Kapitola 11
Z hradu sa ozýval kvílivý rev a dupot koní, ktoré v snahe zachrániť si vlastný život splašene bežali otvorom v hradbách len nedávno prelomenom baranidlami. Na mieste kde predtým bola vstupná brána, teraz zíval otvor veľkosti malého domu. Meče na seba dopadali a ich rinčanie sa ozývalo spustošenou dvoranou. Ozvena boja sa niesla od úpätia Valdajskej pahorkatiny až po brehy Iľmenského jazera, kde ho započuli i miestni rybári.
Ľudmila nenávidela tieto zvuky. V jej duši k nim rástol odmalička takmer zúfalý odpor. Počas detstva ich počúvala často. Desivé obrazy zakrvácaných mužov, plač žien, násilie, ktoré nemalo konca. Videla dym z horiacich chatrčí v ich osade a deti schované pod horiacimi posteľami. A teraz sa to dialo opäť. Všetko pre ľudskú túžbu vlastniť a dobývať. Želala si, aby tento boj bol už posledný a aby vyhral ten správny a nastolil mier. Trvalo im nemalú chvíľu, kým sa predrali cez bojujúcich mužov. Kosťa ju držal pevne za ruku a uskakoval pred ich výpadmi v snahe ochrániť i Ľudmilu. Zrazu ho však zasiahol úder a boli nútení sa rozdeliť. Ruka, ktorá ju zvierala, v panike povolila a ona sa ocitla sama v centre ľudského zemetrasenia. Snažila sa prinútiť svoje nohy k behu, ale neposlúchali ju. Prinútiť sa myslieť, ale jej myseľ sa ocitla v tele dieťaťa, ktorým kedysi bola. Počula Kosťu, ako na ňu kričí.
„Mila…“ to bolo oslovenie, ktorým ju zvykol volať- skratka – ktorú používal iba on.
„Mila, nájdi ho. Nájdi…“ ona ho však nepočula, bola už príliš ďaleko a tak iba silene vyhŕkol: „Bež za ním. Ja ťa dobehnem.“
Jeho hlas sa strácal v bojisku, ich dlane sa na malú chvíľu opäť zovreli, v nasledujúcej chvíli sa pustili a už musel uhnúť pred dvojitým seknutím jedného z Vladimírových mužov. Vytrhol meč z hrude iného a vrhol sa na protivníka, no ten sa vyhol jeho úderu obratom a sekol. Kosťa cítil, ako mu po ruke steká pramienok krvi, no nemohol sa poddať bolesti. Ďalší úder padol do prázdna. Kosťa mu ho vrátil ešte skôr, než sa stihol kryť a preťal mu krčnú žilu. Snažil sa dostať k svojej družke, no len čo sa pohol sotva o pár metrov, zastavila ho ďalšia rana a jeho myšlienka smerovala iba k tomu, aby Ľudmila čo najskôr našla Olafa. Už ju nevidel. Ťaživá hmla zahalila jeho i mužov do nepreniknuteľnej masy.
Ľudmila stála pred prádeľňou a schodmi do veže. Nemohol predsa len tak zmiznúť. Premietala si v hlave možnosti. Videli ho predsa schádzať. Za ňou zúril boj a pred ňou sa rozprestierala čierno-čierna tma. Posledná fakľa zhasla už dávno a ona nemala čas zapaľovať ďalšiu. Musela si vybrať. Vkročila do tmy, keď ju zozadu chytila neznáma ruka a priložila jej dýku ku krku.
„Nehýb sa,“ ozval sa hrubý mužský hlas. Spoznala ho okamžite.
„Pán Olaf ? To som ja – Ľudmila – žena starého Grigoriho. Viedla som Nevestinec pri lesíku, kým…“ rýchlo vysvetľovala.
„Ľudmila? Čo tu robíte?“ prekvapene zložil dýku z línie jej šije a vložil ju späť do púzdra na opasku.
„Prišli sme zachrániť Jelenu,“ sklopila zrak, nemohla sa mu pozrieť do očí a pri spomenutí mena svojej najlepšej priateľky a zverenkyne ju ešte teraz zabolelo pri srdci. „S Kosťom…“ nemohla popadnúť dych, v poslednom čase sa jej to stávalo často. „A som si istá, že vy ste prišli urobiť to isté…“ no skôr než niečo stihol dodať, zastavila ho: „Jelena tu však už nie je. Knieža sa to snaží utajiť, pretože by tým ukázal celej Kyjevskej Rusi, aký je slabý a zraniteľný. Jedno ráno…“
„Je v poriadku,“ predbehol ju Olaf, „Je s jedným z mojich mužov Ja som prišiel iba preto,“ prehovoril tvrdo, „aby som zachránil nášho syna.“
„Takže ona…“ po prvýkrát mala táto stará žena slzy v očiach. Hoci si to len ťažko priznávala, posledné mesiace pridali starostí a vrások jej tvári, a tak teraz už nemohla skryť to, že už nie je najmladšia.
„Áno, teraz však potrebujem vašu pomoc,“ súril ju pretože si bol vedomý, ako málo času mu zostáva. Už teraz bol preč dlhšie, než predpokladal. Musel sa ponáhľať. Ak má zachrániť syna, musí Vladimíra prekvapiť. „Nedostanem sa k Vladimírovi, preto som zajal Borisa. Ak nechce, aby som ho zabil, bude mi musieť povedať, kam ukryl dieťa. Aká je najkratšia cesta do veľkej siene bez toho, aby si ma všimli?“
„Poďte tadiaľto,“ usmiala sa a v jej očiach sa črtal vzdor. „Strávili sme s Kosťom celé hodiny s náčrtmi hradu, značením všetkých ciest, aby sme mohli pomôcť… Poznám tu všetko a bude mi radosťou… len mi urobte jednu láskavosť. Zraňte ho na mieste, kde ho to bude najviac bolieť…“ dodala.
Zvyšok cesty zotrvali v tichu. Olafove ramená sa zohýbali pod tiahou ťažkého a nehybného tela. Zdalo sa, že ho udrel až príliš. Podzemná chodba, ktorou kráčali sa zvažovala stále dolu a hoci sa nezdalo, že by niekam viedla, opak bol pravdou. Ľudmila ho viedla isto, spleť pavučín a vrstvy prachu boli zárukou toho, že o tomto tuneli vedeli iba zasvätené osoby. V tomto prípade to bol radca a jeho prisluhovači. Častokrát využívali chodbu na nepovšimnuté úniky z hradu, keď padli do kniežacej nemilosti.
„Už sme skoro tam,“ upokojovala ho, akonáhle znovu nabrala stratenú rozvahu.
„Keby som bol kresťan, ďakoval by som tomu jeho Bohu, ten zasran musí vážiť aspoň sto kíl.“
Zvonku k nim doliehali zvuky boja. Zdalo sa mu, že prešlo už tak veľa času a pritom to bolo iba pár minút. Olaf dúfal, že šťastie a bohyňa Mokoš sú na ich strane a jeho muži stále odolávajú presile.
„Knieža vám bude sedieť chrbtom, je to naša jediná šanca, moment prekvapenia. Okolo neho však budú stráže. Päť mužov, nikdy nikto cez nich neprešiel. Bojovali predtým v hordách, veľa zabíjali, súdy ich odsúdili. Vladimír si ich vzal k sebe. Môžeme sa tam objaviť, my dvaja však proti takej presile nič nezmôžeme, ako veľmi by som chcela…“ podávala mu stroho informácie počas cesty.
„Ešteže budeme mať tohto tu. Nebude mať na výber. Buď jeho syn zomrie alebo mi povie, kde je ten náš,“ Olaf sa prikrčil pred prúdom vody zo stoky a jeho nálada sa pod spŕškou stuchnutého moču ešte zhoršila. V jeho žilách vrel nebezpečný hnev, predošlý pokoj ho rýchlo opúšťal.
Po pár minútach stáli pred drobnými dverami zvonku podľa Ľudmily prekrytými bohatou tapisériou. Keď k nim prišli, bolo jasné, že voda, ktorá počas posledných búrok vohnala vodu do pántov, zapríčinila ich zhrdzavenie. Olaf sa prežehnal, no podľa spôsobu nevercov, ako ho to odmala učili. Ich vpád nebol taký tichý, ako predpokladali. Knieža však napriek tomu nevyrušili. V náručí jednej zo svojich slúžok sa oddával slastnej masáži. Muži a jeho najbližší sa iba prizerali. Miestnosť sa strácala vo svetle zapadajúceho slnka.
Vladimír sedel medzi stehnami mladého dievčaťa, ktoré mohlo mať sotva šestnásť rokov. Jej rodičia zomreli a on ju prichýlil. Teraz si nárokoval na celé jej telo a ona prechádzala bradavkami po jeho tvári len aby ho uspokojila. Držala sa jeho pliec a on zvieral jej pokožku a vyžíval sa v jej bolesti. S jeho mužmi to nebolo iné. Stonali blahom od rozkoše, ktorú im poskytovali ďalšie dievčatá. Dvaja boli opretí o stenu a prudkými pohybmi zodetých tiel zhadzovali obrazy, nikto si to však nevšímal. Knieža stuhol s rukou medzi jej nohami.
„Dobrý deň, otče. Nerád Vás ruším, ale osud vášho obľúbeného syna leží vo vašich rukách,“ prehovoril potichu a so zjavným cynizmom v hlase Olaf, akonáhle vyšiel spoza tapisérie a narovnal sa. Skôr než sa Vladimír dostal k meču, Olaf priložil čepeľ toho svojho k Borisovmu krku. Knieža rukou zadržal stráže.
„To by si neurobil. Nezabil by si vlastného brata,“ prevravel chladne. Olaf však vedel, že udrel na jeho najväčšiu slabinu.
„Dobre vieš, že napriek tomu, že sme spolu vyrastali, nie je to môj brat, ale nič viac než obyčajný vrah…“ skonštatoval sucho.
„Mám ďalších synov, prečo by mi na ňom,“ ukázal prstom na svojho prvorodeného, „malo záležať viac.“
„Oteeec,“ skríkol zúfalo Boris a žltkastý pohľad jeho očí sa zúfalo uprel na otca.
Vladimírova nenávisť sa črtala až v hĺbke jeho očí. Bol si však vedomý toho, že jediný povel môže stáť syna život. Moc by mohol odovzdať aj inému, dokonca aj jednému z ľavobočkov, prekážalo mu však, že žiaden nemal také sklony ako on a pevnú ruku. Boris bol teraz mrzák, no najlepší felčiari ho ubezpečili, že bude môcť chodiť a vládnuť.
„Čo odomňa chceš?“ otočil sa k Olafovi chrbtom.
„Vedieť, kde je môj syn,“ pritlačil čepeľ na bratovo hrdlo.
„Má ho rodina, kde sa o neho postarajú lepšie a raz z neho bude bohatý muž,“ nenechalo sa zneistiť Novgorodské knieža.
„To ti mám uveriť, že by si ho prijal?“ pochybovačne si odpľul Olaf.
„Prijal by som i teba. Sľúbil som tvojej matke…“
„Prečo ti neverím…“ prerušil ho a pristúpil bližšie. Ľudmila stála za ním a kryla vchod do ich jedinej únikovej cesty, ako prisľúbila. Pozrel sa na ňu a prikývla. Ak Vladimír neustúpi, obaja tu zomrú. Takto si to nepredstavoval, musel pritlačiť.
„Nebudem tu večne a myslíš, že by som toto všetko prenechal mrzákovi?“ chrlil Vladimír. „Synom, ktorí všetko zničia… mal som ťa rád ako vlastného.“
„Povedal si to… mal. Meno rodiny, ktorá má môjho syna. Môjmu bratovi nezostáva veľa času.“
Knieža zaváhal, stužka krvi tiekla dolu Borisovou hruďou. Ľudmila zovrela v rukách dýku, ktorú jej predtým dal Olaf. Pokiaľ by k tomu došlo, jej smrť nebude ľahká a vezme si so sebou mnoho životov.
Vladimír zovrel päste a jeho hlas zaznel veľkou sieňou ako mohutný úder hromu: „Romanovci a teraz vypadni z môjho hradu.“
„Ako si želáš, otče,“ hodil to čo zostalo z kedysi silného bratovho tela na zem, prekročil jeho hruď dvíhajúcu sa pod prerývaným dychom človeka v zovretí nesmiernej agónie a s Ľudmilou sa potichu vytratili.
„Nie,“ zastavil stráže Vladimír. „Nech si ide… za svojím osudom.“
Keď vyšli na nádvorie, Olaf spočítal na prstoch jednej dlane svojich mužov. Padol na kolená a zavelil na ústup. Ľudmila pobozkala Kosťu na čelo a prehodila si jednu jeho ruku cez ramená, aby mu pomohla kráčať. V diaľke sa črtala silueta jazdca, no ešte si ho nik nevšimol.
Kapitola 12
Jelena hnala koňa ako len mohla a uzdu pritiahla iba vtedy, keď jej nehostinné údolia nedovolili postupovať tak rýchlo a podsúvali ostré hrany skál pod kopytá jej mladej kobyly. Prach lesných ciest sa víril vo vzduchu pred jej nozdrami ako schádzali dolu strmou úžľabinou. Dokonca ju nezastavili ani dážď a búrka, ktoré sa hnali priamo na nich, hoci bola celá premrznutá a takmer nič nevidela. Stala sa z nej silná žena. Dôverovala svojej kobyle a keď ju už nebola schopná niesť ďalej, v hostinci pri Troch duboch – jedinom mieste, kde sa odvážili prenocovať – ju vymenila za oddýchnutého hnedáka. Zviera odovzdala schopnému koniarovi a zniesla jeho neslušné nadávky nad stavom, do ktorého dohnala svojho koňa a pohľad, ktorým ju prevŕtal. Kiril s Polinou ledva stačili jej tempu. Mapa, ktorú mal u seba jej ochranca, už bola celá pokrkvaná, čo ju toľkokrát prezerali na rázcestiach. Šli cez miesta, kde doteraz nebol ani jeden z nich a dovolili si zastať až na noc. Únava a vyčerpanie sa črtali na ich tvárach viac než čokoľvek iné a keď sa utáborili pod starým košatým a všetkým neznámym stromom, Jelena zaspala opretá o jeho kmeň držiac v rukách kúsok látky z prvej košieľky svojho syna.
Kiril s Polinou sa odobrali ďalej do ústrania. Po prvotných hanblivých dotykoch sa obaja poddali túžbe. Polinine oči však naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Dotýkal sa jej hebkého krásneho tela a prstami zvieral pramene vlasov, ktoré splývali po Polininých belostných pleciach. Prechádzal končekmi prstov po jej chrbte a čakal, kým sa uvoľní. Keď však chcel zájsť nižšie medzi jej ženské kučierky a vyhrnúť jej sukňu, zastavila ho a nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Kiril… ja… nemôžem,“ vypustila z úst zadržiavaný vzduch a ten vytvoril drobný obláčik pary.
„Čo sa deje?“ obrátil jej tvár k sebe a prešiel jej po perách palcom.
„Vieš… mám svoje dni,“ s pohľadom upretým do zeme sa sústredila na trhanie suchých trávových stebiel.
„Nechceš to skúsiť i tak?“ Kiril ju prinútil opäť sa na neho pozrieť.
„A nebude ti to čudné?“ skúsila namietnuť Polina chvejúcim sa hlasom. Počas jej dospievania jej matka niekoľkokrát zdôrazňovala, aké je dôležité povedať mužovi „nie“ v takýchto dňoch, pretože bohyne by sa nahnevali. Nikdy by jej ani nenapadlo namietať, no teraz sa jej Kirilov návrh nezdal taký pohoršujúci.
„Nie, prečo by malo?“ upokojil ju a napriek jej ostýchavému správaniu vošiel prstami do vnútra jej hladného lona. Polina mu ležala v náručí a nechala jeho ruku pátrať po tajných miestach jej tela, ktoré reagovalo ešte citlivejšie ako zvyčajne. Kiril trpezlivo načúval jej vzdychom a keď bola pripravená, pretočil ju a rýchlym no opatrným pohybom do nej vošiel zozadu. Cítil, ako ho prijala vo svojom vnútri, na malú chvíľu sa ich prsty preplietli. Prinútil ju vstať, boli stále spojení a ona sa pridŕžala kôry stromu, on ďalej prirážal. Miesil jej prsia v dlaniach a navádzal aj ju, aby obšťastnila svoje telo. Pozoroval, ako sa hrá so svojimi bradavkami, zatiaľ čo ju bozkával zozadu na krk. Napriek tomu, že potláčal túžbu vyvrcholiť, napokon nevydržal a vzdal sa. Postriekal jej pozadie svojím darom a potom vlhkou handričkou zotrel stopy ich spojenia. Netrvalo dlho a obaja zaspali v objatí pod dekou, kým ich neprebudilo chladné ráno.
Nasledujúci deň vyrazili ešte pred svitaním, do večera chceli mať Diviačiu úžľabinu ako na dlani. Za informácie zaplatili počas cesty niekoľkým žobrákom, tak teraz vedeli, že pred nimi je posledný úsek cesty. Vrchhoru by mala vystreidať zarovnaná čistina, kde už niekoľko týždňov vyčíňa muž, ktorý sa nechá volať kapitán a jeho muži. Akoby na niečo čakali a stávajú sa čoraz nervóznejšími, strácajú kontrolu. Zabili všetkých, ktorí sa priblížili. Reči, ktoré o nich kolovali sa niesli doďaleka.
„Počkáme do noci. Polina, pomôžeš nám?“ spýtal sa Kiril a v mysli snoval plán. Ak aj Olaf dostal jeho odkaz, nestihne prísť a pomôcť im.
„Urobím všetko,“ vzala Jeleninu dlaň a stisla ju, „všetko.“
„Iba ty vieš, v ktorom stane je dieťa, my s Jelenou odpútame ich pozornosť a stretneme sa päť tisíc krokov odtiaľto pri zrube, popri ktorom sme prechádzali,“ velil Kiril rozhodným hlasom. „Pamätáš sa naň?“
„Možno by som…“ namietla Jelena.
„Nemôžete. Sľúbil som pánu Olafovi, že pri vás zostanem a navyše by ste sa nevedeli orientovať. Polinina rýchlosť nám zachráni život, inak sme sem všetci prišli zbytočne.“
Nasledovalo mlčanie a to pretrvalo až kým ten istý Mesiac, ktorý osvetľoval Olafa a zbytok jeho mužov vychádzajúcich z Novigradu, neosvetlil aj ich nehybné tváre a nezašiel za mrak. Zostali schovaní za hrubou a tŕnistou vrstvou kríkov, bývalým príbytkom diviačej rodiny. Z tábora sa s padajúcim súmrakom ozýval spev a o pár hodín i opilecké bitky. Kiril sa rozhodol, že to je ich chvíľa.
Jelena bola ešte mĺkvejšia a Kiril sa bál, aby neurobila niečo nepremyslené. Nemohli si dovoliť chyby. Vnorili sa do tmy a prenikli do tábora. On vnikol do prvého stanu a napodobnil rykot rozzúreného diviaka, zhodil stan a vytratili sa s Jelenou, len čo zapálila ďalší. Museli sa pohybovať potichu, pretože ešte stále ich mohli chytiť. A tiež ísť pešo až k zrubu, pretože kone vypustili voľne do lesa ešte predtým, než sa ukryli na noc. Kiril nemal čas obzrieť sa na druhú stranu tábora a hľadať v tom zmätku Polinu. Počul však plač dieťaťa, ktorý si kapitán a jeho muži nevšimli. Kráčali tmou a potkýnali sa o konáre a ich nohy sa zabárali v lístí. Jelena sa premáhala, aby neutekala a neobrala sa tak aj o zvyšok sily. Opakovala si, aby bola trpezlivá a že čoskoro už uvidí svojho syna aj milovaného muža. Spadla, no vstala ešte skôr, než jej Kiril pomohol. Pred nimi stál zrub, no Polina tam nebola.
„Pani Jelena, sme tu,“ vyriekol zbytočné slová, no cítil, že musí niečo povedať. Ak sa stalo to, čoho sa najviac obával, Jelena nebude jediná, ktorá niekoho stratila.
„Ja viem, Kiril. Ja viem…“ slzy v jej očiach zahalila tma, no zároveň ich vystriedala radosť, keď uvidela Polinu, ako sa prediera húštím s malým balíčkom v jej náručí. Rozutekala sa k nej a objala svojho syna.
„Zablúdila som,“ vyhŕkla.
Kiril si vydýchol. Vydýchol si a roztvoril náruč, aby objal obe ženy.
- kapitola
Olaf práve pochoval svojich mužov, keď k nemu pristúpil posol a on si až vtedy uvedomil, že sa musia okamžite vydať na cestu. Žiaľ zo straty druhov ho premohol, ale nesmie strácať čas. Sídlo Romanovcov bolo na deň cesty od Novgorodu a pri dobrom vetre by tam mohli byť už pred zotmením. Otvoril brezový list a jeho dlane zrazu znehybneli.
Váš syn je v Diviačej úžľabine. Majú ho neznámi muži, volajú sa hordiari. Ideme tam. Sme sami. Potrebujeme pomoc. Kiril
Uvedomoval si, že toto nie je úloha pre jeho mužov, urobili už dosť. Tí čo zostali, mali teraz právo vrátiť sa k svojim rodinám. Ľudmila sa dotkla jeho pleca a prerušila tak prúd netrpezlivých myšlienok.
„S Kosťom pôjdeme s vami,“ uistila ho, pri pohľade na jej druha to však Olaf nemohol dovoliť.
„Nie, toto musím urobiť sám,“ kývol hlavou Ľudmilinmu druhovi a podal mu ruku. „Som vám veľmi vďačný, obom. Bez vás by som sa nikdy nedozvedel, kde je náš syn. Nikdy vám to nezabudnem a preto, ak chcete, mám menšiu usadlosť na brehu Volgy a vždy tam bude pre vás miesto. Ak poviete mojim ľuďom, že som vás poslal a dáte im tento prsteň… bude o vás postarané.“
„Olaf…“ namietla Ľudmiľa.
„Neprijímam námietky, to je moje posledné slovo,“ rozhodol sa a pohľad uprel do diaľky.
„Olaf,“ prehovorila Ľudmila, „dajte na ňu pozor a…. je mi ľúto, že som vo vás neverila.“
„Neospravedlňujte sa, ja som vo vás tiež predsa neveril,“ odpovedal Olaf po chvíli a pomohol Ľudmile nasadnúť na voz. Len čo sa vydali na cestu, Olaf rozpustil svojich mužov a nasadol na jedného z koní, ktoré sa pásli pri hrade. Popohnal žrebca ostrohami do slabín a poháňal ho cvalom cez rozbúrenú rieku, ktorá viedla mestom a potom tiekla na juh. Cestou k úžľabine šiel už niekoľkokrát, ale ani jeden z nich nemal tak naponáhlo. Ak majú jeho syna hordy, čo sa potom stalo s Romanovcami? Neboli ochotní sa o neho postarať? Alebo ho Vladimír oklamal?
Cválal celú noc, keď sa žrebec zrazu vzopäl na zadné blízko ústia jedného z menších prítokov Dnestera, pretože jeho cesty sa skrížili s mužom v tmavom plášti.
„Nesiem vám správu, pane,“ vyriekol neznámy muž, odovzdal Olafovi stočený pergamen a okamžite sa otočil a zmizol v lese skôr, než mu stihol poďakovať.
Olaf zadržal dych, následne otočil koňa i on a vydal sa na východ. Boli v bezpečí a to bolo dôležité. Jeho syn i Jelena… a čoskoro ich uvidí. Keď sa ocitol blízko miesta, ktoré spomínal Kiril v odkaze, začal pátrať po stopách či táborisku. Na nebi vyšla prvá hviezda, keď zazrel medzi stromoradím oheň.
„Kiril?“ mužovu tvár osvetľoval oheň a vôbec sa nepodobala na tú, ktorú poznal, vzápätí však už stískal svoju ženu a balíček, ktorý držala v náručí. Všetci štyria sedeli pri pahrebe a pochutnávali si na zajacovi, ktorého ulovil jeho priateľ ešte pred hodinou a stiahol ho z kože.
„Konečne. Našiel som vás. Nestihol som…“ drmolil Olaf od únavy i šťastia.
Jelena ho utíšila: „Na tom nezáleží. Dôležité, že sme už všetci spolu. Ty, ja a Marcus. Marcus, pretože sa narodil v časoch vojny“ dodala a objala svojho muža, ktorému oddala celý svoj život.
Epilóg
Oba páry sa v tú noc vytratili a milovali v lone prírody. Olaf držal Jelenu v náručí a položil ju až pred vchodom do jaskyne. Zovrel ju a bozkával na pery, hrýzol ich a prebúdzal v nej zvieraciu túžbu po uspokojení. Jazykom prechádzal po labyrinte jej ružového púčika. Zdvihol ju a oprel o chladnú stenu, ponáral sa do jej tela a narážal na steny jej ženského údolia. Vyvolával v nej vodopád rozkoše. Voňal po dreve a horách a Jelena mu zo seba dávala ešte viac. Stehnami ho zvierala okolo pása a odpovedala na každý jeho pohyb. Najkrajšie to bolo, keď cítil, ako sa priráža a aká je vlhká. Tesne pred tým, než obaja vyvrcholili, Jelena pobozkala jeho úd a potom i jeho pery. A tak to robila po celý zvyšok ich života.
Autor: Yannah a Katarína
