Všetci sme spokojne sedeli v trolejbuse a tupými pohľadmi pozerali na úplnú mestskú šeď. Nie sme predsa debili, aby sme sledovali dianie v trolejbuse. Parádne sme sa zabávali, ponad naše plecia šťavnaté slová lietali jedna radosť, rehotu nebolo konca kraja.
Zábavu nám prerušil dôchodca, ktorý s barlou pod pazuchou sa ledva vyteperil do vozidla. Trúľo starý, kde sa hrabe, keď má hrable naopak? Tomuto vydarenému vtipu sme sa všetci dobre zasmiali. Už sme zase chceli venovať svoje tupé pohľady okoliu, keď v tom sa postavil jeden mladík a ponúkol dôchodcovi – invalidovi miesto. Najprv sme hľadeli ako teľce na nové vráta, lebo to sa naozaj nerobí, no potom sme sa rozrehotali ako závodné kone. Takú prču, ako povedal Mišo, sme už dávno nevideli.
- Ujo, nehnevajte sa, že som si vás hneď nevšimol, ale nech sa páči, sadnite si.
Starý hľadel ako vyoraný. – Ale mládenček, veď to sa predsa nepatrí, takto zosmiešňovať chorého, – pomerne nežne mu dohováral sa starec.
- Ale u nás sa to robí, teda, uvoľňuje miesto, nie zosmiešňuje občan dôchodca – nedal sa ten debil odbiť. – Už predsa máte svoj vek, aj zdravie vám neslúži…
- Ešte si budeš robiť aj srandu z môjho zdravia! Tak ťa ovalím tou barlou, že uvidíš!
Všetci sme sa výborne zabávali, už celý troeljbus bol vtiahnutý do tejto tak nebývalej zábavky. Museli sme priznať, že ten odkundes to skvele vymyslel, až sme skoro žiarlili, že ten nápad nebol náš. Dobré nás zabáva, to treba uznať.
- Ale ja naozaj neklamem. Tam nám to tak hovorili, starších si vážte, prejavte im vážnosť a úctu, kde môžte. A najmä, keď sa blížia tie Vianoce a ľudské srdcia sa čujú byť, tak naozaj moje konanie je namieste… – a jemným úsmevom sa pozrel na dedka invalidu.
Ten sa ohnal a chalaniskovi takú jednu fľasol, až sa otočil a aj nás to priam bolelo. Ale zábava naberala správne grády.
- Prečože to, ujko, prečo? Veď Vianoce… – stále s nimi otravoval.
- Ja ti dám Vianoc, ty loptoš! Robiť si posmech a pred všetkými… – a krpec sa nestačil ani poriadne obzrieť a už dostal barlou po chrbte. – A aby ti nebolo ľúto, tak padaj von – a žduchol ho. Krpec by bol aj vyletel von, no zostal vo vnútri a odrazu…priam sme zamreli, teda, ty brďo, ten maxoš to vymyslel supersky, sa premenil na anjela.
- Ujko, ja som to myslel vážne… Tak nás aj v nebi učili, a nielen pred Vianocami… – a než sa kto stačil zorientovať, anjelik vyletel von ventilačkou.
Ešte tri sekundy sme boli úplne ticho a potom sme sa dali do hurónskeho smiechu. A zároveň sme spokojne pokyvovali hlavami a vraveli si medzi sebou, že keď v nebi chcú, tak aj pre nás dokážu pripraviť skvelú predvianočnú zábavu. A potom sme sa ešte pohodlnejšie rozvalili na sedadlách a pozerali na deda, ktorý usedavo plakal a stále čosi bľabotal o nejakej kulpe, meakulpe.meamaximekulpe. Ale čo, raz darmo, patria už do dôchodku. Ale ako akvizícia na dobrú zábavu sú stále super. A nielen pred Vianocami.
Autor: Stano Bebjak
