Nasadol som na začiatočnej stanici do prázdneho trolejbusu. Pohodlne som sa rozložil a iba som nemo sledoval ulice. Po troch zastávkach už však bol trolejbus naplnený na prasknutie. Pohodlne som si ďalej sedel, keď tu odrazu pri mne začne taktne pokašliavať mladý muž. Očividne by si rád sadol. No ja ako dedo som si myslel, že hádam…
– No, no, – začal do mňa dobiedzať slovami rovnako starý pánko. – No, len sa neondite a pokojne vstaňte! – bodro dokončil svoje upozornenie.
– To hádam nemyslíte vážne, – nesmelo som sa ohradil. – Veď ja… ja som predsa už muž v rokoch. Ak neveríte, tak tu mám občianku, už to, že ju volám občianka, je dôkaz, že som ešte z doby takpovediac…mno…akoby som…skrátka, som už dedo a teda mám aj svoje roky a nevstanem.
Muž sa dobrosrdečne usmial. – Veď hej, máte na to právo, dedko, lenže zabudli ste na jedno. Čo je teraz? No čo?
Pozeral som na neho ako teľa na nové vráta. – A čo by malo byť? Nič!
Chlap očividne nestrácal chuť so mnou debatovať, zato mladík už namosúrene na mňa hľadel a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu, očividne zdravú a mocnú. – No predsa…no…bože, nás dedkov asi naozaj budú musieť levčou vždy ovaliť po hlave, keď pôjdeme do ulíc. No predsa marec a nie že poberaj sa starec, ale Marec – mesiac úcty k mladým! – a chlapík sa znovu usmial svojím veselým pološtrbavým úsmevom.
Neveril som vlastným ušiam, čože? Mesiac úcty k mladým? Nechápavo som hľadel na obidvoch. A pomaly začala na mňa pozerať celá posádka stojacích dôchodcov a spokojne sediacich mladíkov.
– Ty asi nečítaš dennú tlač, však, pašák? – milo sa usmial na mňa mladík. – Ak by si ju totiž čítal, tak by si sa dozvedel, že konečne po dlhej hádke sa parlament uzniesol jednomyseľne na nariadení, že Marec bude mesiacom úcty k mladým! A teda, že aj v dopravných prostriedkoch sa postavíš a uvoľníš miesto na sedenie mladému! Kapíre, dedo?
No tak, teda, všetko by som čakal od politikov, ale vyhlásiť Mesiac úcty k mladým! Teda, dobrá pakáreň bola Október – mesiac úcty k starým ľuďom, ale že už aj Marec? – Páni, nech si parlament prijme čo chce, ja sa…- očividne som sa nechcel vzdať.
– Ale, ale, kolega starec, hádam by ste nerobili hanbu svojej generácií. Vždy sme ustúpili a vždy sme boli za zato vyhlásení za debilov, ale malo to jednu výhodu. Neboli problémy. A vy sa teraz, v tejto dobe, chcete hádať o mesiac úcty k mladým? Bože, bože, kam došla tá naša stará generácia. A vôbec, viete vy vlastne, aký zlý príklad dávate svojim vzdialeným vnúčatám, ak ste neslušný a nedodržiavate nariadenia parlamentu? Veď si len uvedomte, čo z tých vašich vnúčat raz vyrastie! – a pohoršene nado mnou zahmkal.
– Tak dedo, dosť bolo rečí! – nedočkavo sa ohlásil mladík. A pridali sa ku nemu aj ďalší. Vraj, čo sú to dnes za nevychovanci tí dôchodcovia, keď mladým neuvoľnia miesto. A ešte sa to bude tá stárež aj hádať, do domova dôchodcov s nimi všetkými, keď nevedia, čo sa patrí a sluší! No prosto, dostal som skvelú nakladačku.
Chcel som aj naďalej partizánsky chrániť svoje miesto, no môj kolega dedko ma milo chytil pod pazuchy a už aj dvíhal zo sedadla. – Poďte, poďte, dedko, – a milo ma hladil po hlave. – Veď si uvedomte, že ak teraz, v tomto jarnom období, nebudeme robiť mladej generácií dobre, kedy jej budeme potom robiť dobre? Na druhom svete? Pochopte, kto vás s úsmevom zavezie na geriatrické oddelenie, keď len oni majú autá?! A kto vás príde pochovať , neprídu, to je pravda, to je trošku sprostý príklad na rebéliu pred mladými, ale…kto vám zoberie dôchodok, keď vy budete niekde ťažko umierať? Nie, ešte raz nie! Nerobte mládeži prieky. Skutočne si zaslúži našu milotu a pozornosť.
Nemal som na výber. Pomaly som vystupoval z trolejbusu za hlasného odporu mladých.
Keď som sa vykodrcal na ulicu, zbadal som dedka, ako sa bráni pred mladými, ktorí mu brali tašku z pleca. Dedkovsky som pobehol ku trojici. Mladí sa na chvíľu zarazili. Čakali, čo urobím. Nuž, čo sa odo mňa ako vzorného dedka čaká, rázne som pristúpil ku kolegovi dedkovi a jednu mu fľasol. Ten iba drkotal, prečo, kým som mladým podával jeho tašku.
– Tu máte a bežte, sokolíci naši! Vaša je budúcnosť, tak si ju užívajte! – a obrátil som sa k dedkovi a ešte jednu mu fľasol. Nech nefňuká a nebráni v rozlete našich junákov. A ako tam tak smoklil, smoklil som s ním, utieral som si dedkovský nos a netrpezlivo som čakal na políciu, ktorá ma oficiálne potrestá za neuznanie mesiaca úcty k mladým.
Autor: Stano Bebjak
