila mu, aby ju nasledoval. Vyšli na poschodie a zavreli sa v izbe. Ľudmila si povzdychla, ale konečne si mohla doliať medovinu. Sadla si do kresla, kde predtým sedel Olaf a zatvorila oči. Predstavovala si, že žije svoj pokojný život v nevestinci, s Grigorim a ostatnými dievčatami. Nič z toho, čo sa teraz deje nie je skutočné. Je to iba zlý sen.
***
„Miluj sa so mnou!“ dráždila Jelena svojho milého.
„Po ničom inom netúžim, ale nechcem ti ublížiť.“
„Ja viem, že mi neublížiš. Dotýkaj sa ma, miluj ma.“
Prešiel k nej a chtivo pohladil jej prsia. Slastne pri tom zasyčal.
„Si nádherná!“
Siahla mu rukou do rozkroku a jemne ho tam hladila. Privinul si ju na hruď. Voňala ako čerstvá ruža. Položil ju bokom na posteľ a schúlil sa za ňou. Niekoľko minút tam iba tak ležali, ale potom začal znova hladiť jej nahé prsia. Následne zišiel nižšie, aby pošteklil jej klitoris. Slabučko sa oň obtieral dlaňou a ona sa začala chvieť. Pár bozkov venoval tiež jej krku. Akonáhle pocítil, že je dostatočne vlhká, zasunul do nej zozadu svoj stoporený úd. Kĺzal dnu a von tak ľahko, že sa jej to zdalo nemožné. O niečo viac stiahla svoju dierku, čím zintenzívnila svoj aj jeho prežitok. Neprestával ju hladiť a šepkať jej nežné slová. Ľudmila, ktorá driemala dole v kresle, počuli ich vzdychy a vŕzganie postele. Spomenula si, ako sa tam niekoľkokrát milovala s Grigorim. Vtedy sa s nimi otriasala celá izba a ich hlasné stony bolo počuť široko-ďaleko. Myslela na to, kedy ho uvidí a ako sa práve má. Sľúbil, že jej pošle správu, ale zatiaľ sa nedočkala.
Jelena vyvrcholila. To vrátilo Ľudmilu späť do reality. Naliala si ešte trocha medoviny a zamierila do postele. Blesky križovali oblohu, neznášala takéto počasie. Lepšie bude, keď to prespí. Trápilo ju ale aj to, že jej záujmy boli odlišné od tých Olafových. Verila, že títo dvaja sa skutočne milujú. To však nemenilo nič na tom, že jej to výrazne skomplikuje život. Ak nastane situácia, že bude musieť prosiť Vladimíra o život svojho manžela, nebude mať v rukáve žiadne eso. Dokonca ju napadlo, že by mala Jelenu zradiť a informovať Vladimíra o pláne úteku. Sama ale poznala, aké je to milovať, a preto nedokázala nájsť v sebe dostatok guráže pre tak strašnú zradu. Celkom postačí, keď pripraví Jelenu o dieťa a vyhlási ho za svoje. Nedokáže ju ešte viac zlomiť. Dokonca si nebola istá, či v sebe naberie dostatok odvahy, aby sa držala tohto zámeru. Musí ale predvídať. Ak sa dostane Jelena znova do Vladimírových rúk a bude si musieť vziať jeho syna, pôda musí byť pripravená tak, ako bolo dohodnuté. Potom sa bude môcť snáď pokojne vrátiť späť do nevestinca a k svojmu manželovi.
***
Nový deň priniesol slnečné počasie. Obloha sa vyčistila a traja utečenci sa mohli vybrať na cestu. Olaf a Ľudmila sa spoločne túlili na jednom koni. Jelena sa viezla sama na druhom sivákovi. Čakali ich dva dni cesty, kým prídu do zabudnutého Olafovho sídla. Do svojej dŕžavy ho dostal bez Vladimírovho vedomia. To by mal byť dobrý základ pre nerušený pobyt.
Myslel na zradu, ktorú sa chystal vykonať. Vladimírovi vďačil za svoj život, aspoň si to vždy myslel. Aj vďaka nemu bol vykúpený z otroctva v Estónsku. Od toho dňa bol pod jeho ochranou. Nedávno sa ale dozvedel, že to bol práve on, kto dal zabiť jeho otca. Kvôli nemu musel ako chlapec utiecť s matkou z Nórska. Dnes žiadajú jeho návrat, pretože podľa práva sa má stať kráľom Vikingov. Má zasadnúť na trón a medzi pohanov priniesť novú vieru. Áno, Vladimír a jeho muži sa k nemu vždy správali s úctou, cítil ale, že medzi nich nepatrí. Je čas vzoprieť sa.
Na ceste sprevádzali rôzne myšlienky nielen jeho, ale tiež Ľudmilu a Jelenu. Mladé dievča nebolo hlúpe, dobre vedelo, do akého nebezpečenstva sa vrhá. Nepoznala celkom presne Olafove dôvody a plány, vedela ale, že mu chce patriť, nazývať ho svojím mužom. V ten večer pred odchodom, keď sa tak krásne milovali, sa jej spýtal, či je ochotná prestúpiť na novú vieru. To bolo to, čo ju na celej veci najviac desilo. Skutočne je ochotná kvôli láske k mužovi zaprieť svoju podstatu a poddať sa novým, často nezmyselným pravidlám?
***
Po dlhých vyčerpávajúcich hodinách dorazili do Olafovho sídla. Boli tam iba traja sluhovia, ktorým Olaf bezvýhradne dôveroval. Starší koniar sa ihneď ujal unavených koní a vo dverách ich vítala milá pani, koniarova žena. Tá sa mala starať o tehotné krásavice. Ľudmile sa to veľmi nepozdávalo, pretože sa obávala, že by mohla vyjsť najavo jej lož. Hoci sa tentokrát Olafovi podriadila, nehodlala sa mu podriadiť vo všetkom. Mala vlastné plány.
V dome bola ešte kuchárka v stredných rokoch. Sídlo nebolo veľké, ale priateľky tam mali mať dostatok pohodlia. Všetko bolo pripravené tak, aby sa tam cítili dobre. Ihneď po príchode sa zahriali rybacou polievkou, ku ktorej si zahryzli čerstvý chlieb. Olaf nalial dievčatám sbiten, populárny nápoj, ktorý dnes nahradil čaj. Vyrábal sa z medu, vody, ovocných štiav a korenín.
„Koľko tu s nami zostaneš?“ spýtala sa so smútkom v očiach Jelena svojho milého.
„Hneď zajtra sa musím vrátiť k Vladimírovi. Mohol by ma začať podozrievať.“
„Vieš niečo o Grigorim?“ spýtala sa Ľudmila.
„Zatiaľ sme ho nenašli, ale dostali sme tip.“
„Tip? Od koho?“
„Nemal by som sa s tebou o tom baviť, ale zdá sa, že v družine majú zradcu.“
„Nemôžeš Grigoriho nejako varovať?“
„Myslím, že som urobil dosť, aby som jeho skupine pomohol.“
„Dôjde teda k priamemu stretu? Kedy?“
„Možno už o pár dní, chystáme sa na to.“
„Odovzdáš môj list tomu mladému chlapcovi Igorovi? On už bude vedieť, ako ho dostať ku Grigorimu.“
„Ty vieš písať?“
„Áno, ale to teraz nie je dôležité. Urobíš to pre mňa?“
„Nič nesľubujem, ale vezmem tvoj list.“
Jelena pozorovala svoju priateľku. Bolo jej ľúto, že ju do toho celého zatiahla. Zvlášť teraz, keď sa na ňu usmialo šťastie a konečne čaká dieťa so svojím manželom. Vedela, že by bola najradšej pri ňom. Pre obe sa to až príliš zamotalo.
12. Kapitola: Zbohom
Dni v Olafovom sídle ubiehali veľmi pomaly. Dievčatám sa niekedy zdalo, ako keby sa zastavil čas. Dlhé chvíle sa snažili krátiť prechádzkami v okolitých lesoch, ktoré boli veľmi krásne. Nikdy nechodili samé, vždy ich sprevádzal starý koniar, ktorý na ne dozeral. No teraz, keď sa ochladilo, museli čas tráviť iba vo vnútri. Hrali karty, spievali, ba dokonca sa pokúšali skladať básne. Ľudmile to veľmi nešlo, ale Jelena v tom bola dobrá. Bolo vidieť, že je čerstvo zaľúbená.
„Som rada, že som tu s tebou,“ povedala Ľudmila.
„Ďakujem ti, nikdy sa ti nebudem môcť dostatočne odvďačiť za to, čo pre mňa robíš.“
„Vieš o tom, že Olaf chce, aby som prestúpila na novú vieru?“
„A čo si mu na to povedala?“
„Zatiaľ nič. No tvrdí, že len potom sa budem môcť stať jeho právoplatnou manželkou.“
„Pokiaľ ho ľúbiš, tak to urob. Ženy spravili pre mužov iné veci.“
„Nedokážem sa vzdať našej tradície a prijať niečo, čo mi je tak cudzie.“
„Urob to aspoň na oko. Olaf sa o teba postará, čaká ťa s ním pekná budúcnosť.“
„Naozaj si to myslíš? Ešte nedávno by si ho najradšej prebodla.“
„To by som síce chcela urobiť aj teraz, pretože nás vystavil obrovskému nebezpečenstvu, ale myslím, že má srdce na správnom mieste.“
Jelene sa nahrnuli slzy do očí a silno svoju priateľku objala.
***
Nasledujúce ráno ich prekvapil Olaf svojim príchodom. Kríval a na tvári mal dlhý škrabanec. Jelena sa preľakla a ihneď k nemu pribehla.
„Si v poriadku? Čo sa stalo? Vladimír nás odhalil?“
„Nie, zatiaľ nie. Bojovali sme s Grigoriho skupinou.“
Ľudmila sa chytila za srdce, premkla ju zlá predtucha.
„Čo je s Grigorim?“
„Myslím, že žije. Pár sme ich pobili. Oni nám ale nezostali nič dlží.“
Ľudmile odľahlo, nedokázala však zo seba dostať zlý pocit. Sadli si k stolu a kuchárka priniesla pirôžky. Olaf siahol po tých s hubami a cibuľou. Dievčatá ho zahrnuli otázkami.
„Krásavice, nehnevajte sa, ale som veľmi unavený. Zajtra musím odísť, preto by som strávil rád noc v náručí svojej krásnej dievčiny.“
Ľudmila pochopila, že je tam nazvyš, preto sa utiahla do svojej izby. V poslednom čase si zamilovala vyšívanie. Chopila sa ho aj teraz. Vyšívala šatôčky pre bábätko a znova ju pichlo pri srdci. Čím viac sa blížil termín Jeleninho pôrodu, a teda aj ten deň, kedy jej mala ukradnúť dieťa, tým sa cítila horšie. Za posledné týždne sa s priateľkou zblížila natoľko, že svoj plán sa jej už ani nechcelo zrealizovať. Zvádzala vnútorný boj, no vzápätí si spomenula na Vladimíra a jeho krutosť. Ako sa jej surovo zmocnil a na čom sa dohodli.
Olaf si s Jelenou ešte chvíľu hrkútali v kuchyni, ale potom sa presunuli do spálne. V jej strede stála veľká posteľ, ktorá ich doslova pozývala, aby si to užili.
„Už si sa rozhodla, či prestúpiš na novú vieru?“
„A vieš o tom, že táto viera neuznáva sex s tehotnou partnerkou?“
„Ale prosím ťa, veď ja od teba nechcem, aby si ju striktne dodržiavala, len sa k nej priznávala.“
„Prepáč, ale ešte ti neviem dať odpoveď.“
„V poriadku, počkám. Teraz poď ku mne, nech cítim tvoje telo na svojom.“
Objal ju a rozhodol sa, že dnešné milovanie bude patriť iba jej. Naznačil, aby si pohodlne ľahla na priestrannú posteľ. Hladil ju a bozkával po nahom tele. Potom sa čoraz viac vracal k jej intímnemu miestu medzi nohami a masíroval ho prstami. Následne skĺzol nižšie a pár minút iba tak stláčal jej chodidlá. Páčilo sa jej to a prejavila to tichým stonaním. Hlavou vošiel medzi jej stehná a jazykom začal dráždiť klitoris. Až teraz sa dostala do poriadneho varu.
„Nepridáš sa?“ šepkala.
„Nie, dnes sa chcem na teba iba pozerať, cítiť ťa vedľa seba a potešiť ťa. Ja nie som dôležitý, celá moja pozornosť patrí tebe.“
Zavrela oči a naplno sa oddala tej jazykovej hre, ktorú predvádzal v jej vagíne.
Keď sa domilovali, pritúlil sa k nej a ona položila hlavu na jeho hruď.
„Bolo to krásne!“
„Som rád, že sa ti to páčilo.“
„Milujem ťa!“ vyznala sa mu, ale on za zachmúril.
„Prepáč mi to, ale musím ti povedať jednu správu, ktorá ťa zarmúti.“
Preľakla sa a chytila sa za brucho.
„Čo sa stalo?“
„Zvažoval som, či ti to povedať, aby to nejako neohrozilo teba a tvoje dieťa, ale myslím, že ste silní.“
„Tak už mi to povedz!“ naliehala.
„Igor, chlapec, ktorý si vzal tvoje panenstvo a je otcom tvojho dieťaťa, je mŕtvy.“
Hoci zistila, že k Igorovi nedokáže prechovávať hlbší cit, mala ho rada ako brata a jeho smrť ju zaskočila. Do očí sa jej nahrnuli slzy.
„Ako sa to stalo?“
„Keďže sa už raz pokúsil o tvoj únos, čoho svedkom som, žiaľ, nebol iba ja, Vladimír sa domnieval, že v tom má prsty aj teraz. Chlapec sa nepriznal, veď ani nemal k čomu, a Vladimírovi chlapi ho ubili k smrti.“
Jelene sa chcelo kričať, ale nedokázala zo seba vydať jediný hlások. Olaf ju pevnejšie zovrel a pohladil po chrbte. Odtiahla sa. Nemohla sa zmieriť s tým, že Igor zomrel a ona si tu ešte pred chvíľou užívala tak nádherné chvíle. Vzlykala a nemohla prestať. Olaf oľutoval, že vyšiel s pravdou von, ale už nebolo cesty späť. Tiež si neprial smrť toho nevinného chlapca. Mrzelo ho, že podozrenie padlo na neho a on nebol pri tom, keď mu ubližovali, aby mohol tomu zabrániť. Bol si tiež vedomý, že táto skutočnosť postavila medzi neho a Jelenu veľkú stenu. Nebol si istý, či ju dokážu prekonať. Najmä, či ju dokáže prekonať ona, pretože ju ťažilo svedomie a výčitky.
***
Jelena práve odriekala s Ľudmilou starú pohanskú modlitbu, ktorá mala odprevadiť Igorovu dušu na pokojné miesto, keď niekto zaklopal na dvere. Ľudmila šla otvoriť, pretože jej priateľka sa nevládala zodvihnúť spoza stola. Keď uzrela muža, ktorý sa zjavil predo dvermi, takmer onemela. Bol to mladík, o ktorom sa jej snívalo onej noci, keď požila medovinu s hubovým práškom. Áno, tie svetlé kučeravé vlasy a oči modré ako čisté nebo, sa nedali zabudnúť. Aj tentokrát natiahla ruku, aby sa ho dotkla. Skutočne tam bol, stál pred ňou a zdvorilo ju pozdravil.
„Dobrý deň, moje meno je Kosťa. Vy ste Ľudmila? Poslal ma sem pán Olaf.“
„Áno,“ neisto potvrdila a premkol ju zvláštny pocit okolo srdca.
„Ja som bol v Grigoriho družine,“ odmlčal sa a sklopil zrak.
„Čo je s mojím manželom. Ako sa mu darí?“
„Možno by sme mali ísť dnu.“
Naznačila, aby ju nasledoval a usadili sa v kuchyni vedľa Jeleny.
„Tak ako sa má Grigorij? Kedy ho znova uvidím?“
Pevne ju chytil za rameno a ona tušila, čo bude nasledovať.
„Minulú noc prebehol krvavý boj s Vladimírom a jeho mužmi. Takmer všetci z našej družiny padli, vrátane Grigoriho.“
Ľudmile sa chcelo zvracať, kričať a niekoho prebodnúť.
„Nie, nie, nie, tomu neverím. Môjmu Grigorimu sa nemohlo nič stať,“ rozhadzovala rukami okolo seba. Kosťa ju uchopil vo svojom mocnom náručí a ona sa upokojila, pričom ale začala plakať.
„Poprosil ma, aby som sa o vás postaral a bol vám vždy nablízku. Aj vášmu dieťaťu.“
„A čo jeho ďalšie ženy?“
„Neviem, koho ďalšieho poveril, aby sa staral o jeho ženy, ale mne osobne zveril vás. Som tu, aby som vám pomohol.“
„Ešte pred časom by som sa tvojej prítomnosti potešila, ale dnes by som bola radšej, keby si neprišiel.“
Začala sa biť do brucha. Jelena vstala a snažila sa jej v tom zabrániť.
„Čo to robíš? Veď ublížiš svojmu dieťaťu.“
„Dočerta, aj s tým dieťaťom. Pozri, aké je to moje dieťa,“ vytiahla si spod šiat vankúš a šmarila ho do druhého kúta izby.
Kosťa aj Jelena zostali na ňu civieť, no ona sa so slzami v očiach a skrivenými perami vybrala do svojej izby. Zvalila sa na posteľ a priala si, aby nevedela nič o svete, o sebe, Jelene či modrookom Kosťovi.
13. Kapitola: Odhalenie
Ľudmilin plán viac nedával žiaden zmysel. Bolo jedno, čo s ňou Vladimír urobí, keď sa dozvie o jej zrade. Nedal jej priestor, aby prosila o život svojho muža. Nenávidela ho viac ako kedykoľvek predtým a túžila po jedinom, zabodnúť mu nôž priamo do srdca. Zabil človeka, ktorého najviac milovala, zabil aj toho nevinného chlapca, ktorý ešte nevedel nič o živote. Viac nie je nutné, aby predstierala svoje tehotenstvo. Jelena sa dožadovala vysvetlenia, ale ona zaryto mlčala.
„To je iba moja vec! Bolo to medzi mnou a mojím mužom.“
„Ako si mohla urobiť niečo tak hlúpe?“
„Nesúď ma, radšej sa pozri na seba. Zajtra odídem s Kosťom, aby som pochovala muža a postarala sa o nevestinec.“
„Si sa načisto pomiatla? Veď Vladimír ťa okamžite zabije.“
„Je mi to úplne jedno. Viac ti už nemôžem robiť spoločnosť, nemám na to silu.“
Jelena svoju priateľku chápala, aj tak sa však nedokázala zmieriť s tým, že sa ich cesty rozdelia.
***
Grigorij mal pekný pohreb. Východní Slovania pochovávali svojich mŕtvych pod mohylami. Nová viera sa im síce snažila vštepiť iné pochovávanie, ale Ľudmila trvala na tradícii. Jej manžel za ňu bojoval a žil pre ňu, preto si zaslúži aj tradičnú rozlúčku. Do sopeku Grigoriho rodiny (do mohyly navršovanej postupne) bol uložený aj jeho popol. Prišlo veľa ľudí a Ľudmila sa na pohrebe ledva držala na nohách. Nikto sa jej nepýtal, čo sa stalo s jej dieťaťom. Mysleli si, že od žiaľu potratila. Iba Kosťa vedel čo-to o jej klamstve, no nepokladal za dôležité sa s tým niekomu zverovať. Po celý čas stál pri Ľudmile a podopieral ju, keď sa zdalo, že každú chvíľu padne na zem. Aspoň za jedno mohla byť Ľudmila Vladimírovi vďačná. Mal v sebe toľko svedomia, že jej vydal manželovo telo a nebránil jej v tradičnom obrade.
Po pohrebe, ako to tam už bývalo zvykom, sa presunuli všetci na bujarú hostinu. Omamné nápoje tam tiekli prúdom a úmyselne sa rozbíjal riad. Nezabudol sa však dávať najavo smútok. Ženy si trhali šaty, vlasy a škriabali sa na tvári. Bohom priniesli víno, chlieb, drevené ozdoby a vlasy. Na pohrebe boli všetky Grigoriho ženy, stáli tam vedľa seba a zazerali na Ľudmilu. Cítila, že medzi ne nikdy nepatrila a nikdy ju neprijali. Možno preto, lebo sa rozhodla bývať mimo osady, no snáď im prekážalo aj to, že ju Grigorij navštevoval až príliš často. V tomto momente jej to ale bolo jedno, pretože už ju s nimi nič nespájalo.
Aj keď kresťanom by sa zdalo divné, ako smútiaca žena vzdá úctu svojmu mŕtvemu manželovi, Ľudmila sa rozhodla pre sexuálny akt s Kosťom. Spoločne sa vytratili z hostiny, aby sa oddali vzájomnej rozkoši. Utiahli sa do stajne. Bolo tam chladno, no oni boli tak rozpálení vášňou, že doslova horeli. Ona už príliš dlho v sebe zadržiavala chuť milovať sa a Kosťa bol tiež zdravý silný chlap. Ako si to vysnívala, chytil ju do mocného náručia a položil na kôpku sena. Uvoľnila si vrchný diel šiat a jemu sa naskytol pohľad na jej okrúhle prsia s ružovými bradavkami. Venoval im niekoľko horúcich bozkov, ale Ľudmila dychtivo požadovala viac. Roztiahla nohy, aby mohol preniknúť k jej jaskynke. Nezačal ju ale hladiť ihneď. Chcel, aby sa v nej vystupňovalo napätie. Bozkával ju na krku a rukami kĺzal po jej tele, vyhýbajúc sa najcitlivejším miestam. Presne ako v jej predstavách.
„Prosím, už to dlhšie nevydržím. Musím ťa cítiť hlboko v sebe.“
„Pst, zavri oči a vychutnávaj si moje dotyky.“
„To nejde, celá sa chvejem a túžim po tebe.“
Prisal sa na jej pery a jazykom vkĺzol hlboko do jej úst. Chvíľku tam predvádzali bláznivý tanec, no potom jej už doprial, po čom toľko túži. Svojím veľkým údom vnikol do jej vlhkej dierky. Zastonala od rozkoše, dostala sa do extázy, počas ktorej išlo všetko bokom. Nemyslela na nič, iba na ten úžasný pocit medzi jej stehnami. Dialo sa tam niečo neuveriteľné, iba ťažko opísateľné slovami. Bolo to také, ako keby do nej preniklo niečo nadpozemské, pálilo to, šteklilo a dráždilo. Čím viac do nej dorážal, tým bol ten pocit intenzívnejší. Prstami vnikla do jeho blonďavých kučeravých vlasov a pritiahla ho k sebe bližšie, aby znova uchopila jeho pery. Pomedzi intenzívne vzdychy si navzájom vymieňali stovky bozkov. Ich tvár bola takpovediac posiata bozkami. Krátko pred vyvrcholením sa Ľudmila máličko nadvihla, zostala v akomsi kŕči, chvíľočku prestala s vrtením a dorazmi. Prsty zaborila hlboko do Kosťovho chrbta a na okamih prestala dýchať. Po minúte prudko vydýchla, zaklonila hlavu a zachvela sa v sladkom opojení.
„Nie som si istý, či mám svojím semenom pokropiť tvoje lono, alebo len toto miesto.“
„Moje lono, prosím.“
Kosťa teda na žiadosť svojej milenky venoval jej lonu celkom slušnú zásobu zo svojich semenníkov. Takto vzájomne potvrdili svoju blízkosť a urobili hrubú čiaru za Grigorim. Nech mu je zem ľahká!
***
Ľudmila šla po pohrebe skontrolovať svoj nevestinec. Potom chcela odísť s Kosťom do Českého kráľovstva. Zámer bol jedna vec, skutočnosť ale iná. Prišla ďalšia rana. Vladimír jej nič neprepáčil. Po smrti jej manžela prišiel na rad nevestinec. Našla ho v plameňoch, dievčatá sa ale stihli zachrániť. Keď uvidela, čo zostalo z jej celoživotného úsilia a jediného zdroja príjmu, padla na kolená. Hlavu sklonila do dlaní. Chcela plakať, ale nemohla. Asi si už minula všetky slzy, pretože jej oči zostali suché. Kosťa ju zodvihol a zovrel v náručí. Jedno z dievčat jej podalo list, ktorý tam nechali Vladimírovi muži. S roztrasenými rukami ho otvorila.
Milá priateľka,
som smutný z toho, že si nedodržala našu dohodu. Nevesta môjho syna zmizla a ty si mi o tom nedala nič vedieť. Snáď som ťa dostatočne presvedčil o tom, ako veľmi ma to zranilo. Našťastie som už tú malú pobehlicu našiel, práve vo chvíli, keď porodila toho pankharta. Mimochodom, mohol byť tvoj. Teraz je jeho osud nejasný. Dievča je späť v mojom sídle a chystá sa na svadbu. Ty si voľná! Rob si, čo chceš. Tvoja zrada ma bolela, ale zrada muža, ktorého som pokladal za syna, bolí viac.. Ešte mi zostáva dolapiť jeho a všetko bude opäť tak, ako má byť.
Bozkáva a zdraví sklamaný priateľ
Ľudmila bola natoľko zlomená, že nemala silu niečo v tejto veci podniknúť. Áno, v jej vnútri sa všetko búrilo, ale cítila sa neskutočne unavená. Kosťa jej pomohol na koňa. Zamierili smerom k lesu a ona dúfala, že už nebude o svojej červenovlasej priateľke nič počuť.
***
Keď Vladimírovi muži našli Jelenu a ukradli jej dieťa v momente, ako opustilo matkino lono, takmer zošalela. Iste, snažila sa brániť a protestovať, čo však zmôže jedna krehká žena proti bande krvilačných mužov? Hoci aj bola matka, čo jej dodávalo viac síl a odvahy, nemala šancu. Jediná facka ju paralyzovala. Potom vedela už iba to, že počas cesty ju neustále opájali medovinou, aby spala. Prebudila sa až vo Vladimírovom sídle. Nemala ani poňatia, čo sa stalo s jej synom. Nevedela, či vôbec žije.
Krajčír ju práve meral, aby jej mohol ušiť svadobné šaty, keď vošiel Vladimír.
„Zlatíčko, tak ty a Olaf ste sa ma pokúsili oklamať? Musím priznať, že váš románik ma prekvapil.“
Oči držala sklopené, nechcela sa na neho dívať.
„Teraz je ale konečne všetko zase v poriadku.“
Jelena sa snažila reagovať pokojne, ale vo svojom vnútri sa chvela a najradšej by Vladimíra okamžite prebodla.
„Naozaj ti to stálo za to, takto mi vzdorovať?“
Zodvihla zrak a zahľadela sa na neho. Jej pohľad bol uhrančivý, niekoho by možno pálil na samotnej duši. Vladimír sa ale začal smiať a nemohol prestať.
„Si rozkošná!“
„Čo je s mojím dieťaťom?“
„To ťa viac nemusí trápiť.“
Och, ako ho len nenávidela. Zároveň ju ale na ňom niečo priťahovalo. Musela uznať, že mal charizmu aj šarmu.
„Mala by si tiež vedieť, že na svadbe bude aj tvoj otec?“
„Otec? Ale ja svojich rodičov nepoznám. Kto to je?“
„České knieža, muž najkresťanskejší, otec sirôt, ochranca vdov a utešiteľ zarmútených. Aspoň niektorí ho tak nazývajú. Ja ho poznám aj trocha inak.“
Jelena začala ťažko dýchať. Krajčír jej o niečo viac pritiahol šaty. Aj to mohla byť príčina toho, že okamžite omdlela.
Epilóg
Vladimír si zmenil po prijatí kresťanstva meno na Vasilij. Prívrženci starej viery ho tak ale nikdy nevolali. Dnes ho pokladáme za svätca a podľa juliánskeho kalendára oslavujú ruskí pravoslávni veriaci jeho deň 15. júla. Iste, pre Rusko urobil mnoho, ale pri presadzovaní reforiem bol krutý a nekompromisný. O jeho krutosti sa presvedčila aj Jelena, ktorá bola donútená prijať novú vieru. V tomto prípade sa na jej názor nikto nepýtal. Pri Olafovi sa mohla rozhodnúť, teraz nemala na výber.
Medzi Vladimírove úspechy patrilo aj to, že viedol aktívnu zahraničnú politiky. Počas svojej vlády podpísal veľa mierových a obchodných zmlúv. Medzi jeho partnerov patril aj Boleslav II., české knieža z rodu Přemyslovcov. A práve tento muž mal byť otcom červenovlasej Jeleny. Prečo ale vyrastala s pohanskými kňazmi a prečo sa má stať manželkou Vladimírovho syna? Odpoveďou je zas a znova jediné slovo, a teda politika. Oficiálne mal Boleslav iba synov, so svojou veriacou a oficiálnou manželkou. Počas jedného zo svojich pobytov v Rusku sa však zahľadel do Vladimírovej nevlastnej sestry. Z tohto spojenia sa narodilo dievčatko. Keďže konanie Vladimíra aj Boleslava malo byť podčiarknuté kresťanskými hodnotami, bolo neprípustné vyjsť s touto pravdou von. Žena bola poslaná do kláštora, kde po pár rokoch zomrela a dieťa vychovávali pohanskí kňazi. Napriek všetkému Vladimír vedel, že u nich je v bezpečí a nikto sa nikdy nedozvie o hriechu pobožného českého kniežaťa. To, že dievča zosobáši so svojím synom, ho napadlo až po pár rokoch. Bude to skvelá ceremónia, počas ktorej prijme pohanské dievča kresťanstvo a vezme si kresťana. Spolu s tým upevní tiež oddanosť Boleslava svojej osobe. Takpovediac ho bude držať v hrsti. Všetko sa opäť vrátilo na cestu, ktorú dláždilo knieža Kyjevskej Rusi svojimi plánmi. Výraznou prekážkou sa ale stále ukazoval Olaf, ktorého sa nedarilo dolapiť. Kde sa nachádza a čo chystá? To bola otázka, ktorá nedala Vladimírovi spávať. Dobre vedel, že muž poháňaný pomstou je schopný všetkého. Bol preto v strehu a na svadbe svojho syna zvýšil ochranu. V jeho kristianizácii ho nesmie viac nič zastaviť. Dobre si spomínal na to, že sám je nemanželské dieťa. Vychovával ho Sviatoslav I. Igorevič, jeho otec a kyjevské knieža, spolu s manželkou Malušou. Bol ale synom otrokyne a v obyčajnom pohanskom národe syn zákonný. Mnohoženstvo bolo bežné a sociálny pôvod sa určoval podľa otca. Je zarážajúce, že sa priklonil k viere, ktorá by k dieťaťu podobného osudu nebola zhovievavá. Prečo tak konal? To vie najlepšie on sám! Svojím rozhodnutím podpísal tiež ortieľ malého nevinného chlapca, ktorý si nestihol užiť teplo matkinho objatia.
***
