Stáva sa mi to neraz, že práve nad ránom mi zazvoní telefón. Aj včera. Pomaly si dosnivávam svoj sníček, keď tu cŕŕŕŕn. Priam ma strhlo. Zdvihol som slúchadlo.
– Ááá, tak ste predsa doma! Už sme sa báli, že vám nebudeme môcť oznámiť radostnú správu.
– A akú že menovite? – spýtal som sa ospalo i prekvapene zároveň.
– Akú, akú! Na nočnom zasadnutí koaličnej rady sme vás vybrali ako kandidáta na prezidentské kreslo do budúcich volieb.
Nestačil som si ani pretrieť oči, už mi vypadli skielka z okuliarov od prekvapenia. To akože ja, ja mám byť hlavou tejto republiky? No to… zalapal som po vzduchu.
– Neľakajte sa! My si vás vycvičíme na echtovného prezidenta. Nechceme, aby sme sa dostali do situácie, že občania budú voliť medzi dvoma menšími zlami. Jednoducho, vy budete kandidát ako vyšitý!
– No to hádam nie… – začal som sa po prvom prekvapení brániť. Viem ja dobre, čo takého prezidenta čaká na našom dobrom, milom, láskavom a ktovie akom Slovensku. Únos syna, velikánske dlžoby, prenajímanie domu štátnym službám, varenie na dvojplatničke, cestovanie osobným vlakom až hen do Čiernej nad Tisou…
– Hohó, to teda nie! Vy ste si vymysleli takú habaďúru, priamu voľbu prezidenta, tak si to teraz riešte. Mne dajte pokoj. Ja som absolútne ľavý ako prezidentský kandidát!
– No vidíte, hneď prvý dôvod, prečo ste ten pravý! Ste ľavo orientovaný! A máte, čosi budeme tajiť, aj…červenú minulosť…
– Dovoľte, ja… – rázne som sa ohradil.
– Krásne, nádherne sa viete brániť proti dehonestovaniu vašej minulosti. Nie je to celkom tip top, ale dá sa na vás pracovať:! Takže, naozaj sme dobre vybrali na tom zasadnutí koaličnej rady!
Nezdržal som sa a odvalil som poriadne vulgárne slovo, reku, nech už mi dajú pokoj!
– Teda, to sme si ani nepomysleli, že tak dokonale viete…nazvime to v záujme zrozumiteľnosti medzi národom, hrešenie, ergo, teda hrešiť! Kristušát, tak krásne nám ani jeden slovenský prezident nehreší! Juj, už sa tešíme, ako si zgustne slovenský pospolitý ľud! Viete vy, ako mu dobre padne, ak jeho vysoký predstaviteľ je …no, nazvime to otvorený, rázny, ale aj inak sa dá povedať, grobiansky, priam až neokrôchaný? Juj, teda ten Fero s Jožom mali dobrý tip, keď vás navrhli!
Už už som sa od zlosti rozplakal. Potrebujem ja v mojom veku, aby ma niekto otravoval s kandidatúrou na prezidenta? Trt vody, a ako hovorí klasik, aj dva orechy, ja naozaj nepotrebujem sa blamovať. Už som chcel zložiť slúchadlo, keď hlas na druhom konci znežnel.
– Vy chcete zložiť slúchadlo, vy to chcete tak nechať? Však sme vás dobre odhadli? – a nežne sa uchechtol. – My sme vedeli, čo urobíte, a preto sme sa pripravili aj na túto alternatívu. Dobre, nebudete mať všetko ľahké, ale urobíme to tak, že vás ako kandidáta na prezidentský post zrazí auto! Ľudia to majú veľmi radi. Budú sa nad vami skláňať, budú takpovediac čumieť a hlavne, budú mať o čom vravieť doma svojim blízkym. Mamičky oteckom, oteckovia mamičkám a spolu budú smútiť, že náš nádejný kandidát na prezidenta bol, poviem to trpným príčastím, zrazený. No, čo vy na to?
– Ale…ono…mňa už auto zrazilo a nebolo to…teda…nič tento…príjemné…- začal som sa neprezidentsky brániť.
– Hej, zrazilo? No to je krásne! Tak potom túto kapitolu máte za sebou a naozaj vám už nič nestojí v ceste stať sa prezidentom našej milovanej vlasti. A ešte keď sa k tomu ako správny červený aj pomodlíte, ťaj, babky až hen v Humennom či Môťovej znežnia.
Po toľkých argumentoch som sa už naozaj nemohol brániť. Ak moji noční stranícki výbercovia rozhodli, že som najlepší, tak teda dobre, pôjdem do toho. Naozaj, môjmu milému národu to nemôžem urobiť. Vari ho nechám opusteného, keď sa po ňom siapajú pazúry kapitalistického vojenského združenia NATO.
Nato sa ozval hlas: – Moment, moment, tak oné…teraz už nemôžete…My sme trochu zmenili smer, orientáciu, teda aspoň na oko a preto…NATO áno, kapitalizmus áno a váš krásny komunistický slovník nie! Vlastne, úplne teda nie, trochu si ho chráňte a kdesi odložte…Lebo, chachacha, čo si budeme nahovárať, občas sa vám na tom našom Slovensku zíde! Verte mi. A potom tak zabohu…teda…vidíte, už aj ja strácam takmer orientáciu, zabodujete, že vás zvolia v prvom kole!
Vydýchol som si. Takže už mám nielen istú kandidatúru na post prezidenta, ale aj zvolenie. A stačilo k tomu tak málo. Mať rád od srdca svoj národ a povedať to, čo som sa na kurzoch vumlu naučil a na stretnutiach národovcov doučil. Pokojne som si vydýchol.
– Tak teda dobre, ťapneme si! Beriem ten post, teda, pardon, kandidatúru!
– Vy sa nekrenkujte, pokojne si už môžete hovoriť, že ste prezident a my si zase môžeme odškrtnúť, že naše koaličné kádrové riešenie personálnych otázok je skvelé. Nie nadarmo sme sa ho učili poniektorí na straníckych schôdzach, poniektorí zase v disente a všetci spoločne v záujme nášho milého social…teda, národného Slovenska.
Hlas v telefóne ešte raz zajasal, spokojne zachrchlal, pozdravil ma úctivo a nastalo ticho.
Chvíľu som na seba hľadel ako pako, aby som sa prebral zo šoku, keď zazvonil zvonček na dverách.
– Koho to sem tak zavčasu ráno nesú čerti? – zlostne som si hundral, keď som otváral dvere.
– Dobré ráno, pán kandidát, tu vám z akéhosi nočného sedenia posielajú malé kováčske kladivo a šusterskú dratvu, vraj aby ste už teraz vedeli, do čoho idete. Ja síce neviem, čoho ste kandidát, čo vám tie dve voloviny majú pripomínať, každopádne by som si rád zajedol po tej dlhej ceste, – a už sa aj bral do kuchyne.
Nezaváhal som ani na chvíľu, šťukol som vypínačom na dvojplatničke. Rozžeravila sa moja jasná budúcnosť a nádej slovenského národa. Srdce mi radostne zabúchalo. Konečne sa našiel človek, ktorý bez dlhých rečí vie, čo sa v záujme dobra iných patrí!
Autor: Stanislav Bebjak
