Aj keď predseda vlády Viktor Orbán a členovia vlády pravidelne popierajú, že chcú opustiť Európsku úniu, ľavica stále navrhuje, aby bol tento „rozsiahly projekt“ možný v rámci jeho strašenia a samozrejme bez akéhokoľvek základu realita, ekonóm Csaba Szajlai píše v komentári v denníku Magyar Nemzet:
Podnikateľ a technologický podnikateľ Gábor Bojár sa jedného dňa rozprával o možnom vystúpení Maďarska z Európskej únie v rozhovore pre Magyar Hang. Podľa neho sa teraz opozičné strany a ich stúpenci dozvedajú, že musia čeliť menšiemu zlu proti väčšiemu a zabrániť tomuto „historickému hriechu“. Podľa podnikateľa, zatiaľ čo „Orbán chce z Únie vystúpiť, ľudia nie, takže (t. J. Fidesz) pracujú na masovej podpore východu“. Túto myšlienku by sme mohli jednoducho zavrhnúť ako nič iné ako prípad „názorov je zadarmo“, ale Bojár nie je ktokoľvek. Jeho súkromné bohatstvo sa odhaduje na viac ako 30 miliárd forintov (83 miliónov EUR), z ktorých časť využíva na podporu opozičných strán. Na jeho bohatstve ani na podpore jeho preferenčných strán sa nestalo nič zlé, ale je tu problém s jeho tvrdeniami.
Poďme si teda veci ujasniť. Píše portál RMX.
Ak sa pozrieme na Huxit iba ako na technickú stránku, bude to určite vyžadovať referendum, pretože občania našej krajiny sa v referende z roku 2003 rozhodli stať riadnymi členmi EÚ. Pretože členstvo v EÚ je v Maďarsku populárne, bez ohľadu na politické presvedčenie akejkoľvek vlády, nikto by takýto program neprijal.
Kultúrne, historicky a politicky patríme do Európy.
Mimochodom: nie je také ľahké opustiť EÚ: Britom trvalo roky, ktorí sa vždy považovali za samostatných. Ak by sa teda Huxit mal stať, trvalo by to zhruba ekvivalent celého vládneho cyklu.
Ale o to nejde.
Bola to prvá Orbánova vláda, ktorá urobila maximum pre vstup do EÚ v rokoch 1998 až 2002:
V tomto cykle sa domáci právny systém transformoval a sformoval do podoby EÚ, vytvorili sa verejné finančné systémy, ako aj príprava spoločností a poskytovanie informácií občanom. Pre prípad, že by niekto zabudol: trvalo to veľmi dlho. O prijatie sme požiadali už za vlády Antallovej (1990 – 1993) a bolo rozhodnuté až oveľa neskôr. Ak zároveň zhodnotíme 30 rokov od zmeny režimu, je zrejmé, že Maďarsko je v súčasnosti úplne integrované do Západu.
Povedzme si to úplne jasne: úplné pristúpenie k EÚ a Severoatlantickej aliancii (NATO) boli udalosti historického rozsahu a väčšina z nich by bez nich nebola možná. V maďarských dejinách možno s týmto historickým aktom porovnávať iba vznik a fungovanie Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Výhody členstva v EÚ sa zároveň samozrejme nemôžu obmedziť iba na materiálne výhody. Kultúrne, historicky a politicky patríme do Európy.
A keď už hovoríme o členstve v EÚ, maďarskí občania môžu tiež voľne cestovať, študovať a pracovať v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ. Nehovoriac o tom, že interoperabilita hraníc tiež uľahčila cezhraničný kontakt s Maďarmi. Aj keď to nie každý cíti každý deň, po pristúpení sa Maďarsko stalo neoddeliteľnou súčasťou najvyspelejších krajín sveta, jeho najväčším jednotným trhom a stalo sa rovnocenným hráčom v rozhodovaní EÚ s ostatnými krajinami.
Ide o to, že sme členmi Európskej únie, a zostaneme členmi Európskej únie, ako už nespočetnekrát potvrdili Viktor Orbán a minister zahraničných vecí a obchodu Péter Szijjártó.
To znamená, že nebude žiadny Huxit a je škoda tohto diváka vychovať. Presnejšie – a kývnutím na poznámku Gábora Bojára k tejto veci – je to historický hriech.