Slovensko Aktuálne

Snáď každý sa niekedy stretol s argumentmi, zastupujúcim komunistickú stranu a obdobie, kedy sa táto strana v našej krajine snažila do života uviesť experiment zvaný socializmus. A je charakteristické pre ľudskú povahu, že úplne zlé sa snaží z pamäte vymazať a čo sa vymazať nepodarí, aspoň prispôsobia do podoby technicolorové, takmer láskavé spomienky.

V diskusiách sa tak môžete dopočuť, že každý mohol cestovať, že nikto nikoho nenútil kutat urán, Horáková s Pikom že škodili dělnému ľudu a banánov bol vždy dostatok … Za banány, kubánske pomaranče a dovolenku v NDR sa tak schovávajú justičnej vraždy, národ omotaný ostnatým drôtom, likvidácia hospodársky a priemyselne vyspelého štátu, utláčanie a znásilňovanie celých generácií.

Je smutným faktom, že takto pokrivené spomienky neslúži len ako argumenty v diskusiách, ale prežívajú aj formou vyprávěnek v rodinnom kruhu a vďaka uhladeným televíznym dielkam a častú recykláciou normalizačných diel sú distribuované do hláv celého národa.

Pripomeňme si preto desať najrozšírenejších a nejobskurnějších omylov o čase vlády jednej strany.

Lož č. 1 – Ľudské práva sa dodržiavala, boli sme demokratický štát.

Demokracia bola pre vtedajšie mocipánov prázdne slovo. Len pojem, ktorým sa radi oháňali, keď bolo potrebné. To isté u ľudských práv. O nejaké slobode slova, slobode prejavu, slobodných a nezávislých médiách, slobode cestovanie, slobode podnikania alebo napríklad práve na spravodlivý proces nemohla byť reč.

Slobodné vyjadrenie názoru bolo považované za div nie rozpútanie občianskej vojny a každá demonštrácia bola brutálne rozohnala vtedajšími represívnymi zložkami. Vyslovenie nesúhlasu s okupáciou sovietskymi vojskami bolo často dôvodom k ukončeniu kariéry a začiatku profesijnej dráhy zememeračov, kopáča, kuriča či začiatkom putovania po československých krimináloch. V niekoľkých prípadoch dokonca vyjadrenie vlastného názoru bolo dôvodom na zabitie. Mená ako Pavel Wonka, ubitý komunistickými bachari, alebo Danuše Muzikářová, zastrelené počas demonštrácií v auguste 1969 československú verejnou bezpečnosťou a ľudových milícií, zostanú navždy dôkazom, že komunistom o ľudské práva a demokraciu nikdy nešlo.

Podpis Charty 77, ktorá kritizovala nedodržiavanie ľudských práv, k dodržiavaniu ktorých sa komunisti sami v Helsinkách zaviazali, bol dôvodom k ťažkým represiám voči signatárom. A je príznačné, že vtedajší médiá Chartu odsudzovala, národ sa križoval, kultúrne verejnosť podpisovala Anticharta a pritom nikde nebol text samotnej Charty 77 zverejnený. Pretože prečo o nej pravdivo informovať, to nemali súdruhovia v povahe.

Komunisti nedali ľuďom pokoj ani po smrti. Známa je hystéria rozpútaná okolo hrobu Jána Palacha, ale už menej známy je napríklad pohreb filozofa Jana Patočku, ktorý zomrel po jednom z výsluchov u Štátnej bezpečnosti a počas ktorého pohrebu eštebáci v okolí hučala, túrovali motorky a nad cintorínom nechávali prelietavať vrtuľník.

Absenciu demokracia dokladá aj spôsob, akým prebiehali voľby. Na jednej strane tu existovali aj bábkové strany Socialistická strana a Československá strana ľudová, ale nebol žiadny výber. Vo voľbách figurovala len takzvaná jednotná kandidátka Národného frontu, účasť u volieb bola povinná a beda, keď občan volič chcel ísť za plentu, škrtať alebo odovzdať neplatný hlas. Všetko bolo pod starostlivým dozorom bdelého oka strany. Komu sa k voľbám nechcelo, toho navštívili pracovníci volebnej komisie s prenosnou urnou a bolo pomerne veľkým umením sa také voľbe vyhnúť a odmietnutie účasti bolo opäť dôvodom k represiám.

Úbohosť komunistického režimu sa nezastavila ani pred deťmi nepohodlných kverulant. Nebolo teda žiadnou vzácnosťou, keď sa potomok človeka s ušpiněným kádrovým profilom nedostal na školu, nebolo mu umožnené študovať nielen na vysokej škole, ale často ani na gymnáziu. Budúcnosť detí tak bola závislá na poslušnosti ich rodičov

Ako to teda bolo? Pre komunistov sú ľudské práva a demokracia len prázdnym pojmom. Nič také, už z podstaty komunizmu, nemôže byť s nimi spájané.

Lož č. 2 – Národ bol zdravší vďaka špičkovému zdravotníctva.

Dĺžka života v socialistickom Československu bola v priemere o štyri roky kratšie ako v prehnitých kapitalistických štátoch. Podľa tabuliek Svetovej banky žil v roku 1989 priemerný Čechoslovák 71.4 roka. Ovšem priemerný Američan 75.2 roka, Rakúšan 75.5 roka a Holanďan dokonca 76.9 roka. S trochou zveličenia sa dá povedať, že život v socializme bol zdraviu škodlivý.

Ani o špičkovom zdravotníctva sa nedá hovoriť. Áno, mali sme v Československu kapacity, ktoré patrili k svetovej špičke, ako bol napríklad pediater profesor Švejcar, bojovník proti kiahňam chemik Holý alebo otec kontaktných šošoviek Wichterle. Avšak kto o nich u nás vedel? Jeden z ďalších typických rysov socializmu bola nenávisť voči schopným a úspešným. Polená, ktoré strana hádzala pod nohy týmto vedcom, by boli námetom na vlastnú knihu. Pripomeňme si však, že zrušením licenčných zmlúv na výrobu kontaktných šošoviek prišlo socialistické Československo zhruba o miliardu vtedajších dolárov. Samotný Wichterle nemal z peňazí za patenty ani deravý groš.

Bežné zdravotníctva však silno zaostávalo za zvyškom sveta, predovšetkým vďaka nemožnosti spolupracovať na výskume so západnými lekári a neschopnosti nakupovať špičkové lekárske vybavenie.

Ako to teda bolo? Komunisti ukradli ľuďom štyri roky života.

Lož č. 3 – Kto dodržiaval zákony, nemal sa čoho báť. Na každom rohu stál esenbák, bolo bezpečne.

Čo do množstva esenbáků sa mohlo zdať, že je naozaj o bezpečie obyčajného občana postarané. Nebolo tomu tak. Naopak dohľad nad socialistickým spôsobom života bol prednejšie, než nejaká prevencia kriminality. Je nutné si uvedomiť, že jedným zo základných rysov vtedajší VB bola represie. Dodržiavať zákony zďaleka nestačilo. Jedným z mnohých príkladov, kedy si pred esenbáky ani cnostný a zákona dbalý človek nemohol byť istý, bol hon na takzvané máničky. Stačilo mať dlhé vlasy a o pozornosť „bezpečnosti“ bolo postarané. Buzerácia zo strany príslušníkov bezpečnosti bola skoro všadeprítomná. Sedíš dlho na lavičke na stanici? Ukáž občianku! Motáš sa okolo západonemeckých autobusov a hľadáš odhodené plechovky do zbierky? Ukáž občianku! Smeješ sa niečomu, keď ide okolo hliadka esenbé? Občianku tu smiech ťa prejde.

Rešpekt verejnosti voči vtedajším bezpečnostným orgánom bol pramalý. Boli vnímaní len ako pologramotný mláťačky bez štipky prirodzenej inteligencie. A dluzno dodať, že v mnohých prípadoch bol taký jeho súd na mieste. Mnohými radovými príslušníkmi bol tento dešpekt silne vnímaný a bol dôvodom k tomu občana občas pekne osoliť. Len tak, bez dôvodu. Rovnako sa určite smial tomu fóre, ako idú tri esenbáci, jeden vie čítať, druhý písať … Kto bol niekedy, hoci kvôli banalite, na služobne VB, iste si vybaví pocit, že je hľadaným vrahom a osnovateľov atentátu minimálne na Gustáva Husáka. To isté si iste vybaví tí, kto vo svojich škodovkách brázdili normalizačné cesty a mali to šťastie, že im pred blatníkom zamával esenbák plácačkou.

Esenbáci boli užívanie k rozháňania demonštrácií, k šíreniu strachu, k rozbíjanie hláv demonštrantov, kedy vyzbrojení dlhú bielu „láskou strany“ mlátili hlava nehlava všetko, čo im prišlo pod ruku. Kto zažil, napríklad počas Palachovho týždňa v januári 1989, aké to je, keď taký knedlík pristane na chrbte, nezabudne.

Samozrejme by bolo nespravodlivé súdiť takto všetky. Kradlo sa, vraždilo, kriminálnej polície i vtedy fungovala, zločinci sa chytali, zatvárali, vešali. Len sa o tom nepísalo, lebo nebolo kde. Slobodné médiá neexistovala a v občanoch bolo potrebné vzbudiť dojem, že žijeme v bezpečnej zlatej klietke. Aj toto si sebou po takmer štvrť storočia sebou ťaháme ako kameň na krku, pretože súčasná polícia, často nezaslúžene, je odsudzovaná a vysmievaný na základe skúseností s esenbáky.

Ako to teda bolo? Verejná bezpečnosť bol represívny orgán, väčší dôraz než na ochranu pred kriminalitou bol daný na zväzovanie a buzeraci socialistického občana.

Lož č. 4 – Cez hranice sa zakrádali len vrahovia a špióni.

Nebolo to tak, ako sa mnohí starí komunisti, obzvlášť tí z Klubu českého pohraničia, snažia tvrdiť. Po februárovom puči cez hranice pendloval prevádzačov s osobami, ktorým reálne hrozila perzekúcie zo strany vládnucej KSČ. Išlo nielen o podnikateľov, politiky opozičných strán, bývalých príslušníkov zahraničných armád, ale aj bežných občanov, ktorí sa nedokázali zmieriť s budúcnosťou násilím ovládnutého národa. Často hranice prechádzali s celými rodinami a riskovali tak dlhoročné žalára a v niektorých prípadoch aj trest smrti. Mnohým pri prechode šťastena nebola naklonená a svojmu osudu z rúk komunistickej justície neunikli. Iné pri prechode dohnala guľka či skončili na elektrinou nabitých drôtoch.

Samozrejme, že cez hranicu prechádzali aj pracovníci tajných služieb. Nešlo však o také množstvo, aké sa dnes snažia niektorí bývalí strážcovia hraníc uvádzať. Fakty hovoria proti ich tvrdenia. V rokoch 1948 – 1989 zomrelo pri výkone služby 654 pohraničníkov. Z toho však iba 10 bolo zabitých počas prestrelky. Vo zvyšných prípadoch išlo o nehody, náhodné výstrely z pušiek či samovraždy. Proti týmto desiatich pohraničníkom stojí odhadovaných päť stoviek obetí z radov utečencov za slobodou.

Je zaujímavé, že zatiaľ čo hranice demokratických štátov boli strážené pred možným príchodom nežiaducich síl z vonku, hranice socialistického tábora fungovali podobne ako ostraha kriminálu, bránili v ceste von.

Ako to teda bolo? Zadarmo nebolo nič. Dokonca ani skoro zadarmo. Všetko bolo dotované z peňazí, ktoré všetkým chýbali inde.

Lož č. 6 – nekradol sa. Ani politici, ani nikto iný.

Ale kradlo sa. Nedá sa povedať, či menej alebo viac ako dnes, ale kradlo. Iste si mnohí spomenú na obľúbenú vetu „kto nekradne zo štátneho, okráda vlastnú rodinu“. Ostatne, na okrádanie zo spoločného majetku pamätal zákon o rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Do neho sa vošlo všeličo, od vyzobávání jabĺk v sadu cez odvoz tehál zo stavby až po krádeže autosoučástek vo fabrike. Takéto súkromné ​​“znárodňovania“ sa svojho času dalo považovať za národný šport. Však kto niečo chcel, materiál na stavbu chatky, luxfery, nové obutie na auto, lepšie obkladačky v kúpeľni a nechcel čakať, či sa na neho usmeje šťastie po dlhom čakaní, nakúpil materiál pod rukou. Samozrejme, že spravidla išlo o materiál pochádzajúci zo „socialistického vlastníctva“.

A to sme len pri malých krádeží. Myslieť si, že medzi straníckymi kádre s funkciou a vplyvom bol samý Mirek Dušín, je znakom bezbrehej naivity. Aj tam fungovala takzvaná „malá domov“, aj tam ruka ruku umývala, klamal sa, podplácal sa službičku a nedostatkovým tovarom. Ťažko by v čase socialistického odmeňovania mali stranícke paničky luxusné dovolenky, tuzexová autá a devízová konta. Aj za vlády KSČ existovala šľachta, ktorá bola rovnejší ako ostatné, mali vlastné predajne a nemocnice, aj vtedy kvitla vzájomná družba medzi straníckymi kádre a šedú ekonomikou priekupníkov a vekslákov.

Ako to teda bolo? Kradli sa. Na začiatku vlády jednej strany bola obrovská krádež a tá predznamenala jeden z najvýraznejších rysov vtedajšieho spôsobu života. Jediný rozdiel oproti dnešku je v tom, že neexistoval bulvár, ktorý by o tom písal, a nebolo vôbec vhodné o niečom takom hovoriť nahlas.

Lož č. 7 – Každý mohol cestovať.

Áno, mohol. Na Slapy, na Sázavu, do Prahy za pamiatkami. Čo ale nie je to cestovanie, o ktorom je reč. Problém bol vo vycestovania, hoci len do NDR na nákupy, do Karl Marx Stadt. Aj do spriatelených krajín bol potrebný cestovný pas a nebolo nič neobvyklé, keď bol pas občanovi odobratý alebo jednoducho nebol vydaný. S trochou šťastia sa ale do súdružské krajín cestovať dalo. Nie však do všetkých.

Iste si mnohí spomenú na šedivý pas, ktorý bol mnohými považovaný za klenot, pretože to bola jediná vstupenka do vtedajšej Juhoslávie. Svojho času bola Juhoslávia využívaná tými nevďačníkov, ktorí nehodlali kolektívne žiť a pracovať pre blaho všetkých, ako diaľnica k vysnívanému západu. Preto sa začal vydávať tento špeciálny cestovný doklad, ktorý slúžil ako sito na tie prověřenější z občanov, u ktorých bola vysoká šanca, že sa idú iba zrekreovat.

Hovorí sa „nebol si v ZSSR, neradi“. Dostať sa vtedy do kolísky socializmu a vidieť na vlastné oči, kam až vedie blahobyt pod vedením strany, bolo skoro nemožné. Fungoval pomerne čulý výmenný obchod medzi sovietskymi občanmi, pre ktoré bolo Československo to isté, čo pre nás Rakúsko. Prostredníctvom listu sa dohovoril kšeftíček, sovietska rodina vybehal bumážky, zaslala pozvanie a mohlo sa vycestovať. Na oplátku potom sovietska rodinka vyrazila „na Západ“ a stala sa pre našinca na nejakú dobu kameňom na krku, návštevou z praveku a dôvodom posmechu širokého okolia. To všetko samozrejme len ak boli úradníci priaznivo naklonení. V opačnom prípade ani bumážka nepomohla a necestovalo sa.

Vycestovať na západ? Pozrieť sa, kam až to dotiahol zahnívajúce kapitalizmus? Na vlastné oči vidieť utrpenie vykorisťovaných robotníkov a súdruhov z kapitalistických krajín? Pre úplnú väčšinu národa neuskutočniteľný sen. Pre vycestovanie do takej krajiny bola potreba hromada pečiatok, nepoškvrnený kádrový profil, vyjadrenie všemožných straníckych výborov, od zamestnávateľa až po domovníčku, bolo nutné získať vízum, devízový prísľub … S neuveriteľnou hromadou šťastie a pridelenými valutami, ktoré stačili tak možno na kávu sa sachrdortem, sa potom dalo vycestovať. Po návrate samozrejme cestovateľov čakal posmech okolia, pretože len blázon sa vracal naspäť po takomto očistci s úradmi.

Ako to teda bolo? Do bezproblémových súdružské krajín mohol skoro každý. Do Jugošky a Sojuzu málokto a na západ len dokonale preverený občan, prípadne majiteľ dobrých konexií, zeleninári či mäsiar.

Lož č. 8 – Boli sme vyspelá, priemyselná veľmoc.

Áno, boli. Ovšem nie zásluhou komunistického panovania. Rešpektovanou a vyspelú priemyselnú veľmocí sme boli dávno pred zavedením socialistického hospodárstva. Naopak, súdruhovia sa ukázali ako zlý hospodár. Centrálnym plánovaním, umelým tlmením invencie a nutnosťou vyrábať podľa sovietskeho vzoru, diktovanými trhom, obmedzovaním výroby na úkor zbrojného priemyslu, brzdením vývoja a modernizácie dokázali urobiť z kedysi slávnych značiek prakticky bezcenné tovaru, ktorý nedokázalo konkurovať zvyšku sveta.

Ťažko by v tak skvelé, na priemysle postavené zemi existovali dlhoročné poradovníky na automobily, nestavali by sa obytné baraky podľa troch, štyroch šablón a určite by neboli stále opakované problémy s nedostatkom vložiek, toaletného papiera či pánskych slipov. Často sa argumentuje tým, že po novembri 1989 noví majitelia fungujúce fabriky vykradli a nechali krachnout. Opak je pravdou. Fabriky boli v mnohých prípadoch nepripravených na konkurenčný boj, mali dlhé roky dohovorené odbytiská v iných socialistických krajinách, neexistoval voľný trh a zrazu boli také podniky hodené do sveta, kde si museli svojimi výrobkami vybojovať odbyt. A to bohužiaľ často nebolo možné vďaka zastarané výrobe a minimálne schopnosti držať sa súčasných trendov. Ľudovo povedané, také firmy dostali na frak od konkurencie a už tu nebol štát, ktorý by ich márny prevádzku ďalej dotoval.

Ako to teda bolo? Vláda KSČ urobila z priemyselnej veľmoci technické múzeum.

Lož č. 9 – Každý mal prácu, nebolo nezamestnaných.

Ide o často rozšírenú lož, často používanej pre dokreslenie „neskutočného teroru a biedy, v ktorej dnes žijeme“. Za vlády komunistickej strany sa udržiavala umelá prezamestnanosť, boli vytvárané hŕbu zbytočných pracovných miest, pretože bola povinnosť pracovať. Zjednodušene povedané, z Československa bol vystavaný taký veľký pracovný láger. Ľudia nechodili do práce, ale do zamestnania a produktivita práce bola viac než mizerná.

Byť vtedy nezamestnaný, čiže nemať v preukaze pečiatka zamestnávateľa, bolo porušením zákona a absencia takého potvrdenia často znamenala priamu cestu za mreže až na tri roky, s nálepkou „príživník“. Zákon o takzvanej priživí bol jedným z kolov na režimu nepohodlné kverulant. Nebolo nič jednoduchšie, ako sa postarať o to, aby vyhliadnutá obeť nikde prácu nedostala, a za čas siahnuť po paragrafu o príživníctva.

Ako to teda bolo? Každý mal povinnosť byť zamestnaný, a kto nepracoval, skončil za mrežami.

Lož č. 10 – Bolo lepšie, boli to zlaté časy.

Jediné, čo sa dá na tento argument odpovedať, je „jo, bolo pekný, že sme boli mladší“. Nič viac. Zaujímavé je, čím všetkým je tento argument často doplňovaný. Bolo pivo za pár korún, metro za korunu, ľudí nemysleli na kraviny, venovali sa chatičkám, záhradkám, svojím škodověnkám, nefetovali, v televízii dávali samé zábavné relácie, humor bol inteligentnejší, k pohode stačil Kája Gott.

Kecy, drahí priatelia. Je na mieste odcitovat neznámeho autora: „Je absurdné, že o tieto skurvený dobe jednou budú ľudí hovoriť ako o zlatejch časoch“.

Pivo bolo za pár korún, pretože nalejt občana bolo tak jednoduché. Napil sa, vyspal sa z toho a hurá do Kolbenka. V kantíne si dal dvadsať deka vlašáku s rožkom za Bura, cestou domov metrom prelistoval Rudas, večer na neho olúpal zemiaky, zkouknul televízne noviny, kde sa dozvedel, ako trpia americkí robotníci, ako imperialisti špargle atómovými raketami, zasníval sa u pútavé reportáže z dožiniek a zanadával u komunálne kritiky o nedostatku zaváracích viečok. Po správach si otvoril Lahvac, hodinku sa napínal u majora Zemana, zasmial sa u Televarieté a išiel spať.

Neboli to zlaté časy, bol to nudný život ľudí zatvorených v klietke, s povolenou, vopred schválenú zábavou, pravidelným kŕmením. Ľudí často hľadajúcich nejakú noru, nejaký temný kút, kde by sa pred šedí socialistického života na chvíľu schovali. Bol to život vycvičených zvieratiek, ktorým bola cesta k akejkoľvek individuálnosti a odlišnosti sťažuje. Bolo to štyridsať rokov násilné deformácie národa, ktorej následky si nesieme nielen my, ale pravdepodobne aj nejaká tá generácie po nás. Socialistický občan vedel, že keď bude hodný, bude mať plný tanier a nebude sa musieť o nič starať. Na čo sú mu nejaké slobody, keď si za ne nič nekúpi. To je stigma väčšiny súčasných voličov ľavice, kedy alfou a omegou je plný žalúdok a minimum zodpovednosti.

Bola to nudná a šedivá doba, kedy to, čo nedostalo požehnanie a certifikát neškodnosti, nemalo šancu. Kto si dnes pamätá nahrávacej orgie, keď sa niekomu podarilo zohnať Flojdy, Kisaki, Stouny, zatiaľ čo z rádia sa valil nepretržitý prúd Michala Davida, Standu Prechádzky, Cézara, Horňák, Vondráčkovú. Kto si dnes pamätá sedenia nad kotoučákem so záznamom Woodstocku, komu sa vybaví to príjemné šteklenie v bruchu, keď sa pri ohni alebo v krčme na gitary spustila nejaká krylovina.

Slobodné správy a hudobné novinky sa k nám zo sveta dostávali prostredníctvom slobodnej Európy, Hlasu Ameriky, BBC, Deutsche Welle alebo napríklad Kanadského rozhlasu. Dlhé roky bol ich počúvanie rušený, pretože na čo by socialistickému človeku boli pravdivé správy. Ešte by začal premýšľať. O tom, čo vykladal Sláva Voľný alebo o tom, čo hrala Rozina na Svobodce, aké sú hudobné rebríčky vo svete, ktorými nás oblažoval John Kelway z Londýna alebo Michael Prostějovský z Kolína nad Rýnom, ako si žijú krajania v Kanade, o ktorých rozprávala Vesna Alinco a koniec koncov o správach z domova, zakončených „Ivan Medek, Hlas Ameriky, Viedeň“, sa hovorilo len šeptom.

Zoznam zakázaných kníh a autorov bol siahodlhý, strana dokázala okázalo ignorovať aj udelenie Nobelovej ceny Jaroslav Seifert. Aj v čase tesne pred pádom vlády jednej strany, kedy nebol zverák utiahnutý až tak tesne, boli k videniu také absurdity, ako na besede s Jaroslav Foglar premietaný diapozitív s obálkou knihy Pod junáckou vlajkou, kde slovo junáckou bolo začiernené.

Národ sa delil na dve zásadné a početne nepoměřitelné skupiny. Bolo obrovské stádo, ktoré mlčalo, držalo hubu a krok, raz za štyri roky odvolilo jednotnú kandidátku, občas si zanadával po tom, čo sa ubezpečilo, že za dverami naozaj nikto nestojí, a inak nič neriešilo. A bolo tu stádočko tých, čo prakticky celý čas utekali. Nie niekam, ale pred niečím. Utekali ku knižkám, ktoré kolovali republikou vo stopäťdesiate kópiu na průklepáku, utekali k stokrát ohraným kazetám s Krylom, Jasnou pákou, Plastikama, Nohavicou. Utekali na Cundr, medzi partiu, kde sa hrali na skautíky a kovboja. Tvorili skupinky, kde bolo aspoň zdanie slobody, kde boli medzi svojimi.

Človek bol neustále pod dohľadom. Špiclovalo sa, udávalo, od uličného výboru strany, cez príslušníkov pomocnej stráže VB až po podnikové kádrováka bol život každého ako pod drobnohľadom. Kto vtedy mohol tušiť, že sa do udanie pustili aj modly ako bol Jarek Nohavica alebo Milan Kundera. Kto z dospelých, ktorí si s napätím a ako čítanie na pokračovanie kupovali po novembri vychádzajúci zoznamy eštebákov, nenašiel nikoho známeho?

Bola to šialená doba, plná šialených ľudí, vedená šialenci. Rozhodne to neboli zlaté časy.

Ako to teda bolo? Stálo to za hovno. Ale boli sme mladší.

Autor: Dušan Makovský