Každodenné stresy v komunizme: Po narodení dieťaťa musela matka vyplniť veľa príkazov a predpisov, inak by nedostala dieťa na dojčenie

Každodenné stresy v komunizme: Po narodení dieťaťa musela matka vyplniť veľa príkazov a predpisov, inak by nedostala dieťa na dojčenie

„Život v období komunistickej totality bol naplnený mechanizmami moci a podriadenosti. Začali pracovať pri narodení. Hneď ako sa dieťa narodilo, matka musela splniť veľa príkazov a nariadení nemocnice, inak by dieťa nedojčila.“

Autorka Adéla Jelínková sa vo svojej bakalárskej práci snažila rozhovormi poukázať na príbehy ľudí, často neviditeľných, ktorí prežili väčšinu svojho života v komunistickej totalite – ani v postavení vinníkov, ani obetí. Diplomová práca bola publikovaná na Fakulte sociálnych štúdií, Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky Masarykovej univerzity v Brne v roku 2014. Pre náš článok sme vybrali tú časť jej práce, ktorá popisuje každodennú realitu života za komunizmu, ktorý prinášal každodenný stres a strach do života väčšiny občanov Československej socialistickej republiky.

Vydieranie v štúdiách a v nemocnici

Ak nebudeme lojálni občania, ktorí nedráždia režim, naše deti nikdy nebudú študovať. Občania museli byť poslušní, aj keď prišli do nemocnice s akútnymi problémami. Tam museli najprv počkať, kým ich niekto požiadal, aby vstúpili, pretože hlavným a najprísnejším zákazom bolo: nezaklopať na dvere ordinácie lekára a čakať, kým zdravotná sestra vyjde sama.

Dobrý deň! bola provokácia

Úroveň ponižovania sa zvyšovala a na úrovni bežnej ľudskej komunikácie bola odstránená prirodzená slušnosť – posudzovaná ako znak „buržoáznych manierov“. Ľudia sa prestali zdraviť s najtypickejším pozdravom: „Ahoj!“, pretože to bolo v určitom kontexte považované za provokáciu. Namiesto toho bolo povinné „Česť práci!“ a familiárne len „Česť!“.

Lepší súdruh

V prvej triede základnej školy bolo možné stretnúť učiteľku, trochu naivnú – zo starej školy, ktorá stále učila deti slušne pozdraviť. Nesmelo im vysvetlila, že výraz „pani“ nie je dosť dobrý a že odteraz by ju mali volať súdruh učiteľ.

Povolenia združenia na všetky činnosti

Každý, kto chcel niečo robiť – mať včely v záhrade, chodiť na ryby, musel byť členom organizácie. Pretože aj pri najmenšej politickej aktivite bolo napríklad potrebné navštevovať prednášky o skúsenostiach sovietskych včelárov alebo úspechoch športových rybárov, ak niekto chcel mať povolenie a mohol ísť na ryby.

Sivá všade, kam sa pozriete

Sivá sa neobjavovala len v škole a v zariadení detí: montované byty si boli podobné v základnom členení na kuchyňu, obývaciu izbu a spálňu. Neskôr k štandardu pribudla vlastná toaleta a kúpeľňa. Každá kúpeľňa v paneláku bola vyzdobená zelenou, sivou alebo modrou formikou. Návrh Formica bol revolučným riešením pre rýchlu, lacnú a efektívnu výstavbu kúpeľní v sériovej montážnej linke výroby bytov.

Najväčšia autorita = čo je na večeru

Najväčšou autoritou často nebol učiteľ, ale upratovačky alebo vrátnici, ktorí terorizovali žiakov. Okrem nich boli „rešpektovaní“ aj obchodníci, ktorí rozhodovali o tom, čo bude celá rodina jesť prostredníctvom vlastných sympatií a diskrétnosti. V obchodoch sa ako príklad uvádza príležitostný dovoz banánov v radoch, ktorý predstavuje štátny sviatok, predaj pod pultom alebo hádanie sa v radoch.

Strach ako živná pôda pre agresívnu klímu

To všetko muselo byť živnou pôdou pre každodenné stresy a konflikty. Vytvorila sa podráždená a agresívna klíma s veľkou predispozíciou k nahnevaným reakciám a strachu súčasne. A tak sa prostredníctvom obchodu, kde nie je nič po celú dobu, školy, kde je dieťa terorizované a napadnuté, zdravotného strediska, kam sa človek bojí ísť, vybudovala prepojená sieť problémov a stresov každodenného života.

Verejný majetok ako symbol odporu

Odpor a pomsta prišli rovnakým spôsobom pre mnohých ľudí. Prvým objektom, na ktorý sa ľudia zamerali, bol verejný majetok. Bolo samozrejmé, že niektoré veci ako okuliare a toaletný papier boli „prinesené domov z práce“. Spočiatku to začalo nenápadne. Jedna skrutka, ktorú nenájdete nikde v obchodoch, leží niekde v dielni v stokilovej zásobe. A niekto vám ich prinesie niekoľko. Ste mu vďační. Neskôr mu prinesiete niečo zo svojej tvorby…, autorka Adéla Jelínková vysvetľuje realitu života v komunizme podľa výpovedí očitých svedkov.

Pamätáte si to aj vy?

Zdroj: Adéla Jelínková: Byť komunistkou, mujilfe, Titulný obrázok: Pixabay.com/Prettysleepy

0Shares
Šokujúce Zaujímavosti