Konečne v podvečer príchodu Mikuláša zazvonil náš bytový zvonček. Otvorím a čo to, pred dverami stál skutočný Mikuláš s batohom a darčekmi v ňom. Tváril som sa prekvapene, hoci v objednávke na firmu Miki a spol. som napísal všetky svoje požiadavky v mene mojich detí.
– Vitajte, ujo Mikuláš a vstúpte k nám. Už nás naše detičky čakajú, – a potlačil som ho do chodby. Deti okolo neho radostne tancovali. V duchu som si pomyslel, dobre si spravil, že si objednal dlhoročné tradície rovno do bytu.
Mikuláš vošiel do izby a stál uprostred ako drúk, vôbec sa nehýbal. V duchu si vravím, čo mi to aký kôl vôbec poslali? To predsa… Nuž som mu chcel pomôcť. – Ujo Mikuláš, a čo keby tak detičky, kým dostanú darčeky, zarecitovali nejakú básničku? Hm, čo ty na to?
– No, ja si myslím, že deti netreba stresovať. Pozrite, také decko uvidí neznámeho človeka a aby hneď na neho vybaflo nejaké debilné básničky? Nie, básničky nie! To naša pracovná psychologická príručka neodporúča!
– Predsa len, aj napriek onej príručke keby ste… – nechcel som sa vzdať. – Ja si dokonca pamätám, že keď u nás v robote bol súdruh dedo Mráz, tak som recitoval básničku, – a spustil som ako naozajstný recitátor – keď bol Vladkov dedko malý, málo práce, málo chleba mali…- a ďalej som sa zasekol.
– Prepáčte, – zahmkal upozorňujúco Mikuláš, – ale to je básnička o dnešnej krutej realite a hovoriť dnes deťom báseň o tom, že v mnohých rodinách, dokonca vo Vladkovej rodine málo chleba mali, majú a mať budú…to je naozaj ubíjajúce a deštrukčné aj pre krehkú detskú dušu.
– To bola predsa báseň z čias totality a tam sa hovorilo, že ešte pred tou totalitou bola iná totalita, ktorá bola hrozná a v nej deti nemali čo jesť, dokonca ani Mikuláša. Teda, ani Mikuláša nemali, lebo ho mať nemohli! – oponoval som nástojčivo.
– Skutočne ma to mrzí, ale ja tu nie som na politickom školení a vysvetľovať deťom, kedy, kde a koľko kto mal, má a bude mať chleba sa naozaj nepatrí. Nechajme deťom krásne detstvo! – a pokojne stál stále v strede izby ako drúk.
– Ale ja som to tak nemyslel, – už so slzami v očiach som odvrával. – Ja len vravím, že keď príde Mikuláš, deti majú recitovať alebo spievať Mikulášovi nejaké dielko. Len to… to chcem, aby si uvedomili, že bez práce nie sú koláče! – a už som vzlykal ako malé decko.
– Upokojte sa, občan. Už sme si raz povedali, že žiadnu politiku ani ekonomickú situáciu a jej dopady na sociálne slabšie skupiny nebudeme pred deťmi rozoberať! Dnes, keď je kríza na poli práce, teda aj na úradoch práce, nebudeme hovoriť, tobôž deťom, že len prácou sa dá získať koláč či nebodaj chlieb! Jasné? – rázne ukončil a zložil si z pleca batoh s darčekmi.
Mikuláš začal deliť deťom hračky a už ich mal takmer všetky rozdané, keď som skočil do kruhu, deckám vzal podarúnky, vhodil ich naspäť do vreca.
– A ty dedo, von! – rázne som zakročil. – Takéhoto debila mi pošlú sem ako Mikuláša. Zničíš všetky moje výchovné metó…- nedokončil som. Chlapci vzali Mikuláša pod pazuchu a viedli ho do svojej izby
– Prepáč, ale náš tatko je už tak trochu šiši! Stále by len vychovával, vychovával…Poď, ukážeme ti, aké máme parádne hry na počítači. Mikulášovské a tie uletené americké Santaklausovky, skoro ako české klausovky. Paráda, uvidíš, bude sa ti to ľúbiť.
Keď zatvorili za sebou dvere, postavil som sa, poklonil a začal recitovať vianočné básničky. Von vietor zadúva, von praští mráz, mamička, či nájde Mikuláš nás… a keď som skončil, poobzeral som sa, či náhodou na mňa odniekaľ decká nestriehnu a rýchlo som si vybral z odhodeného mikulášskeho vreca darček.
Rýchlo som s ním utekal do spálne a dobrú hodinu som sa ním tešil. Ako dobre, že poslali ku mne takého sprostého Mikuláša. Inak by som ani nespomenul, ako som sa cítil v mojom ranom detstve bývalého režimu.
Autor: Stano Bebjak
