Slovensko Aktuálne

Ľudské osudy bývajú rôzne. Nad niektorými sa človeku až rozum „zastaví“, pri iných si môžete pomyslieť len svoje a pri ďalších už ani ľudské chápanie a zdravý rozum nepostačuje. Z ktorej kategórie je príbeh Martina, 30 -ročného dealera drog, nechám na vašom posúdení.

V tmavom kúte na chabo osvetlenej chodbe paneláku ma už čakal. Podsaditý muž v ťažko odhadnuteľnom veku, s klobúkom na hlave, čiernych teplákoch. Martin.
“Sorry, ale nebol som si istý, kto a čo príde,” privítal ma. “Preklepol som si ťa. Vieš, istota je istota… pre čo to píšeš?,” boli jeho prvé otázky. “Český spravodajský portál? Fajn, nepotrebujem zbytočnú reklamu doma”. “Predpokladám, že drogy neberieš, či?!,” spýtal sa ma. Martin si ma premeral ostrým uhrančivým pohľadom a dodal: “Meno mi tam nedaj. Vymysli si niečo iné a sorry za tú moju otázku. Je jasné, ty drogy určite neberieš”.  “Martin, ty to vari takto vieš na prvý pohľad odhadnúť kto berie a kto nie? Zostaneme tu alebo ideme si sadnúť niekam inde?,” nedalo mi to sa ho nespýtať. ” Martin si rukou napravil čiapku. “Viem aj neviem. Ale ako som už povedal, preklepol som si ťa. Bola to len taká skúšobná otázka a bol som zvedavý, ako na to zareaguješ,” povedal. Zostali sme ale stáť na mieste, z ktorého som nemal dobrý pocit. “Tu kdesi bývaš či sa tu len stretávaš s klientmi?” spýtal som sa ho. “To ťa nemusí zaujímať…. No tak sem s tým otázkami, nech to máme za sebou. Veľa času nemám,” dodal Martin.
Očividne znervóznel. Vzadu, na druhom konci dlhočiznej chodby paneláku sa objavila postava. “Je to ok. Ak sa objaví niekto, prestaň. Fakt nepotrebujem svedkov,” povedal môj respondent. “Počuj, dúfam, že diktafón nemáš…Inak by bol koniec”. “Neboj, ten mi včera vypovedal službu, ale budem si všetko zapisovať. To snáď je ok. Či?!”. Prikývol na znak súhlasu. Vybral som teda notes a pero, hoci v tej tmavej chodbe som písal temer poslepiačky.

 

Čo tvoje začiatky?
Myslíš v drogách? Som klasický panelákový typ. Partia, chľast, veď to určite poznáš. Rýchlo mi došli prachy a kamoš ma zoznámil s jedným týpkom, čo hľadal dealera. Iný kamoš už v tom šiel, tak ma rád zaučil. Nevyrábal som ich, len kupoval a predával. Je tu veľká klientela, tak o zákazníkov nemám núdzu. Bývam na jednom z najväčších sídlisk, mám to tu pod palcom len ja, kamoš je na druhej strane mesta. Nepíš názov ani mesta, ani sídliska. Nepotrebujem reklamu. Niekto sa prekecne a som v riti…

 

Berieš ich?
Čo, drogy? Jasne. Už v šiestej triede som sa k nim cez toho kamoša dostal. Bola to marihuana, ale medzitým vyskúšal som aj ďalšie. No na “mariške” mám závislosť, ale beriem aj pervitín. Potrebujem prachy na to, tak predávam. Čo mám robiť?  Pracovať? Ty vole, tebe sa to povie! Nikde nerobím, ale nesťažujem sa. Predajom drog si zarobím viac, než ty! Ak sa snažím, tak je aj na dávku. Čo viac by som potreboval?

 

Predávaš aj po akciách v meste? Koľko zarobíš na jednej takej akcii?
Záleží to od x faktorov, ale keď sa zadarí, tak je to aj pár stovák. Ak chodím po sídlisku často alebo mám správnych odberateľov, tak to hodí aj viac. Je to o ekonomike. Ak je dopyt, tak je aj ponuka.

 

Ako to celé funguje?
Mám nad sebou šéfa, čo mi dodáva tovar. Koľko chcem, toľko mi dodá. Teda, na koľko mám aj ja prachy. On to berie z iného miesta, neviem presne. Možno aj z Čiech. Nákup je za napríklad 50 € za kubík, čo je desať dielov. Ja to predám za nákup plus môj zisk. Koľko na tom budem mať ja, je na mne. Nákupnú cenu platím tomu, čo je nado mnou. O iné sa už nestarám. Tí, čo sú podo mnou zarábajú zas pre mňa. Nechcem na tom nejako extra zarobiť. Stačí mi to na život plus moju spotrebu a hotovo. Nejde mi o prachy ak mám svoju dávku… Ja mám svojich klientov, ale ukecal som ďalších dvoch chalanov, aby naháňali nových. Tí mi zarábajú prachy a tak. Niekto zvoní po paneláku, od bytu k bytu a predáva. Ja už nie. Nepotrebujem to. Mám svojich kupcov a tí odo mňa berú pravidelne. Čo viem, tak chalani zvyknú predávať aj pred školami čo tu sú. Alebo na stanici. Ale to len pre dopredu dohodnutých. Pred diskotékami a zábavami tiež sa predáva. Moji klienti mi buď zavolajú, ale číslo v kuse mením – istota je istota – alebo prídu na dohodnuté miesto. Na SMS zabudni, tie sa dajú odsledovať. Zavolá niekto a podľa vopred jasného naučeného systému ti povie čo a koľko chce. A hotovo.

 

Čo predávaš?
O čo je záujem. Pri marihuane sú ľudia schopní počkať ak ju nemám teraz aj niekoľko hodín. Pri pervitíne je to zase tak, že tí ľudia sú nedočkaví, chodia za mnou s tým, čo ukradli z domu. Ten pervitín, to je nášlapová droga, pri ktorej človek keď si dá, tak sa nevie zastaviť. Heroín je riadne svinstvo. Na ňom je najsilnejšia závislosť. Najväčšie peniaze zarobíš ale práve na ňom.

Vravel si, že máš už svoju klientelu? Oni teba oslovujú, či?

Áno, oni mňa. Občas aj ja ich kontaktujem, že mám toto alebo tamto a či nechcú vyskúšať.  Pri pervitíne si treba ale dať bacha. Čo viem, tak každý díler si z neho pre seba odsype a namiesto toho tam dosype iné. Kriedu, rozdrvený modafen či jed na myši.

 

Aj ty to robíš?

(Smiech). Keď ti poviem, že nie, aj tak mi nebudeš veriť. Je to jedno, či to robím alebo nie. Drogy sa brali, berú a aj budú brať. Je to o ľuďoch. Ak je dopyt…

 

V školách ale aj inde je x prednášok o škodlivosti drog. Čo si o tom myslíš ty?

 

Viem o nich, ale myslím si o nich svoje. Ale ok, fajn. Ak o nich hovoria, robia nám tým len reklamu. Takže asi tak…Mlaď to očividne berie na ľahkú váhu a skôr ich to inšpiruje k bratiu, než naopak. Ak sa na keci okolo drog berú dotácie z EÚ, tak je to jasné s kade fúka vietor…
Pozri sa. Ak sa to tak vezme, tak droga je aj alkohol, cigareta, káva…. aj z nich sa môžeš predávkovať.

 

Prečo predávaš drogy? Sú za tým len prachy, alebo aj niečo iné?

 

Aj prachy. Z niečoho žiť musím, ale o ne mi až tak nejde. Na strane druhej mi toto svinstvo zničilo život. Štve ma, že len mne. Tak prečo ho nezničiť aj iným?

 

Kto každý vie, že predávaš drogy?
No, moji zákazníci a ľudia čo robia pre mňa.

 

Zatiaľ si nemal problém s políciou?
Ak ma nebonzneš…Nie, dávam si bacha. Nikdy ma nechytili, nikdy mi nič nedokázali. Keď ma tam nedostali doteraz, už ma tam nedostanú nikdy.

 

Ak ti niekto zavolá a je z iného mesta, ideš za ním a predáš mu?
Jasne, ale len ak sa mi to oplatí. Ale mám už svojich ľudí na to. Je to predsa len riziko.

 

Neuvažoval si nad tým prestať?
Prestať s predajom?… Ani nie. Iný dealer zo zásady nepredá dávku niekomu, čo s tým sa nikdy nestretol. Nemá skúsenosti. Mne to nevadí. Je to jeho problém. Ak chce a má prachy, tak nech sa zabije. Ja som tomu tiež prepadol a nikto na mňa nebral ohľad, tak prečo mám brať ja na iného? Ak si chceš zničiť svoj život, je to len na tebe.

 

Nevadí ti, že máš nálepku drogový dealer?
Neuvažoval som nad tým, ale asi nie. Je mi to v podstate jedno. Niekto robí doktora, iný dealera drog…

 

No ok, ale to sa asi nedá porovnávať…
Nedá? Prečo by sa nedalo? Keď ti poviem, že medzi mojimi zákazníkmi je aj doktor, učiteľ i politik? Drogujú komplet všetci. Čudoval by si sa, kto každý a ani by si to o ňom nebol povedal…

 

Martinovi zazvonil mobil. “….jasne, koľko… Ok, vieš cenu a aj kde. Čakaj…”. Položil hovor. “Pozri sa, mám klienta. Musím ísť, aby ma tam ešte čakal. Prachy sú prachy. Tak sa maj,” povedal mi Martin, otočil sa na podpätku a pohltila ho tma chodby. Tej chodby, na ktorej sme celý čas stáli a viedli rozhovor. Ten vo mne ešte dlhú dobu rezonoval a nevedel som, čo si o Martinových slovách myslieť. Divný to pocit. Na jednej strane som sa Martinove pohnútky snažil pochopiť, no na strane inej som mu akosi nerozumel. Bezohľadnosť jeho činov? Alebo len snaha o vlastné prežitie? Nevedno…

Autor: Štefan Čambal