Dlho som sa s tým prplal v mojom laboratóriu, až sa mi môj vynález dostal na svetlo božie. Nechcem sa chváliť, ale podarilo sa mi zhmotniť hrdosť, lepšie povedané, národnú hrdosť. Zo začiatku som si vravel, ty debil, a načo komu bude narodná hrdosť? Čo s ňou bude robiť. A tak nečudo, že som asi dva týždne v skrini skrýval môj objav. Až raz manželka robila v almare poriadok a našla tam dve kilá mojej novoobjavenej národnej hrdosti. Najprv to ovoniavala, ohmatávala, olízala, až nakoniec sa s odporom v tvári ku mne priblížila s mojim objavom priam pred nos.
- Jožo, a toto čo má byť?
Priznám sa, zapýril som sa, ako priznať, že som objavil, čo som objavil? Že som štátne dotácie dával na vynález, ktorý je…no…zbytočný.
- No, čo to je? – rázne sa pýtala znovu.
- Nuž, drahá moja…národná hrdosť, ale.. – rýchlo som doložil, – hneď zajtra ju vyhodím do odpadového koša. A peniaze na splátky štátu vrátim. Prisahám! – a zdvihol som dva prsty do vzduchu.
- Počkaj, počkaj, ty trúľo. Hovoríš, že národná hrdosť? Hm… – zamyslela sa a prísne pozerala na objav. – Hm, to už niečo je…hoci…máme politikov, ktorí národnej hrdosti majú habadej…
- To hej, – nesmelo som dodal, – lenže to je…paškvil tá ich národná hrdosť…to je…no…poviem to slušne, úplný odpad. Táto čistá národná hrdosť je čosi iné, miláčik, – dodal som nesmelo.
Moja dahá polovička na ňa pozrela a usmiala sa. – Jožinko, si macher, vyskúšame to. Zajrra ide sused na dovolenku do Bulharska, Vždy sa tváril ako…no trpák. Dáme mu dvadsať deka a uvidíme…
Nevedel som, čo moja drahá polovička chce, no súhlasil som. A keď sa sused o dva týždne vrátil, priam jasal. V Bulharsku sa slušne vyjadroval, spieval národné piesne, hovoril slušné slovenské vtipy, medzi krajanmi sa vyjadroval spisovne, dokonca aj mäkké ľ hovoril mäkko. A večer recitoval básne slovenských národovcov o zapadajúcom slnku, krásnej budúcnosti a vždy bol iba úslužný a milý Slovák, ktorého si všetci vážili.
- Jožko, neviem, čím sa stal ten môj prerod, ale bolo to krásne. Všetci vraveli, že byť Slovákom musí byť krásne, priam nádherné. A ja, ja, Jožko, so slzami dojatia v očiach som s nimi vrele súhlasil, – dodal sused a dojatý šiel domov, aby si pozrel slovenský tridsať rokov starý slovenský veľkofilm.
Moja drahá sa na mňa usmiala. Vedel som, že čosi chystá.
- Jožinko, podarilo sa. Národná hrdosť je krásny tovar. Odzajtra ho začneš vyrábať vo veľkom. Ponúkneme ho nielen obyčajným ľuďom, ale aj katolíkom, evanjelikom, modrým, zeleným,národným len navonok, ale aj inonárodným, všetkým, ktorí budú mať pocit, že im chýba národná hrdosť. Ale Jožinko, nebude to zadarmo! – a rázne zdvihla ten svoj ostrý ukazovák. – Ja si myslím, že takých desať deka národnej hrdosti, ktorá ako vidíš, vydrží aj dva mesiace, bude hodná za tridsať eur. Veď s takou národnou hrdosťou sa všetci dostanú, kde budú chcieť! – a vášnivo ma objala od radosti, že som také čosi objavil, čo zachráni slovenský národ a nás obsype euráčmi.
A aby tovar išiel na odbyt, hneď som jej prikázal kúpiť baliaci papier anafarbiť ho na národné farby. Predsa taký tovar nemôžeme baliť do staniolu či nebodaj celofánu. Otiaľ by totiž mohol veľmi rýchlo vyvetrať a stratiť svoju silu. A to by som nechcel, môj drahý národ. Veď predsa túžim po tom, aby si bol vždy a všade poriadne nadopovaný mojou národnou hrdosťou za tridsať eur za desať deka!
Autor: Stano Bebjak
