Sviatky jari pre nás neboli nič extra. Boli a hotovo. Zato nás omnoho viac vzrušovala oblievačka a šibačka. Každý rok sme sa na veľkonočný pondelok zobrali partia a poďho pekne vyoblievať, vyšibať tie naše dievky spolužiačky. Aby neošpatneli a nezačali krívať. Potom v utorok v škole pokašliavali, kýchali, pokrivkávali. Zato my sme zasa boli zničení, lebo nás skoro všade tuhým či vínkom pohostili, vraj sme chlapi.
Minulého roku sme si teda povedali, keď chlapi tak chlapi. Chlapsky sa my vysporiadame s nápadmi hostiteliek – matiek.
Fero zobral svojho extra psa, fantastického vlčiaka. Keď sme prišli k našej prvej dievke, teda Tere -predsedníčke, psa sme nechali pred dverami. Teru sme hneď zobrali do parády. Vykúpali sme ju, vyšibali
“Mno, chlapci moji, činili ste sa, činili. Zaslúžite si poriadny kalíštek. A čohože? Vodky, koňačika či griotky?“
„Jaj teta,“ začal Tóno najprv diplomaticky, „ veď sa nepatrí deťom dávať onô… tuhé… Aj ujo Komenský to vravel.“
„A to je kto? Kedy sa prisťahoval k nám na dedinu, že už také nemožné móresy a somariny na veľkonočnú oblievačku zavádza, há? Vy ste už chlapi, nuž sa vám patrí naliať.“
„Ale teta,“ pokúsil sa ešte Jano, inak náš najšikovnejší diplomat, „ tuhé obsahuje alkohol a…“
„Na Veľkú noc ho treba oblievačom dať!“ rezolútne zvolala domáca pani, inak Terina mamka a začala nalievať do pohárikov. „ A potom, zlatí moji, je to aj dobré.“
„Tu diplomacia nepomôže, musíme vyrukovať s našou tajnou zbraňou,“ hrdo odvetil Fero.
Terina mamka na nás prekvapene pozrela.
Fero vyšiel von, hvízdol na psa, vlčiaka.
„Tak hovoríte, je to dobré? Že alkohol patrí k veľkonočným radostiam? Že oblievačom iba to treba? Mno, uvidíme.“
Fero zobral pohárik s tuhým a vylial ho psovi do tanierika. Pes oblízol, hrozne zaskuvíňal a začal divo skákať. Napokon spustil hrozný štekot.
„Tak teda dobre, vravíte?“
„Ale… veď onô… chlapci…“
„Keď to zle robí tomu môjmu psíkovi, statočnému chudáčáikovi, čo to urobí nám? My sme teta… oblievači. Že, psík môj?“
Zaštekal, až sa teta naľakala, prikývla a sadla si.
„Áno… á…. áno, chlapci, ob…. oblievači.“
Obrátili sme sa, pozdravili a vyšli von. Tam nás už čakala Tera.
„Teda, vy ste hrdinovia. Máte to u mňa. Lebo mama sa tak na vás chystala!!!“ hrozne sa zatvárila.
„Ale, aby ste nepovedali, aj ja som sa pripravila,“ a každému dala kraslicu.
Tak sme oblievačku a šibačku so psom urobili u každej našej spolužiačky. Kraslíc sme mali toľko, že nám všetci v dedine závideli. Vyzvedali sa, ako sa nám podaril taký svetový rekord. Nikomu sme ho neprezradili. A keby aj….
Nikto z nich nemá takého extra psa ako Fero. A ani toľko štipľavej papriky, ktorú pridal nebadane psovi do mištičky pri každej ochutnávke.
Autor: Samo Buk, Titulný obrázok: Alexas_Fotos/Pixabay
