Miesto činu: rýchlik číslo 809: Slovácký expres. Dátum a čas: utorok 20. septembra 2022 od 4.22 h….
Je krásne ráno. Ale je to aj trochu zvláštne – s priateľkou sa chystáme na výlet zo Zlína do stovežatej vlasti. Ona na pracovné školenie, ja ako sprievodca a sprievodkyňa najkrajšieho modrookého stvorenia a náš woofie – zvedavá maltská dáma. Počas dňa chcem preskúmať slávne pražské starožitníctva a objaviť poklady a popoludní sa tešíme na spoločné potulky po najznámejších pamiatkach. Bude to pekný a príjemný deň. Alebo… nie?
Odchod vlaku z Otrokovíc je lenivo ospalý. Je 4.22 h. Slovácky expres je takmer prázdny, a tak s dôverou nastupujeme do jedného z jeho vagónov a zvedavo pozorujeme, kto ďalší ide s nami. Babička s vnúčatami, dievča so slúchadlami, mladík s notebookom, dôchodcovia v turistickom oblečení, ktorí sa tešia na výlet… Ešte niekto? Zaráža nás, že nad všetkými prázdnymi sedadlami je nápis expresná rezervácia. Hmm, v pracovný deň ráno je to trochu záhada. Ale rýchlo sme to pustili z hlavy, uvelebili sa na svojich miestach a pohladili prenosnú posteľ a žmurkajúcu psiu dámu. Netušíme, čo nás čaká o niekoľko minút…
A sme tu! Na stanici Hulín dochádza k dramatickému zvratu udalostí. Vlak zastaví, dvere sa otvoria a do driemajúceho vozňa sa nahrnie dav ľudí. Spočiatku nemôžeme uveriť vlastným očiam. Všetci sú to čudne vyzerajúci, zachmúrení muži okolo dvadsiatky a tridsiatky. Podľa toho, ako vyzerajú, sú z Blízkeho východu. Bradatí, špinaví, s tvrdým výrazom v očiach. Migranti! V televíznych správach a novinových článkoch boli stále akosi neosobne vzdialení. Teraz sú nekompromisne skutočné. A je ich veľa. Dvadsať? Tridsať? Päťdesiat? Alebo viac? Vrhajú sa k oltáru a kričia na seba nejakou blízkovýchodnou hatlaninou s prevahou Chrrr a Hrr. Plastové náramky na chlpatých zápästiach, čísla napísané fixkou na rukách. Matne si uvedomujem, že som počul niečo o ich stretnutí uprostred Moravy. Mali naplniť zberný tábor v Holešove (?), kde proti tomu (zrejme márne) protestovali miestni obyvatelia. A teraz sú tu aj migranti z Blízkeho východu, ktorí preberajú náš vlak! Sprievodným znakom nastupovania je hluk a… a takmer neznesiteľný zápach. Predtým čistá a voňavá komora v priebehu niekoľkých minút zapácha odporne. Ďalší postreh: niektorí migranti majú na tvári a na krku závoje (pravdepodobne zo zberného centra), ale väčšina z nich kričí bez nich. Kašlú, utierajú si nos do rukávov. Sme si vedomí, že tu existuje aj riziko ochorenia. Skontroloval vôbec niekto týchto ľudí? Ak majú tuberkulózu, čierny kašeľ, opičie kiahne alebo iné choroby, ktoré sú Európanom cudzie? A kto kedy pustil migrantov do bežného vlaku Českých dráh medzi normálnych cestujúcich? Ktorý idiot to dovolil a kto to všetko dovolil?!
Atmosféra hustne. Zvláštne je, že nikde nevidíme políciu ani českých dozorcov. Davu však vládnu niektorí zahraniční vodcovia. Hovoria hlasnejšie a nekompromisnejšie ako ostatní. S výkrikmi ponáhľajú svojich súkmeňovcov a ukazujú im, kde sa majú vo voze rozmiestniť. V tom sa niekoľko českých a moravských starousadlíkov trochu bojazlivo krčí na svojich miestach a sleduje, ako sú všetky voľné miesta okolo nich obsadené s výslovnou výhradou. Malá záhada dnešného rána je tak vyriešená.
Prichádzajúci cudzinci tiež ukazujú pohybmi na sedadlá oproti nám, kde sme si s priateľkou zatiaľ odložili tašky. Hekeri chcú, aby sme ich dali preč. Hmm! Sedia. Ostatní migranti stojaci v uličke nad nami sa potom pozerajú na nás a priamo na naše sedadlá. Vtedy však už tvrdo narážajú. No, whoa! Lístok na sedadlo, žiadny lístok na sedadlo, som doma tu v Českej republike, nedám vám tu sedadlo! A ja sedím so svojimi miláčikmi. Pohotovosť a pripravenosť konať. A uvedomujem si, akú mám teraz zodpovednosť. Na toaletu? A nechať mojich milovaných napospas davu? Kočiar je už plný. To neprichádza do úvahy. Vidím, ako sa migranti nevhodne pozerajú na moju krehkú modrookú kamarátku a malú psiu dámu, a v hlave sa mi preháňajú hrozné scenáre. Takže si dávam ešte väčší pozor. Aha, toto je relaxačná jazda vlakom Českých dráh?
Súprava sa trhá, nástup na palubu bol ukončený. Pokračujeme ďalej tmavým ránom. Ale nálada vo vagóne je stále nepríjemne dramatická. Napätú situáciu našťastie čiastočne zachráni príchod sprievodcu. Vyzerá rozrušene a znepokojene: „Všetci pôvodní cestujúci so sedadlami sa môžu presunúť do vozňa prvej triedy,“ ponúka riešenie okamžitej núdze. Záchrana. Evakuácia. Hmm. A tak, hoci sme si pôvodne v bláhovej nádeji nekúpili lístok na sedenie, aj my rýchlo vstávame, v rýchlosti zbierame všetku batožinu a spolu s ostatnými českými a moravskými cestujúcimi trochu potupne vyklízíme pole. Cesta k oltáru je zároveň tak trochu cestou k oltáru hanby. Míňame novo usadených, vidíme zarosené tváre, tvrdé výrazy v očiach, stále cítime vôňu okolo seba a cítime všeličo. Ustupujeme. Odovzdávame naše územie migrantom. Niektorí s rezignáciou, iní so vzdorom v srdci. A tak sa jeden po druhom potácame do vozňa prvej triedy – dočasnej oázy normálnosti a bezpečia. Ako dlho však bude toto VIP miesto bezpečné?
Uvedomujem si, že vo filmoch (a, samozrejme, aj v reálnom živote) si takto ochrankári často razili cestu cez davy belochov napríklad pri štátnych prevratoch v Afrike. Keď bolo za päť minút dvanásť. Presne takto utekali absolventi so svojimi narýchlo nazbieranými vecami v kufroch a predierali sa hrozivým davom na letisko k posledným odlietajúcim strojom. A dav okolo nich im hrozil päsťami a skandoval revolučné heslá, len aby sa zmocnil moci a uvrhol krajinu do ešte väčšieho chaosu a násilia… Ale my sme Afriku nekolonizovali…
Uf, dnešná strastiplná cesta vlakom sa skončila. Je niečo po ôsmej hodine ráno a do Prahy prichádza Slovácky expres so svojím podivným nákladom. A už sa tu niečo deje. Na hlavnej stanici čakajú desiatky policajtov v čiernom na migrantov, ktorí obsadili vlak. Bezpečnostné sily uzatvárajú nástupištia a vytvárajú kordóny. Našťastie len bezpečne prechádzame okolo, ale pýtame sa sami seba: Takto vyzerá výnimočný stav? Bude takéto cestovanie normou v súčasnosti aj v budúcnosti? A čo sa stane napríklad s hordou z dnešného vozňa?
A… možno dostaneme odpoveď hneď. V okolí pražskej Hlavnej stanice sa už pohybujú početné skupiny podobných chlpatých a špinavých cudzincov. Už sa voľne pohybujú, nikto ich nesleduje. Kričia, vylihujú na lavičkách, jedia kebab, hádžu papiere, močia do kríkov… Užívajú si život v novej krajine: v Českej republike. Predtým, ako sa presuniete ďalej? Alebo… navždy?
Autor: Martin Lavay
Odporúčané príspevky:
Osvětim a Mengele; matce zavázal prsa, aby dítě nemohla kojit; chtěl zjistit, jak dlouho vydrží bez jídla, jiné nechal nahé v mrazu, aby vyzkoumal pro německé vojáky na Sibiři, jak dlouho člověk v zimě přežije…
Ukrajinci všade, kam sa pozriem, alebo Moja trpká osobná skúsenosť s nakupovaním v supermarkete
Vrbětice, Covid, Klaus a ruská piata kolóna – zjavné súvislosti
Alžírsky migrant vypadol z idúceho nákladného auta na českej diaľnici