Bývalá uvedomelá sovietska komunistka, ktorá sa v polovici 80. rokov minulého storočia preslávila výrokom v televíznej debate s Američankami, že „sex v Sovietskom zväze neexistuje“, sa dodnes považuje za obeť nedorozumenia.
„To slovo (sex) nikto nikdy nepočul. Mohli sme sa len dohadovať, čo ten sex je, a mysleli sme si, že to nie je nič dobré,“ vysvetľovala. Keď sa vtedy seniorka z Bostonu cez oceán sťažovala, že v televíznej reklame je plno sexu a pýtala sa, ako je to v Sovietskom zväze, chcela vraj Ivanovová do mikrofónu povedať, že „v ZSSR sex nemáme, máme lásku“. Ale kúsok vety zrejme strihač v štúdiu neskôr odstránil, než sa záznam „telemostu“ medzi Bostonom a vtedajším Leningradom dostal v lete 1986 na sovietske obrazovky. „Akonáhle som povedala, že v ZSSR sex neexistuje, vypukol taký rehot, že už nič viac počuť nebolo,“ pripúšťa Ivanovová. Hneď sa zľakla, že povedala niečo, čo nemala, a že za to bude potrestatná a možno príde aj o prestížne miesto hotelovej vedúcej v cestovnej kancelárii Inturist. „Vyletelo to zo mňa samo od seba,“ tvrdí niekdajšia aktivistka Výboru sovietskych žien reportérke BBC. Vraj asi príliš podľahla inštruktáži, že sovietske ženy majú odmietať a popierať všetko, čo povedia Američanky, ktoré sa budú snažiť ich zaskočiť a pritlačiť k stene. Veď v tom čase sovietski vojaci bojovali v Afganistane.
Za štvrťstoročie pôsobenia v ženskej organizácii si Ľudmila natoľko zvykla hájiť svoju vlasť aspoň slovami, keď nie zbraňou, že siahla po mikrofóne, aby Američanke odpovedala. V tej dobe v ZSSR „nebolo porno ani reklama“,sexuálna výchova sa neodohrávala ani v školách ani v rodinách a milostný život sa starostlivo utajoval. „Američanky prišli v tričkách a džínsach, totálne neupravené – ako sa hovorilo, nečesané, neumývané, správali sa drzo, žuvali žuvačky. To bol prvý šok. My všetky sme boli riadne upravené a šialene napäté, odhodlané hájiť vlasť,“ spomína Ivanovová, ktorá si na nakrúcanie vypožičala od matky zlatú brošňu a dva dni šila.
„Program nebol politicky výbušný, ale vetu, že sex nemáme, si zapamätal každý,“ spomína vtedajší ruský moderátor Vladimir Pozner. Talkšou bola vo svojej dobe tak prevratná, že sa na ňu pozeralo najmenej 150 miliónov divákov. Sám vtedy dostal 77-tisíc listov. Hovorí, že zatiaľ čo Američania v relácii bezstarostne hovorili, čo si mysleli, Sovieti sa pred kamerou báli, aby nepovedali niečo zlé. A Ľudmila sa podľa neho držala línie aj bez nejakého školenia. Už ju nikto nenechal dopovedať, že v Sovietskom zväze nie je sex v televízii. Ľudia v štúdiu smiali ako blázni. Na Ivanovovú potom na ulici pokrikovali a pýtali sa jej, ako je na tom so sexom a na schôdzi komunistickej organizácie jej vyčítali, ako mohla ako vydatá žena a vzorná pracovníčka niečo také utrúsiť. Poznerovi sa nakoniec posťažovala, že je to tak neznesiteľné, že by chcela emigrovať.
Autor: Štefan
