Nerozumiem tomu, my v našej modernej histórii máme tak málo výročí a nepochopiteľne na ne zabúdame.
Jedným z takých veľkých výročí je vyše 30 rokov od prvej vlny krupónovej, čo to trepem, od kupónovej privatizácie. Možno je to tým, že mnohí na to chceme rýchlo zabudnúť. Ale povedzte, drahí spoluobčania, prečo, neboli to azda krásne chvíle?
Ža si už nepamätáte? Ale otca jeho, tak vám to musím pripomenúť.
Všetko to začalo tým, že naši rodičia a mnohí aj my, postarší sme trt vody robili v časoch hroznej totality a prt sme vybudovali. Hovorili nám to zľava, sprava, zhora, zdola nie, ale rovno z pekla. A to veľké trt, čo sme vybudovali, bolo treba sprivatizovať. Mnohí sme vtedy uvažovali, čo už sa len dá na nule privatizovať. A ajhľa, dalo sa. Jeden múdry ujo povedal, že na privatizáciu je jedno veľké trt vody v hodnote vyše 700 miliárd, otca jeho, ešte bývalých československých korunách ešte bývalej Československej republiky. A ajhľa, druhý raz, vymysleli pre nás akési knižky. Obyčajné, papierové, nehodné ani do tej najmenšej miestnosti v bytoch. A ajhľa tretí raz, stal sa zázrak, za to malé trt vody sme všetci nielen poctivo zaplatili tých odporných 1000 Kčs, ale sme aj poslušne stáli v dlhých radoch.
A to všetko, tá krása mala vyvrcholenie pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy sme doma radostne začali čakať, kedy nám oné sľubené pečené holuby začnú padať do huby. Čakali sme rok, dva, tri, desať, pätnásť a ajhľa, naposledy, nielenže tie papieriky neboli súce nanič, ale sme sa dozvedeli, že štát nám to nič nádherne spravuje a musíme za to zaplatiť. A keď nie, tak uvidíme. A znovu sme sa stavali do radov, aby sme úradnou cestou zlikvidovali to malé trt, čo sme dostali z veľkého trtu.
A kým sme my stáli ako idioti, dobre informovaní sa stali národní kapitalisti, iniciátori tejto akcie zase vysokými štátnymi úradníkmi, ba až papalášmi, s ktorými nemajú nič spoločné z bývalého červeného teroru.
A uznáš, národ môj, ktorý tak veľmi milujem, nepatrí sa osláviť takéto veľké tr…veľké obrátenie kapitálu do správnych rúk? Povedz, národ môj, netreba osláviť pôvodcov tohto nádherného zázraku?
Ale my nič. Dokonca aj autori tohto super tr…ja neviem, aké vhodné slovo by som mal použiť, ale triku sa k svojmu eskamotérskemu kúsku nehlásia. Nuž, národ môj, poďakuj majstrovi z majstrov bývalého i terajšieho bratského národa, že nám dal možnosť nielen vidieť, ale aj na vlastnú kožu zažiť tak nebývalé dielo v celom svete v celej jeho kráse. Nuž, vďaka vám všetkým, ktorí ste nám pripravili takéto krásne očarenie a ak dovolíte, v mene celého môjho národa, ktorý tak milujem, ale priznám sa, že nie až tak ako vy, že ste v sebe našli tú nádhernú odvahu pripraviť to obom vtedy ešte bratským národom.
Dúfam, že tridsiatka sa bude niesť veľkolepejšie, ešte živí pamätníci roztrasení výjdu do ulíc a budú trasľavým hlasom vyslovovať veľkú lásku ku kla…kla…kla…klasikom ekonomického obrodenia!
Tak nezabudnite, o desať rokov vás čakám v uliciach…inak, národ môj zlatý ma poriadne na…nie, omyl, potešíš ma, že budeš pri tridsiatom jubileu tak isto pokorne držať ústa ako pri zrode tohto jubilea.
Stano Bebjak
