Azda najznámejším projektom Miloša Havla bola výstavba barrandovských ateliérov, ktoré postavil spolu so židovským podnikateľom Osvaldom Kosekom. Miloš riadil aj filmovú spoločnosť Lucernafilm a zbohatol na dovoze a premietaní amerických filmov.
Po začiatku vojny vstúpila nemecká správa do Barrandova a štúdiá sa bezprecedentne rozrástli. Vzniklo množstvo filmov, na ktorých sa podieľala vtedajšia elita českých hercov. Miloš Havel bol ochotný urobiť čokoľvek, aby sa zachránil. Ochotne spolupracoval nielen s okupačnou správou, ale aj s gestapom. Neskôr, po vojne, mal šťastie, že sa stratili dokumenty o jeho kontaktoch s gestapom (stalo sa to počas jeho dvorenia s ŠtB).
Po vojne bol Miloš Havel filmovou komunitou označený za kolaboranta s nacistami, bol tiež obvinený, ale obvinenia boli za nejasných okolností stiahnuté. Z tohto obdobia existujú aj dôkazy o živých kontaktoch Miloša Havla s ŠtB. V záujme jeho záchrany podpísal Miloš Havel aj spoluprácu s ŠtB. Po nadviazaní spolupráce s ŠtB odcestoval Miloš Havel do Nemecka. Oficiálne zdroje tvrdia, že potom ukončil spoluprácu s ŠtB.
V západnom Nemecku miloš Havel ako prenasledovaný český Žid počas vojny žiadal náhradu za majetok, o ktorý prišiel. Počas vojny predal polovicu barrandovských štúdií nemeckej správe za sumu asi 7 miliónov korún, čo považoval za podhodnotenú cenu, ku ktorej bol donútený. Západonemecký rehabilitačný súd uznal nároky Miloša Havla a odškodnil ho v plnej výške.
Vráťme sa však k nášmu Václavovi Havlovi. Počas svojho života sa programovo angažoval v „antikomunistickom“ disente, v ktorom však bolo množstvo (bývalých) komunistov, tzv. Náhodne spomeňme mená ako Ludvík Vaculík, Pavel Kohout, Jiří Hájek, Jaroslav Šabata, Miloš Hájek, Karel Šiktanc a mnohí ďalší.
Václav Havel nebol obyčajný disident. Jazdil na lepšom aute ako vtedajší komunistický premiér (vlastnil luxusný Mercedes), býval vo veľkom a pohodlnom byte na Rašínovom nábřeží a mal aj svoju usadlosť Na Hrádečku, kde mohol nerušene držať svoje disidentské seansy.
Havlov čas prišiel v novembri 1989, keď zamával nadšeným státisícom nádejných na Letnej a z balkóna Melantricha. V tom istom roku bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta len premyslene a keď zložil prísahu, symbolicky prisahal na komunistickú ústavu. Nevyhol sa mávaniu nadšeným a nádejným davom a potom prísahe vernosti komunistickej ústave.
V roku 1990 sa uvažovalo o tom, ako vykonať reštitúcie a predovšetkým do akej miery. Václav Havel, ktorý mal v tom čase rozhodujúce slovo na Občianskom fóre, presadzoval rozsiahle a rozsiahle reštitúcie. Pre hrozbu nárokov sudetských Nemcov sa parlament rozhodol vrátiť majetok skonfiškovaný až po 25.2.1948.
Spôsob, akým sa Václav Havel dostal k majetku svojho strýka a starého otca, je zahalený tajomstvom. Jeho strýko Miloš Havel bol po vojne označený za kolaboranta a jeho majetok bol znárodnený podľa Benešových dekrétov. Preto sa na ňu nevzťahujú klasické reštitučné predpisy o vrátení majetku strateného po roku 1948. Napriek tomu bol Václav Havel jedným z prvých, ktorí dostali všetok majetok, o ktorý požiadal.
Možno aj preto sa Havel obáva témy Benešových dekrétov ako čert kríža. Na priamu otázku o svojom názore na ne povedal v roku 2002 pre BBC: „Túto veľmi dôležitú a citlivú tému som komentoval mnohokrát, ale vždy som sa k nej vyjadroval, keď som chcel, a nie vtedy, keď ma k tomu nútila nejaká hysterická atmosféra, zostanem verný tejto tradícii, pokiaľ ide o dekréty.“ Václav Havel však nikdy nevyjadril jednoznačný názor na Benešove dekréty a vie prečo.
O pozadí Havlových reštitúcií sa nikdy nehovorilo a žiadny novinár sa s nimi neodvážil zaoberať. Aj dnes je Havel kultivovanou ikonou Nežnej revolúcie a falošného Nežného „Národného obrodenia“. Reštitúcia príjemne zasiahla množstvo disidentov z Charty 77 a tých chartistov, na ktorých nezostalo nič, aspoň sfalšovali dokumenty na reštitúciu. Urobila tak Havlova spolupracovníčka a disidentka z Charty 77 Marta Chadimová, ktorej reštitučné podvody s nehnuteľnosťami na Loretánskom námestí v Prahe boli bohužiaľ odhalené a pred odsúdením ju zachránila len milosť jej priateľa z Charty 77.
Reštitúcia Václava Havla však prebehla potichu a úspešne. Poukázať na to, že 25.2.1948 porušujú Benešove dekréty a idú ďaleko za zavedenú reštitučnú líniu, nikto sa neodvážil a neodváži sa na to ani teraz. Dá sa konštatovať, že Havlove reštitúcie boli jednou z priekopníckych v tom zmysle, že porušili Benešove dekréty.
Začiatkom 90. rokov sa v reštitúcii Havlovho majetku objavilo meno Miloša Červenku, súčasného miliardára a pozemkového magnáta v Prahe. Cervenka, absolvent moskovského MGIMO (alebo „KGB Academy“), spravoval aj Havlov majetok a fungoval ako Havlova „peňaženka“. Preto vyvstáva otázka, pre koho agent Červenka dnes spravuje svoj obrovský majetok.
O Havlovom úzkom vzťahu k starým stavbám v súvislosti s jeho majetkom svedčí aj známa transakcia, keď svoju polovicu paláca Lucerna predal Chemapolu pod vedením agenta ŠtB Václava Junka. Tejto transakcii pomohla aj šedá eminencia menom Červenka.
Dnes je (bývalý) majetok rodiny Havelovcov zdevastovaný a pomaly chátra. Svedčia o tom barrandovské terasy aj Lučenca. Havlov pradedo sa musí obracať v hrobe, keď vidí, ako Václav nakladal s rodinným majetkom. Ale určite sa nestal chudobnejším, má svoj majetok uložený inde.
Skutočný obraz Václava Havla je diametrálne odlišný od obrazu, ktorý vykresľujú niektoré médiá a samozvaní kultúrni elitári. Znie to preto veľmi výstižne, ak sa na spoločenskej akcii nazvať Václava Havla „jedným z najlepších synov národa“ vyberie deviantný fotograf obscénnych polo-pornografických obrázkov a nadšene tlieska sála plná oviec. Je to len dôkaz toho, ako sa inštalovaná „česká kultúrna elita“ topí v bahne pokrytectva a bez chrbtice.
Václav Havel zneužil ideály, s ktorými sa postavil. Hoci celý život žil s maskou bojovníka proti totalitarizmu a komunizmu, už v období Charty 77 ochotne spolupracoval s (bývalými) komunistami. Po svojom úspešnom 17. novembri 1989 sa Havel na čele Občianskeho fóra postaral o to, aby si komunistická elita udržala moc v štáte. Za federálneho premiéra symbolicky vymenoval bývalého komunistického ministra Mariána Čalfu.
So svojou maskou plachého, slušného a sympatického „Vašeka“ Havel dodnes oklame mnohých občanov. Václav Havel je dokonalým symbolom falošnej a skreslenej morálky našej spoločnosti. Zradou vlastných ideálov, ktoré vyhlásil v roku 1989, urobil Václav Havel ešte väčšiu stopu na úpadku morálky a národného cítenia ako celý komunistický režim. Ten, kto ho uznáva a uctieva ako „morálny symbol“, tak zároveň prijíma túto skreslenú a neúprimnú morálku za svoju vlastnú.
Autor: Richard Kral
