Naša dedina bola známa svojím vzťahom k folklóru. Nuž nie div, že sme mesiac pred Veľkou nocou dostali list z televízie.
„Vážení občania,
Pretože Vaša obec miluje a vhodne šíri folklór, rozhodli sme sa z Vašej dedinky v údolí urobiť priamy prenos veľkonočných sviatkov – sviatkov jari. Boli by sme radi, keby ste sa na priamy prenos čo najlepšie pripravili. Ďakujeme.“ A podpis.
Fajn, konečne sa dostaneme do telky. Zbytočne sme sa toľké roky netrápili s tým ľudovým umením. Urýchlene sme zvolali do kultúrneho domu zhromaždenie obyvateľov.
„Priatelia, začal Jožo, známy propagátor chovu zajacov, „ bol by som rád, keby sme v priamom prenose ukázali život zajacov. Tie predsa patria k jari.“
Jožov návrh sme rýchle schválili, lebo sme sa chceli dostať k hlavnejším úlohám.
„Občania,“ dôverne som oslovil sediacich v sále. „ Teraz hovorím za spolok abstinentov. Musíme urobiť všetko preto, aby sme na veľkonočné sviatky neboli opití, inak povedané ožraní. Preto by som bol za to, aby sa oblievačom nalievalo, to áno, ale čaj z rumových či koňakových fľašiek. Nech vyzeráme ako solídna obec.“
Odmenil ma hromový potlesk. Priznám sa, toľkú priazeň som nečakal. Aby som sa poistil, dodal som: „Ale nie že si medzi zábermi uchlipnete pravého trúnku z nejakej ploskačky!“
Hromový potlesk akoby ktosi uťal. Dobre aj tak, už viem, že budem musieť striehnuť na našich ľudí.
O slovo sa potom prihlásila Zuza.
„Občania muži, v tento deň sa na nás ženy chystáte. Nuž ja ako členka výboru zväzu žien volám po tom, aby ste sa miernili. Šibajte, oblievajte, čo vám duša ráči, ale len naoko.“
Treba povedať úprimne, po Zuzinom vystúpení sme trochu my muži spľasli. Nuž, ale keď má naša obec vyzerať na Veľkú noc ako ozaj dobrá obec, musíme si dať pozor. Aj na šibanie.
„Rád by som i ja v mene mládežníkov povedal zopár dobre mienených slov,“ vystúpil Milan. „Keď sa toľko vraví o uplatňovaní mladých, boli by sme radi, keby sme v tom veľkonočnom virvare dostali čo najväčší priestor. Ergo, aby sme boli čo najčastejšie v zábere, a Janovi a Ferovi zakážeme aby sa pobili!“
Súhlasili sme aj s touto ponukou.
„Neviem, či môžem, „ začal hanblivo Dežko, učiteľ spevu. „ Nazdávam sa však, že k sviatkom jari patria aj veselé pesničky.“ Nuž, veľmi nám to nerezalo, ale keď Fero povedal, že z televízie dávajú za vystúpenie aj honorár, súhlasili sme.
Návrhy sme spísali do scenára, ktorý sme pre každú rodinu rozmnožili.
V sobotu sme sa všetci vykúpali, šibáky uplietli, alkohol do pivníc schovali, vodu do črpákov naliali a čakali na príchod televízie, ktorá mala naše sviatky vysielať v priamom prenose.
Prišla nedeľa. Nervozita vrcholila. Prišiel pondelok. A s ním aj okolo obeda telefonát: Volal produkčný. „ Nehnevajte sa, ale nezohnali sme pre televízny štáb auto… Tak hádam…“
Ktosi zlostne vytrhol šnúru z obecného telefónu.
Aby sme predsa len čosi zo sviatkov jari zachránili, rýchlo sme bežali do kancelárie, kde bol mikrofón miestneho rozhlasu.
Občanov sme oboznámili so situáciou.
Niektorí si zahrešili, niektorí zanadávali. Ale všetci sme si nakoniec vydýchli.
Bez televízie a jej nezrealizovateľného priameho prenosu sa totiž mohla rozbehnúť pravá, nefolklórna bujará Veľká noc!
Autor: Samo Buk, Titulný obrázok: ClaudiaWollesen/Pixabay
