V čase, keď Rusi obliehali mesto z troch strán a ich rakety a granáty zasiahli Kyjev, bola návšteva troch premiérov gestom solidarity.
Aj dva dni po ich návrate zostáva cesta českého premiéra Petra Fialu a jeho kolegov z Poľska a Slovinska do Kyjeva horúcou témou.
Prečo? Návšteva bola symbolická. Počas nej sa nerozhodlo o ničom autoritatívnom, premiéri neprijali divokú myšlienku štvrtého cestujúceho, poľského vicepremiéra Jarosława Kaczyńského, vyslať na Ukrajinu „mierový konvoj“ NATO, ktorý by bol v skutočnosti predchodcom priamej účasti Aliancie vo vojne.
Prevažne symbolický charakter návštevy neznižuje jej hodnotu. V čase, keď Rusi obliehajú mesto z troch strán a ich rakety a granáty naďalej bombardujú Kyjev zhora, bolo to gesto solidarity. Nič viac, ale ani nič menej.
Spor o to, či tam cestovali s mandátom EÚ, sa diskutoval v nemeckej verejnoprávnej televízii, ako aj v Bruseli. Tento návrh by sme však nemali brať vážne. Európska únia ešte neporušila suverenitu členských štátov v rozsahu, v akom môže diktovať zámery zahraničnopolitických návštev národných lídrov.
Ak by Viktor Orbán cestoval aj s trojicou stredoeurópskych lídrov – neurobil to, Maďarsko má inú „ruskú“ politiku ako ostatné Vyšehradské národy – všetci účastníci Európskej rady, ktorí môžu tvrdiť, že boli v riskantnom politickom boji v určitej fáze svojho života, by boli v jednej oblasti. Pre disidentov, ktorí sa nebáli tajnej polície alebo ruských granátov, môžeme predpokladať, že sa ešte menej obávajú samitov EÚ. Návšteva bola teda šikovným PR ťahom a ukážkou sily stredoeurópskeho vedenia.
„Vieme, že bojujete aj za naše životy a našu slobodu,“ povedal Fiala Zelenskému.
V skutočnosti to však nie je pravda. Ukrajinci bojujú za svoju nezávislosť a slobodu a ohrozujú svoje životy. Nebojujú za našu nezávislosť a neumierajú za nás. Prečo by mali? Putinova agresia by nemala znamenať, že teraz musíme počuť hyperbolu z oficiálnych pozícií, ktoré potom nesmú byť racionálne kritizované.
Ako vieme, že ruská armáda by chcela pokračovať z Ukrajiny na Slovensko alebo do Česka? Vieme, že Kremeľ od roku 2007 opakovane hovoril, že bude považovať Ukrajinu a Gruzínsko v NATO za červenú čiaru. Putin však nikdy nehovoril o nás v tomto duchu, dokonca ani o Pobaltí.
Čo by mohol štát získať takou rozsiahlou expanziou, keď už celkom jasne nemá vplyv na Ukrajinu, územie, o ktoré sa Rusko vždy zaujímalo viac ako o Západ? Píše portál RMX.
Na Ukrajine je niekoľkomiliónová ruská menšina, časť Ukrajiny bola historicky ruská až do vytvorenia ZSSR a svojvoľne určených hraníc medzi federálnymi republikami. To by nemalo znižovať Putinovu vinu za vojnu. Hranice štátov sú nedotknuteľné, obdobie.
Ale my Česi (alebo Slováci alebo Poliaci) sa nekvalifikujeme ako potenciálna obeť Ruska, aj keď je Rusko v paranoidnej a diktátorskej nálade. Niektorí povedia, že prehnané poznámky lídrov o tom, že Ukrajina bráni slobodu nás všetkých, nezáleží. Na nich záleží. V krajinách, ktoré sú vo vojne alebo sú vážne ohrozené agresiou, sa spoločenská atmosféra nevyhnutne zmení.
Tlak na sociálny konsenzus rastie, vláda má zrazu väčší stupeň obrany. Je vynikajúce, že Česko a väčšina jeho spoločnosti pomáhajú utečencom, jedného dňa to bude jeden z ich hviezdnych momentov, ale dá sa to urobiť bez potreby zvyšovania emócií a úzkosti.
Známejší autori si už dávno všimli, že narcisti a narcizmus sa v modernej spoločnosti neustále zvyšujú (sociálne siete, prenasledovanie lajkov, posadnutosť pohlavím). Nie je to náhodou prejav narcizmu, že teraz privlastníme vojnu druhých? Vojna, v ktorej nám osobne nehrozí, že nás ráno zobudí granát letiaci do nášho domu, alebo zasiahnutý zatúlanou raketou, ktorá nás zmasakruje v rade v bankomate?