Dobrotivý strýko

Dobrotivý strýko

Ako aktívny dôchodca som sa dostal do závodnej jedálne, do ktorej sa chodieval stravovať aj samotný minister bližšie nemenovaného ministerstva. Spočiatku som tomuto úkonu neprikladal nijaký význam. No odrazu sa mi zazdalo, že pán minister, keď vchádzal do dverí sa na mňa a moju dôchodcovskú porciu zahľadel a hodil smutný, presmutný pohľad. Myslel som si, dobrý to minister, ľutuje dôchodcov a tým teda aj mňa. Nečudo, že som ho začal v duchu aj mať rád, veď ktorýže minister na svete sa trápi nad tým, čo jedia jeho dôchodcovia? Ani jeden. Nuž som mu po niekoľkých dňoch viac venoval pozornosť a po čase aj poslal mu v ústrety dôchodcovský úsmev svojimi preriedenými zubami. Reku, keď si taký dobrý, zaslúžiš si úctu.

No pán minister po čase nielen že sa na mňa sústredene pozeral, neskôr aj postál pri mojom stole a dojato a priam žiadostivo pozeral. Myslím si, reku, Jožko, tak som ho dôverne v duchu oslovil, Jožko, vari by si chcel z mojej porcie? Nuž, nie že by som bol z toho nadšený, ale chvíľami ma nutkalo vstať a lyžičkou mu do úst pomaly dopraviť, čo jem. No on len pozeral, potom zosmutnel ešte viac a odišiel. A aby svoj odchod ešte viac zdramatizoval, hodil na mňa smutný pohľad.

Neraz som si po jeho pohľade utrel slzy v očiach. Takéhoto ministra my máme a takto sa on musí kvôli nám, dôchodcom, trápiť. Tak som nezaváhal, keď ma predvčerom najprv len pohľadom na diaľku oslovil. Bolo mi jasné, chce som mnou hovoriť. Už ďalej nevydrží to trápenie a chce naplno vyjadriť mne, dôchodcovi, ako ho trápi, čo ja jem v jeho závodnej či akej jedálni.

Nuž keď vychádzal von, pobehol som svojím šuchtavým krokom ku nemu a vrúcne som ho objal. Najprv bol šokovaný, kto ho to chytá, keď však uvidel, že som to ja, vyhŕkli mu z očí slzy.

– Strýko Mikuláš, strýko Mikuláš, už som ani neveril, že ma spoznáš! – a slzy si utieral do bielej ministerskej vreckovky.

– Počkať, počkať, – chcel som čosi povedať, no minister pokračoval svoje.

– Keď som ťa strýko prvý raz uvidel v našej jedálni, neveril som vlastným očiam. Vari je osud k tebe tak krutý a ku mne tak milostivý? K tebe, že musíš jesť tú žbrndu, čo tu podávajú a ku mne zase milý, že mi dal šancu ospravedlniť sa zase sa po tridsiatich…moment, áno, tridsiatich ôsmich rokoch priam zbratať, znovu zrodinkovať! – a vrúcne ma privinul na svoju hruď. Ja som ledva lapal po dychu na jeho mužnej hrudi. Akože, čo? Zrodinkovať? Akéže odpustiť, akéže žbrndy, mne to náhodou ako dôchodcovi chutí a …Jožko, pomyslel som si, Jožko, ale my v rodine ministra nemáme a so žiadnym ministrom som sa tento…nehneval.

– Vieš, strýko, čo je na tomto stretnutí najkrajšie? Že si mi odpustil, ten detský čin roka, ktorý som ako loptoš urobil proti tebe. Pamätáš si, mal si ísť zrovna na rande za frajerkou Mariškou, mal si vyglančený skuter Manet, na hlave si mal krásnu červenú motoristickú helmu, károvaný kabát na sebe a vyzeral si ako úplný dedinský debil. Plný radostného očakávania si si sadol na sedadlo, našliapol na štartovaciu páku, čosi zakašľalo a nič. Moped ani nemrnkol. Skúsil si päť, desať razy, až si začal zisťovať na tom, ako si ty povedal, zasranom skútre, zisťovať, prečo neštartuje. A ja som stál za rohom, usmieval som sa od škodoradosti, lebo som vedel, prečo ti nejde naštartovať ten skúter. Ja som totiž, a teraz, keď si ma objal, strýko Mikuláš, a plne si mi odpustil, ti to môžem povedať, vybral sviečku. Obyčajnú sviečku. Lebo, lebo som, strýko Mikuláš, a to mi dupľom musíš odpustiť, žiarlil na teraz už strynku Marišku. Žiarlil a strašne. Lebo…lebo ja som chcel, strýko, aby si bol len môj, aj keď si vyzeral ako dedinský kretén! – a teraz sa pre zmenu on rozplakal na mojom stareckom pleci.

Ministra som objal a viedol som ho chodbou. Ochránka nás obidvoch viedla do jeho kancelárie. Posadil som ho do kresla.

– Jožko, Jožko, nič si z toho nerob! To som nebol ja! – smelo som vyvalil zo seba.

– Strýko, strýko Mikuláš, ty si skutočne dobrý. Nielenže, že sa nehneváš, ale ešte sa aj tváriš, že si to nebol ty! A čo je úplne najkrajšie, ty ma neberieš ako ministra, ale ako Jožka, hoci sa volám Aladár, Jožka, malého loptoša, ktorý robil, ako sa teraz hovorí, pestvá! – utrel si posledné slzy, vstal z kresla a podošiel ku barovej skrinke, otvoril ju a vytiahol krásnu fľašu s whisky a s úsmevom nalieval.

– Vieš, strýko Mikuláš, som šťastný a tak si na zmierenie spolu vypijeme! – a poslal ku mne odzbrojujúci úsmev.

Preto som sa iba usmial a iba v duchu si pomyslel, že ani ja nie som Mikuláš. Ale kvôli takej sprostosti predsa neodmietnem ministerské pitivo, ktoré ako dôchodca už nikdy v živote nebudem môcť ani len ovoňať. A tak som podišiel ku nemu a s nehou som ho pohladil po hlave. Ako ten najsprávnejší strýko, aký vôbec pod slnkom žije.

 

Autor: Stano Bebjak

0Shares
Fejtóny Kultúra