Niežeby ma veľkonočné sviatky nejako zvlášť iritovali, no už mi liezlo krkom to večné oblievanie vodou a šibanie šibákom. Veď aj tým ženským to už musí byť priam odporné. Preto som si povedal, že to budem ja a v našej rodine, ktorý začne tradície praktizovať úplne inak, takpovediac, progresívne.
Keď prišiel dlhoočakávaný veľkonočný pondelok, prišiel som k manželke, ktorá pokojne ležala v posteli. Už-už som sa rozohnal, vtom som však zostal stáť v priam sochárskej póze. Moja polovička sa zobudila a začala výskať. Hneď si aj pritiahla k brade perinu. Oči čakajúce vodnú hrôzu sa pomaly začali meniť na oči plné sklamania.
„Tak čo, Ferino, nebude nič?“ spýtala sa moja láska. „Dnes sa neoblieva? Ale veď je Veľká noc, patrí sa…“ habkala.
„Miláčik,“ milo som sa na ňu usmial a prisadol si na peľasť postele. „ Dnes len barbari a chrapúni tak hrozne, neľudsky realizujú veľkonočné tradície. Tí zoberú vedro vody a šups s ním na obeť, nežnú krásnu ženu. Uznáš, aj minulý rok si mi vravela, že je to nehorázne takto oblievať, že s tebou musím aj ja súhlasiť. Je to strašné. Oblievať nežnú osôbku, ako je žena, nemožno. Nuž som sa rozhodol, láska moja, že ťa dnes polejem, ale len rečami. Porozprávam ti, opíšem celý priebeh možnej oblievačky. Aspoň cez uši ju precítiš a zároveň budeš suchá, suchučká. Tak počúvaj.“
A spustil som. Podrobne som jej rozprával, ako by som ju oblial a vyšibal, keby som ju skutočne oblial a vyšibal. Že by som zobral vedro vody, poriadne studenej a pomaly s úsmevom upíra sa ku nej blížil. Očami by som vyberal miesto, kam spustím vodopád. Na tvár? Na vlasy? Hádam dobré bude na krk, odtiaľ sa voda spustí aj na… páni moji, dostával som sa do ráže… na jemné dve… veď viete čo. A keď bude uterákom zachraňovať, čo sa už zachrániť nebude dať, v tom využijem zvyšok vody, ktorý zostal vo vedre a šups s ním pod sukňu. Juj, to bude ujúkania. A… a… mojej polovičke som dopodrobna opisoval, čo by zažila, keby že ju oblievam. A taká mokrá by sa už úplne oddala osudu a v tom by prišiel k slovu šibák. A korbáčom by som ju hlava nehlava bil po nohách, po… jej, ja sa hanbím, po zadočku, po rukách a zase po zadoč… jej, tam to je najkrajšie. A ťal by som, ťal, a ty, láska moja, by si mala modriny ako svet. A na druhý deň by ti v robote povedali, ten tvoj odroň ti zase nedal pokoj? Chmuľo je to dedinský, ktorý už nevie, čo sa sluší a čo nie! Lenže láska moja, nič barbarské sa nekoná. Je len rozprávanie o šibačke a ty zajtra môžeš ísť spokojne do roboty.
Po rozprávaní som sa na ňu usmial. Myslel som si, usmeje sa aj ona, vstane z postele, dá mi kraslice a bude radosť v rodine.
Lenže človek mieni a neobliata žena mení. Zagánila na mňa, potom vstala, odišla do kuchyne a vrátila sa s plným hrncom vody a šups ho na mňa. Keď som sa chcel brániť, drgľujúc zubami som čosi rapotal. No ona nečakala a začala ma šibať korbáčom, ktorý vytiahla spod postele. Po vykonanom diele stála a víťazoslávne na mňa pozerala.
„Miláčik, a prečo je to, prečo? Veď ja som…“ pregĺgajúc slzy som sa ohlášal.
„Prečo? Lebo nevieš, čo sú tradície, čo sú sviatky! Nevieš sa zachovať ako správny chlap!“ zlostne ma okríkla. „A navyše, na zajtra sme si v robote vypísali súťaž, ktorá žena príde najviac vyšibaná. A čo im ja teraz ukážem, há?“
„Zlatúšik, mňa, mňa. Chrena, ktorý nikdy nevie, čo má v živote ako robiť,“ trpko som sa usmial a začal som si robiť osnovu rozprávania, ako som k tým krásnym šibačkovým šľahancom prišiel.
Autor: Samo Buk, Titulný obrázok: ivabalk/Pixabay.com
