S manželkou sme pokojne sedeli v obývačke, keď sa odrazu rozleteli dvere a v nich stáli naši dvaja desaťroční sopliaci.
– Tak toto sme si od vás nezaslúžili! – fňukajúc na nás zlostne gielili.
Pozreli sme prekvapene na seba a milým pohľadom sme na diaľku pohladili naše detičky. – A čože ste si nezaslúžili, holúbkovia naši? – spýtal som sa ich ako sa len najlepšie spýtať vie slovenský poctivý otec.
Deti na seba pozreli, potom si na čele urobili krúžok a spustili: – Tak aby ste vedeli, to sme si nezaslúžili, že sme jediní v triede, ktorí nemajú rozvedených rodičov! To sme si naozaj nezaslúžili! – a rázne dupli nohami.
Musel som ich zastaviť tak ako to vie len dobrý slovenský otecko. – Akože to vravíš, junáčik náš dvojjediný? – spýtal som sa milo, no rázne. – Vari nevieš, že plnohodnotná slovenská rodina je vtedy, ak otecko s mamičkou a svojimi dietkami pospolu žijú?
Chlapci tri razy prekrútili oči. – Ocino, také drízdy si nechaj pre iných, nie pre nás!
To ma už dopálilo ako to vie len dopáliť správneho slovenského otca. – Nuž a ako že sa to so mnou rozprávaš, otca tvojho tam! Nuž, nerozviedli sme sa. To je pravda! Ale môžem ja za to, že tvoja mater má ma rada? Môžem ja za to, že ja ju mám rád? Vravel som jej neraz, choď odo mňa, nezaslúžiš si ma, ale ona nie. Ona má ma rada, dokonca až tak, že ma svojou láskou terorizuje! Ale povedzte, vy pandravci malí, následky našej lásky, kto už len uverí, že ma moja žena, vaša matka láskou terorizuje! Nejedujte ma, lebo klasicky odpášem remeň a takých vám pár na riť vysadím, že vám viac nezíde na um nútiť nás do rozvodu! Však, mamička, – a milo som sa usmial na moju drahú.
– Dobre vravíš, otecko! A som rada, že si odolal tlaku ulice, verejnosti, ba dokonca aj svojich detí a naďalej so mnou vo vernom zväzku zostávaš! – a láskavo ma objala, po plešinke, pohladila a dala pusenku na čielko.
Synovia na nás hľadeli ako vyoraní. – Teda, že ste trhnutí rodičia, to sme vedeli, že ste sa, bohužiaľ, z lásky brali, že ste na hromade len tak roky nežili ako sa dnes žije, to sme tiež vedeli, ale že ste tak mechom udretí, že naše problémy riešiť nechcete, to sme teda nečakali.
– Nuž, synkovia naši, zvykajte si, že tá odporná rodina, ktorú už dnes nik neuznáva, u nás ešte pretrváva a pretrvávať bude. Len by sme radi chceli dodať, že…- nedokončil som. Synovia tresknutím dverí vyleteli von z bytu. Raz darmo, sme trafení. Milo som pozrel na moju polovičku, ktorá si povzdychla a vzala do ruky pero a začala na papier písať: Milá redakcia relácie Pošta pre teba, radi by sme sa vo vašej relácii stretli s našimi synmi, ktorých sme už dlhšie nevideli a radi by sme im povedali pred vašimi kamerami, že ich naozaj radi a nech nám odpustia, že ich skromné prianie – rozvod – zatiaľ nesplníme a že sme ich dávno pred tým do polepšovne neposlali. Vám zase za splnenie našej žiadosti vopred ďakujeme!
Manželka list zložila, vložila do obálky a ja som rýchlo utekal hodiť ho na poštu. Aby sa naša žiadosť čo najskôr dostala do poradia. Hoci, takých žiadostí zase, hádam, bisťu, od poriadnych slovenských rodičov veľa nemajú!
Autor: Stano Bebjak
