Keď sa Vladimír kruto odbavil na buričoch, ktorí nechceli prijať novú vieru, začal páliť pohanské modly a stavať kresťanské chrámy. Dnes ho zato kresťania blahorečia a vzdávajú mu úctu aj za masové pokrstenie svojho ľudu.

Určite si ale viete predstaviť, že nešlo o dobrovoľný proces. Ľudia to dostali príkazom, a preto sa vybrali k rieke Dnepr, kde ich duchovenstvo krstilo. Nie všetci však vzorne poslúchli. Podaktorí rezignovali, keď im zavraždili niekoho blízkeho alebo sa im samotným vyhrážali smrťou, niektorí ušli do hôr, ale našli sa aj takí, ktorí radšej zomreli ako by sa mali zriecť svojej tradície. Vladimírova pohanská dŕžava sa veľmi rýchlo pokresťančila. On sám sa snažil ísť ľuďom príkladom a po prijatí kresťanstva sa veľmi zmenil. Aspoň sa to zvykne hovoriť. Áno, možno sa skutočne snažil hrať nejakú podivnú hru, no celé to bolo iba naoko. Rád si užíval pozemské radosti, ba neštítil sa ani krutostí a zrád, ak to bolo treba. Nepoľavil tiež vo svojom úsilí nájsť Olafa, ktorý uniesol nevestu jeho syna, čím mu dal najavo svoj nevďak za to, že ho kedysi zachránil z rúk otrokárov. Vladimír netušil, že Olaf už pozná pravdu a viac neverí rečiam o svätom Vladimírovi.

Tento „svätý muž“ hodlal okrem iného uplatniť právo prvej noci, a teda sa vyspať s nevestou skôr ako jej manžel. Bola veľmi príťažlivá a teraz, keď už nebola v očakávaní, by bolo pre neho jej telo vítaným spestrením všedných dní a nocí, počas ktorých sa musel hrať na slušného vodcu stáda. Nehodlal sa vzdať svojho práva vziať si všetko, po čom jeho prirodzenie zatúži. Vedel, že jeho synovi Sviatopolkovi by to ani prinajmenšom neprekážalo. I ten mal mnoho žien a určite na ne nezanevrie ani po manželstve. Vladimír ho ale upozornil, aby to nepreháňal so sadizmom, ktorý páchal na dievčatách, pretože sa začali rozširovať nepekné reči, ktoré protirečia ctihodnej kresťanskej viere. Samotné knieža však malo sto chutí vydrieť Jelenu tak, až by jej z pošvy tiekli potôčiky krvi. Čím viac sa blížila svadobná noc, tým viac sa v ňom hromadila chorobná vášeň.

1. kapitola

„ Chyť sa rámu,“ ozvalo sa panovačne izbou, „a predkloň sa!“

Svit mesiaca, ktorý dopadal do miestnosti, si našiel svoju cestu k tvári dievčiny. Nie, nebola to Jelena, no on si ju i tak predstavoval, keď opieral mladučkú tmavovlásku o okraj postele. Dúfal, že už čoskoro bude môcť takto klátiť divokú červenovlásku, ktorá mu ukradla všetky sny. V noci sa budil spotený, pretože sa mu snívalo, ako si to spolu rozdávajú a ona žiadostivo volá jeho meno. O pár dní odíde Sviatopolk a vráti sa až na dožinky. Rád by sa s ňou chcel po jeho odchode bohapusto pomilovať. Nezáležalo na tom, že ešte nebolo po svadbe. Veď aj tak už nebola panna. Hnedovláska, ktorá mu nastrčila svoj bledý zadok, nebola ani zďaleka tak zvodná ako nevesta jeho syna. O blaho muža sa ale dokáže postarať každá, keď chce alebo je správne motivovaná. On túto namotivoval tak, že nechal žiť jej bezvýznamnú rodinu. Nepamätal si jej meno. Možno to bola Galina, možno Irina alebo Dina. Na tom mu však pramálo záležalo. Dievča vzlykalo a ticho sa triaslo. Vlad do nej búšil zozadu ako mocné kladivo. Prestal až vtedy, keď svojím semenom skropil jej ružové ňadrá. Vlnenou prikrývkou si zotrela jeho telesnú tekutinu zo svojho tela a potom jej dovolil odísť. Nikto a nič nedokázal nahradiť Jelenu. Ona a jej priateľka Ľudmila ho vedeli poriadne vzrušiť. Ľudmily sa však už zmocnil, Jelena jeho údu stále vzdorovala.

 

Vladimír sa posadil na posteľ a nalial si víno. Premýšľal, čo všetko ho v nasledujúcich dňoch čaká. So svojou družinou sa musia pustiť do viacerých bitiek, potlačiť ďalšiu skupinku vzbúrencov a najmä nájsť toho nevďačného Olafa. S ním sa poráta okamžite, no najskôr si vychutná šťavnaté telo nevesty svojho syna. Najskôr ju musí potrestať za to, ako sa s ním zhovárala a samozrejme za ten útek. Veriť niekomu v týchto pohnutých časoch mohlo znamenať ďalšie problémy. Zaprisahal sa, že Jelena sa nikdy nedozvie, čo sa stalo s jej synom. Trápenie iných ho napĺňalo a ich bolesť mu dodávala silu. Zvlášť ho tešilo, keď mohol trápiť tých, ktorých miloval, pretože sa mu zdalo, že láska k ním ho robí zraniteľnejším, slabším a o niečo smrteľnejším.

***

Olaf sedel pri ohni a v rukách zvieral mohutnú rukoväť svojho meča. Jedinečné kovanie, chladná zbraň, ktorú poznala každá kultúra. Už sa na nej črtali znaky bojov, bolestivé zranenia, ktoré sa nechceli zahojiť, údery i únava si už našli k nemu cestu. Zapletal si dlhú briadku a myslel na svoju krásnu partnerku. Aj keď nespečatili svoju lásku cirkevným sobášom, vo svojej mysli ju považoval za svoju ženu. Ona sa zdráhala prijať kresťanské pravidlá, a preto ju nedokázal prinúť zložiť sľub pred kňazom.

Teraz ho však oveľa viac trápilo, ako ju zachrániť a znova priviesť k sebe. Jeho otec na ňu nesmie siahnuť. Keď vyslovil slovo „otec“, na jazyku pocítil zvláštnu horkosť. Bol to muž, kvôli ktorému stratil svoju rodinu. Stupňoval sa v ňom hnev a o to viac bol odhodlaný chrániť Jelenu vlastným životom. Zaumienil si, že znova vráti úsmev na jej tvár. Keď nájde jej syna, prijme ho za svojho a spoločne ho budú vychovávať. Obával sa ale najhoršieho. Pri Vladimírovi si nemohol byť istý, či chlapec ešte žije.

Olaf bol bojovníkom a nikdy nepremýšľal o tom, že si založí rodinu. Keď však spoznal Jelenu a prvýkrát do nej vnikol, všetko sa zmenilo. Stala sa svetlom, ktoré spomínajú vo svojich legendách pohania aj kresťania.

Z myšlienok ho vytrhol posol, ktorý ho informoval o tom, že novej skupinke rebelov, s ktorou sa hodlali spojiť, sa zatiaľ darí vyhrávať nad Vladimírom. Je však len otázkou času, kedy prerazí ich odpor. Čo prinesie búrka nasledujúcich dní, to nikto nevedel. Olaf si ťažko vzdychol a prudko ho pichlo pri srdci. Pri poslednej veľkej bitke padlo veľa dobrých mužov.

Popíjal sladký mok a predstavoval si, ako si k nemu prisadla Jelena.

„Bohovia sa nikdy nemýlia,“ zašepkala.

„Spojili nás, aby nás už nič nerozdelilo. Nejde však iba o akési snové predstavenie vedené osudom?“

Poodhalila si nočnú košieľku, obnažila si prsník a zvodne ho vlákala do stanu. Začala mu jemne hladiť jeho mužstvo. Toto boli chvíle, v ktorých dokázal na všetko zabudnúť.

„Chýbal ti?“ spýtal sa.

„Ty celý si mi chýbal,“ odvetila a začervenala sa.

„Ukáž mi, čo všetko ti chýbalo.“

Privinula sa k nemu o niečo bližšie a začala ho bozkávať po celom tele.

„Toto, aj toto, a ešte toto,“ šepkala a mľaskavo ho okusovala.

„Vnikni do mňa,“ pošepla mu do ucha a prikryla ho svojím telom.

V tú noc sa pomilovali hneď niekoľkokrát. A hoci nebola príliš skúsená, udivovalo ho, s akou ľahkosťou sa jej vždy darilo doviesť ho k vrcholu. Jej prsty pomaly posúval k vytúženému miestu a ona mu hladkala jeho obdarenú mužnosť.

Škoda, že to celé bola iba jeho predstavivosť!

 

Keď sa zobudil, odpil si z medoviny a začal leštiť svoj meč. Iba nedávno sa mu podarilo zorganizovať skupinu proti Vladimírovi. Predstavil si Jelenu v svadobných šatách, ako sedí na zvieracej kožušine, ako ju a jej diabolského ženícha obsýpajú semenami a zrnom, ako jedia ruský obradný chlieb korovaj, ako obetujú dary bohom. Iste, kresťanský obrad si vyžaduje aj iné úkony, ale nech už je to akokoľvek, premáhal ho hnev, keď si ju predstavil v rukách iného.

Hory boli skvelým miestom na úkryt a Vladimírovi muži sa tu ľahšie napádali. Olaf a jeho družina sa blížili k Vladimírovej pevnosti. Mali v pláne zistiť, čo sa stalo s Jeleniným synom a ju samotnú odtiaľ dostať. Olafovi nebolo všetko jedno, pretože mohol zistiť aj to, že chlapec je mŕtvi. Zložili sa neďaleko mesta a hodlali vyčkať do rána.

„Pane, nechcete, aby som vám priviedol potešenie?“ spýtal sa jeho verný bojar a ukázal na pár dievčat, ktoré stáli pri vchode do tábora. Olaf iba pokrútil hlavou. Družine dovolil zabávať sa s miestnymi ženami, no sám sa stránil potešenia.

Predstavoval si, ako objíma Jelenu a ona ho prijme do svojho lona. Vstúpi do nej hlbšie, jej nohy si vyloží na plecia a keď bude pripravená, privedie ju k výšinám. Mali pred sebou ešte toľko času, toľko nocí a polôh, ktoré by s ňou chcel vyskúšať. Prstami by do nej vnikol a ona by ho privítala jemným zovretím, láskal by jej vnútro, až kým by ho neprosila o viac.

„Ak existuje ten Boh, v ktorého máme všetci teraz veriť, tak mi musí pomôcť.“

Uľahol na lôžko a začal sa potichu modliť. Nepoznal slová kňazov, no sformoval niečo, čo sa mu zdalo dostatočne vznešené a kedysi to venoval Perúnovi, najvyššiemu Bohu a potom Bohu nového náboženstva. Keď skončil, zahľadel sa na hviezdy. Už od detstva veril, že majú veľkú moc. Najmä Orion. Vychovávatelia ho vždy za to karhali a vysvetľovali mu, že hviezdy sú iba telesá, zdroje viditeľného žiarenia. On si však svoju vieru uchoval a teraz hľadel na súhvezdia ako na svojich spojencov.

Náhle vstal a zašiel za svojím druhom. Zastihol ho práve vo chvíli, keď ho uspokojovala jedna zo žien. Napriek zákazom a dekrétom, ktorými im hrozili, im ženy každý deň nosili jedlo a stávali sa ich potešením.

„Môžem do úst?“ spýtal sa chlap. Hrýzol si do spodnej pery, aby oddialil orgazmus.

„Nemusíš to prehĺtať,“ spýtavo sa na ňu zahľadel.

„Ja viem, ale chcem,“ usmialo sa dievča a roztvorilo náruč jeho prosbe.

Olaf ich chvíľu pozoroval a až potom sa ich rozhodol vytrhnúť zo slastných chvíľ.

2. kapitola

„Piotr, za úsvitu odchádzame,“ oznámil Olaf prekvapenému druhovi a počastoval ho pohľadom, ktorý nezniesol odvrávanie.

„Pane, ale iba včera sme založili tábor. Muži si potrebujú oddýchnuť a zotaviť sa. Nemôžeme…“

„Ja rozhodnem, čo môžeme a čo nemôžeme,“ odsekol tvrdo Olaf.

„A každý, kto je v tejto družine je tu zo svojej vôle. Tí, ktorí nechcú ísť, môžu zostať. My ideme.“

Napriek tomu, čo povedal, vedel, že pôjdu všetci. Takí boli ruskí bojari od narodenia a k tomu boli aj vedení – vždy poslúchli vodcu, ku ktorému vzhliadali. A hoci on ako vodca sa teraz riadil viac srdcom než vojenskou taktikou, nikdy nezlyhal a nezlyhá ani teraz. Pri troche šťastia sa podarí Vladimírových chlapov prekvapiť bleskovým útokom. Veril, že i napriek presile majú šancu. V duchu rátal dni do dožiniek a do plánovanej svadby Jeleny s tým odporným bastardom. Zostával necelý týždeň. Potrebovali to. Potrebovali vyhrať túto bitku, aby vyhrali vojnu. Novgorod ležal na Volge a na brehu Iňmenského jazera, a to im dávalo výhodu. Mohli sa priblížiť cez niektorú z okolitých bažín, kam sa i Vladimírove hliadky báli vstúpiť. Ľudia hovorili, že prvé, čo tam  spozorujú, je neobvyklé až zlovestné ticho. V lese nespievajú vtáky. Zdá sa, že ich tam jednoducho niet. Všade sú močiare. Všetko to vplýva na psychiku. A najmä v noci. K takýmto momentom dochádza v Mjasnom bore často. Olaf sa však tejto oblasti nebál, všetko to boli iba povedačky a zmiznutia pripisoval skôr osamoteným zlodejom a bandám, ktoré prepadávali ľudí. Mal za to, že sa nesmie nechať ovplyvniť rečami poverčivcov a nakoľko vždy, keď tade prechádzal, sa mu nič nestalo, neváhal prejsť bažinami ani tentokrát a prekvapiť knieža na tom najslabšom mieste.

     Vždy ráno mu niektorá zo žien zaplietla briadku, no tentoraz si ju musel zapliesť sám, nebolo treba sa zdržiavať. Jelene sa páčilo, keď mu ju mohla jemne poťahovať, no teraz nemohol na ňu myslieť. Nesústredil by sa a mohol by urobiť závažnú chybu. Iba mechanicky bral veci a vkladal ich do sedlových tašiek. Dievčatá, ktoré bojovníkov v noci potešili, ešte chvíľu postávali, aby sa rozlúčili so svojimi milými, ktorých len pred pár hodinami našli a teraz ich znovu strácajú. Olaf vedel, že tieto lásky rýchlo prebolia. Najmä vo vojne.

Jedna z dvojíc ho však zaujala o niečo viac. Súlad ich tiel vytváral dokonalú hru tieňov. Vedeli, že sa rozdelia, a tak sa oddali vzrušujúcemu divadlu. On stál a ona sa opierala o neho, skláňajúc svoje telo až k zemi. Vnikal do nej zozadu a pomaly, akoby čas vôbec neplynul. Nežne, aby ju mohol cítiť ešte lepšie, hladil jej lono spredu a tiež jej prsia. Plamene divoko tancovali okolo ich tiel. Olaf ucítil teplo tam, kde sa ho ešte nedávno dotýkala Jelenina ruka. A bolesť. Bolesť zo straty milovanej ženy, ktorú neprekryla žiadna činnosť a ani spánok, ktorý neprichádzal a i keď prišiel, tak bol veľmi nepokojný, plytký a Olaf sa strhával zo sna. Keď vstal, bol ešte unavenejší, ako keď si šiel ľahnúť, a tak posledné noci vôbec nespal, radšej pripravoval všetko na nadchádzajúci boj.

     Hneď ako dvojica zavŕšila svoje lúčenie nahým objatím i posledným splynutím tiel a on pokropil svojím semenom jej dlane, ktosi zahasil plamene vodou a Olaf vydal rozkaz na odchod. V tábore nezostala ani živá duša.

***

     Ľudmila už síce nebola najmladšia, ale stále príťažlivá a zvodná. Vďaka skúsenostiam vedela, ako potešiť svojho partnera. Ten dýchal veľmi plytko a každý nádych nasledovalo prudké vyvrcholenie, sprevádzané jej prerývaným výdychom. Masírovala jeho úd v rukách a zrýchľovala rytmus, ktorým prechádzala jazykom po jeho dĺžke i krúžila po obvode. Na Kosťovej  tvári sa odzrkadľovala celá škála pocitov, no najmä to, ako veľmi sa mu to páčilo. Opätoval jej to tým, že do nej vošiel a priviedol ju k orgazmu.

     Hoci sa nepýtal, ona mu i tak vysvetlila pohnútky, ktoré ju viedli k predstieraniu tehotenstva. Rozrozprávala sa aj o nenaplnenom manželstve s Grogorim. Slzy jej stekali po lícach a v duši ju ťažila myšlienka na Jelenu. I v kraji, kam utiekli pred Vladimírovým hnevom, k nim prenikli chýry o jej únose a zmiznutí jej dieťaťa. Nevedela ako, ale chcela jej pomôcť. Jelena jej predsa tiež pomohla a keď boli v domčeku, starala sa o ňu ako o sestru a robila si starosti kvôli jej dieťatku. Ona jej pritom tak podlo klamala. Dokonca jej sama plánovala dieťa vziať. Určite musí vymyslieť nejaký plán. Teraz sa ale chcela venovať svojmu mužovi, ktorý ju vedel obšťastniť tak ako nikto iný.  Niekedy si myslela, že už dosiahla všetko, no pritom nedosiahla ani polovicu. Začínala si myslieť, že možno práve toto bolo to, čo je jej súdené a čo bohovia pre ňu pripravili – Živa, Simargel, Chors, Svarog a ostatní.

 „Ľudmila, páči sa ti to? Nemám spomaliť alebo zrýchliť?“

„Ani nevieš ako… takto je to dokonalé,“ odpovedala mu ešte skôr, než stratila reč, pretože ju opäť doviedol k vrcholu.

 

„Myslíš, že je to dobrý nápad?“ spýtala sa ho, keď ležali pod dekou z ovčej vlny a snažila sa prísť na to, ako zachrániť svoju priateľku.

„Čo ak na to prídu?“

„Knieža sa sústredi iba na chytenie Olafa, čo mu vytlačilo z hlavy nás i akýkoľvek iný odpor,“ zamietol Kosťa jej pochybnosti.

„Dobre, ale ako to chceš urobiť? Nemôžeme tam iba tak ísť,“ dodala bezmocne.

„Prihlásim sa ako pomocník. Tých tam nielenže potrebujú, ale sa i tak rýchlo menia, že si nik nevšimne novú posilu, ak na seba nebudem pútať pozornosť. A počul som, že Jeleninu osobnú slúžku nevyberá Vladimír, ale jeden z jeho poradcov. Nikdy ťa nevidel, nespozná ťa. A staršej žene bude dôverovať viac ako mladým.“

„Čo ale urobíme potom?“

„Ty sa stretneš s Jelenou a všetko jej vysvetlíš, ja zatiaľ nájdem spôsob, ako by sme mohli ujsť. A tiež sa viac dozvieme o dieťati od tamojších ako zvonku. V kuchyni sa všeličo človek podozvedá. Ľudia si všimnú,“ snažil sa Ľudmilu upokojiť.

„Kiežby to tak bolo!“ ukončila ona rozhovor a privinula sa k horúcemu telu svojho manžela.

Nasledujúci deň si vzali to najnutnejšie z ich dočasného príbytku v lese Tunkinského Golce a kúpili dva poriadne silné kone, ktoré po ceste pri troche šťastia nebudú musieť meniť. Boli však nútení ísť po úzkych a nie veľmi známych cestách, cez ktoré neprechádzalo Vladimírovo vojsko. Čo najviac sa držať lesa a jeho ochrannej opory, ktorú im poskytoval. Ľudmila váhala, či osloviť aj iných, aby pridali pomocnú ruku k dielu. Veľa z jej priateľov už nežilo, pretože sa odmietli dať pokrstiť. Ale niektoré dievčatá z jej nevestinca by možno pomohli. Bola si istá, že sa im podarilo utiecť. A tiež vedela, že sa im Jelena páčila. Za ten čas, čo strávila v nevestinci, sa stala ich priateľkou. Na priateľov nezabúdali. Ich viera, napriek tomu, že bola pohanská, si ctila priateľstvá. Čakalo ich už iba niekoľko míľ cesty, no Ľudmila už presne vedela, čo urobí.

3. časť

Vladimír I. bol do prijatia kresťanstva známy tým, že mal mnoho mileniek v Kyjeve a v jeho kniežacej rezidencii v Berestove. Po prijatí kresťanstva udržiaval iba dve manželstvá. Napriek tomu si však dnes, prvý deň po odchode Sviatopolka, zavolal k sebe Jelenu.

„Vieš, prečo som si ťa zavolal,“ oznámil jej a nečakal na odpoveď.

„Budeš túto noc zdieľať so mnou lôžko.“

„Radšej zomriem, ako by som to mala urobiť,“ odsekla bojovne Jelena a hoci prisahala samej sebe, že nebude plakať, dole tvárou jej i tak stiekla jedna osamelá slza.

„Vyzleč sa a ľahni si na posteľ,“ prikázal jej.

Ozvalo sa tiché klopanie na dvere a Vladimír iba neochotne povolil svojmu radcovi, aby ho vyrušil v tak dlho očakávanej chvíli.

„Čo chceš?“ spýtal sa knieža na rovinu, „a modli sa, aby tvoj príchod v túto hodinu mal opodstatnenie!“

„Pane, ja…“

„Pane, ja… nechcem počuť. Chcem počuť, čo chceš a nebudem to opakovať po druhýkrát!“

„Knieža, váš syn bol zranený. Napadli ho neverci,“ drmolil radca a ľutoval, že sa musel zhostiť práve tejto úlohy.

„Sviatopolk? Čo je mu? No tak, odpovedz!“ kričal Vladimír.

„Pane, stratil veľa krvi, ale žije. Bojoval naozaj statočne a…“

„Mňa nezaujíma, ako statočne bojoval. Aké má zranenia? Je pri ňom lekár? Kde je?“

„Museli sa aj s jazdcami uchýliť do najbližšieho mesta a tam vyhľadali lekára. Pán prišiel o jednu ruku a má poznačenú tvár.“

„Čože?“ zrevalo knieža.

„Okamžite pošlite poriadneho felčiara k môjmu synovi a postarajte sa o každého, kto za to môže. A vypáľte každú dedinu, kde prichýlia nevercov.“

„Áno, samozrejme, pane.“

„A teraz zmizni, chcem byť sám,“ dodal, no ctihodného radcu nemusel dlho ponúkať. Bol preč skôr, než sa zavreli dvere komnaty.

 

Vladimír pookrial pri pohľade na nahú Jelenu a prešiel k posteli, aby si ju detailne poprezeral. Mala prsia tak akurát do dlane a bradavky vztýčené. Namýšľal si, že to kvôli nemu a nielen z chladu, ktorý vládol v celej miestnosti. Trojuholník hnedých kučierok sa dvíhal medzi jej belostnými stehnami a pozýval ho dnu. Vzal lano a priviazal jej ruky o posteľ, postupoval jemnejšie, pretože ona bola iná. Napokon sa však i ona poddala jeho nátlaku s prísľubom, že sa dozvie, kde je jej syn. Uspokojila ho ako sa patrí.

„Ja viem, že už nie si panna a že rovnako neveríš v toho jediného Boha ako ja, takže vieš, že nechať muža nedorobeného nie je…“

„Môžeš mať moje telo, no nikdy nebudeš mať moje srdce.“

„Mňa nezaujíma tvoje srdce, ale hlavne moja spokojnosť po tom, čo sa o mňa postaráš. Spolupracuj Jelena a možno ti dovolím priviesť si syna späť.“

Jelena neprechovávala ani tú najmenšiu nádej, že by jej knieža odpustilo útek a vrátilo syna. Vedomie, že robí aspoň niečo pre jeho záchranu, jej pomáhalo prekonať ten čas, ktorý nemohla tráviť so svojím dieťaťom a nemohla si ho privinúť. Jej syn stratil najskôr otca a teraz i ju.

Vladimírovo telo ju drvilo, no ona sa napokon podvolila a venovala mu pozornosť, ktorú si vyžadoval. Párkrát ju silno udrel, aby ju potrestal za predošlú neposlušnosť. Ona bola mysľou a duchom pri Olafovi a svojom synovi. Olaf ju uisťoval, že malému môže dať meno po otcovi, no ona nechcela. Nechcela v sebe naďalej živiť spomienku na mladého chlapca, ktorý ju pripravil o vienok a ktorého takmer nepoznala.

„Vieš, možno to nebude až také zlé, keď je teraz Sviatopolk na chvíľu indisponovaný. Prežil, zotaví sa a zatiaľ… si mi dvaja môžeme užiť spoločné chvíle.“

„Rob si so mnou, čo len chceš, ale vráť mi moje dieťa!“

„Po tomto? Budeš sa musieť posnažiť a keď mi naozaj urobíš radosť, potom o tom popremýšľam. Nie, neodchádzaj, chcem ťa mať tu.“

Jelena si ľahla na lôžko a iba s ťažkosťami ovládla ruky, ktoré sa jej neprestávali triasť.

„Si v poriadku?“ opýtal by sa jej Olaf.

Teraz bol však Olaf ďaleko a ona vôbec nevedela, či ho ešte uvidí. Možno… nechcela tomu veriť, ale možno si našiel manželku, ktorá by ho bola hodná. Keď sa ho spýtala, prečo si vybral práve ju, nikdy jej neodpovedal. Vždy to zahovoril.

Tak veľmi sa bála. Jej svet prestal existovať a jej najlepšia priateľka ju zradila. Ľudmilu už dlho nevidela, no pochopila, že si chcela prisvojiť jej dieťa a neospravedlňovalo ju ani zúfalstvo, ktoré sa jej zmocnilo, keď nemohla otehotnieť s Grigorim. Veď sa predsa ľúbili. Videla to na ich dotykoch, ako sa oslovovali a hľadali jeden druhého, keď vošli do miestnosti. Jelena nechápala, ako mohla byť Ľudmila k nej taká krutá.

Ona sama necítila nič a zaspávala s myšlienkou, že Vladimír raz pocíti hnev bohov. Bola si tým istá.

Snívali sa jej strašné sny, v ktorých utekala pred kniežaťom a našla svojho syna mŕtveho. Zobudila sa na to, ako ju stískajú Vladimírove ruky a ona sa poddala všetkému, čo od nej chcel. V mysli však zvierala nôž, ktorý mal moc ukončiť všetko jej trápenie.

Nad ránom sa ešte pomodlila modlitbu k Perúnovi, ktorú jedinú poznala naspamäť:

 

Perún, drahý Otče národov,
prosím ťa: vzhliadni,
daj nám silu zjednotiť sa,
buď nám vodcom v búrkach,
buď nám štítom pred zlom,
uchráň nás od krivdy a zloby!

Prosíme ťa, mocný boh náš,
daj silu našim mužom,
požehnaj naše ženy deťmi,
daj silu slovanskému plemenu,
daj mu silu vlka a silu zubra,
zabráň rozbíjaniu našich rodín,
pomáhaj nám i našim budúcim!

Perún, Otče národov,
nenechaj zabíjať svoje deti.
Prosíme ťa mocný náš boh,
netrestaj nás ďalšími ranami,
obnov našu pôvodnú vieru,
vieru v teba, nesmrteľného.

 

 

4. kapitola

Jelena bola naozaj silná a odvážna žena, ktorá sa iba tak nevzdávala a rozhodla sa bojovať o svojho muža i syna. Nepriala si nič iné, ako ešte raz uvidieť Olafa i maličkého. Sila materského puta ju ako všetky slovanské ženy po prvom dotyku nezmerateľne viazala k tomu malému stvoreniu a ona bola archetypom matky, ktorá by za svoje dieťa položila aj život, keby musela. Každú noc, ktorú trávila s Novgorodským kniežaťom trpela ako nikdy predtým, s cieľom dozvedieť sa niečo o rodine, ktorá teraz vychováva jej syna. Mesačné svetlo zalievalo jej sporoodeté telo, ležiace vedľa starého muža, ktorý by mohol byť jej otcom.

Po niekoľkých týždňoch zosnovala plán, pomocou ktorého by mohla ujsť z pevnosti, no vyžadoval si dôkladnú prípravu a najmä pomoc zvonku. Komu by ale mohla dôverovať? Slúžky sa jej vyhýbali a okrem bežných povinností ako je príprava kúpeľa či pomoc s obliekaním, sa jej obracali chrbtom a šepkali si na chodbách, keď si myslela, že ich nepočuje. Muži však boli iní, náchylní na potrebu uspokojenia svojich potrieb. Hoci strach a teror bol mocným pánom, ktorým Vladimír svojich ľudí ovládal a neposkytoval veľkú šancu kompromisom, krásne telo mladej ženy bola však cena, ktorú by mnohí boli ochotní riskovať.

Jelene sa pozdával najmä mladý tmavovlasý člen stráže, ktorého široký úsmev ju nenechal na pochybách, že i ona sa páči jemu. Najskôr iba hrdo prešla okolo neho, dajúc mu najavo svoju nadradenosť. Po pár dňoch ostýchavých pohľadov sa letmo dotkla jeho ruky a nasledujúci týždeň ho už míňala, kolísajúc bokmi, čo bol univerzálny symbol príťažlivosti nielen v Kyjevskej Rusi. Napokon nebolo také ťažké ho zlomiť, sľúbiť mu nehynúcu lásku za spoločný útek. O mesiac ju čakal v izbe, keď sa nadránom vrátila z Vladimírovej komnaty a na stole ju čakali dva poháre so sladkým mokom a syrnikmi – tvarohovými taštičkami s džemom, medom a smotanou. Bolel ju každý jeden bozk, ktorý nevenovala Olafovi, ale tomuto mužovi, či predtým kniežaťu.

„Je to s tebou krásne!“ zašepkal jej do ucha, skláňajúc sa nad jej telom.

„Bojovníci sú vraj najlepší milenci,“ dodal.

„Áno, s tým súhlasím,“ pousmiala sa a stisla Dmitrijovi ruku.

Venovala mu požadovanú pozornosť, za ktorú ešte nevedel, ako draho bude pykať. Láskala jeho úd a kĺzala po ňom jazykom, dotýkajúc sa ho od hora až dolu.

„Trošku jemnejšie,“ zaznel v tichu jeho prerývaný hlas.

„Prepáč,… ja, nemám veľa skúseností.“

„Ako to? Predsa si bola s kniežacím synom?“ spýtavo sa na ňu zahľadel.

„Neboli sme spolu,“ klamala „on… nechcel, veril… v Boha,“ povedala trpko.

Vedela, ako na mužov pôsobí krehkosť a nevinnosť. A ona potrebovala byť veľmi nevinnou, aby si získala dôveru tohto mladého bojara. Zo všetkého najviac sa však vyhýbala bozkom a vyznaniam citov. V srdci stále nosila Olafa a nechcela ho zradiť.

„Takže vy ste s tým kresťanom vôbec neboli spolu?

„Nie,“ sklopila oči. „On… povedal mi, že som na neho tlačila,“ predstierala trpkosť. „Ty si iný ako on,“ dodala nesmelo.

Bolelo ju, že si musela tak vymýšľať, ale nemala na výber.

„Povedal mi, že si nikoho lepšieho nenájdem.“

„To on si… ja by som mu…,“ utíšila však jeho rozhorčenie bozkom na jeho vzrušené mužstvo.

Jelena cítila, ako sa mu pomaly dostáva pod kožu no i tak čakala celé týždne, kým si bola istá, že neodmietne jej prianie.

„Dmitrij, ako by som mohla utiecť?“ spýtala sa raz, keď spolu ležali pod prikrývkou a on si vychutnával jej telo.

„Utiecť?“ zamračil sa plavovlasý bojovník.

„Už to tu nevydržím. Vladimír si ma k sebe volá každú noc, nevieš, aké to s ním je,“ a na dôvažok sa rozplakala.

„Chcem byť s tebou,“ pritúlila sa k nemu, objala ho a zovrela stehnami. Hladila ho po chrbte a prehla sa dozadu v očakávaní potešenia, ktoré by jej dalo ich splynutie, keby pred ňou sedel iný muž. Dlho sa nevedela dostať do rytmu, preto to dnes trvalo až 40 minút. Bola medzi nimi istá nesúmernosť. Bol príliš vysoký, Olaf bol… dopĺňali sa, mal jej výšku, uhol ich spojenia bol… dokonalý. Dmitrij bol veľký, stácala sa v ňom, cítila sa nepríjemne.

„Ak ti to je nepríjemné, tak prestanem.“ Akoby jej čítal myšlienky.

„Nie, nie, to iba… nie som zvyknutá…“ sklopila Jelena oči v ďalšom klamstve.

„To nič… tak… môžeš ešte ústami?“ pousmial sa.

Vzala do ruky jeho úd a po pár minútach Dmitrij vyvrcholil perličkami bielej tekutiny na jej prsiach.

„Prečo so mnou nikdy nezostaneš ležať? Prečo hneď vstaneš?“ ozval sa nečakane.

„To má byť výčitka?“ znela Jelenina odpoveď.

„Nie… iba… prepáč, mrzí ma to.“

Mlčala. A keď na ďalší večer Dmitrij prišiel s plánom na útek ako s udobrením, prijala ho a na chvíľu zostala ležať. Bol to dobrý muž a ona by ním v inej situácií bola šťastná, no teraz sa musela sústrediť na svoj cieľ.

Malo to byť nasledujúci deň skoro ráno. Posledný večer strávila s kniežaťom, nechcela vzbudiť podozrenie a preto sa mu snažila vo všetkom podvoliť. Nesmela urobiť chybu, nie, keď už bola tak blízko toho, aby sa jej podarilo utiecť. Prinútil ju otočiť sa a oprieť o stenu. A hoci ešte nebola vlhká, daroval najskôr semeno jej vnútru a potom jej pozadiu.

„Na to, aké to bolo na začiatku, toto už bolo lepšie.“

„Začiatky sú vždy ťažké.“

„Ani nie. Ale ty si mi za to stála. Čas… Jelena… je dôležitý. Pre politiku tak ako i pre to, čo chceš mať, čo chceš dosiahnuť. A ty…  ty by si bola moja, keby som ťa nepotreboval ako manželku svojho syna, aby si spojila naše rody. Práca diabla je precízna a zvrátená, nemyslíš?“ zasmial sa Vladimír.

„Ja nie som vznešená, moja krv je rovnaká ako hociktorej  z  tvojich slúžok. Vychovávali ma predsa kňazi v kláštore, pri ktorého dverách ma nechali ako novorodenca.“

„Ja viem, kto ťa vychovával a nerád by som sa opakoval. Tvoja krv Jelena je vzácnejšia než diamant pre túto krajinu,“ pohladil ju a jeho ruka ju znenazdania zasiahla do tváre.

Zahalená iba do priesvitnej spodnej blúzky sa s plačom vracala do komnaty. Studená chodba, po ktorej kráčala bosá, tlmila jej kroky. Pri dverách ju čakal Dmitrij.

„Pobaľ sa a počkaj ma, prídem za tebou,“ zašepkal tak, aby to len ona mohla počuť.

 

5. kapitola

Našiel ju ako sedí pred zrkadlom a so zamysleným pohľadom si češe vlasy. Splývali jej na štíhli driek a zakrývali väčšiu časť chrbta. Rany, ktoré na ňom zanechali noci s Vladimírom sa i tak prebojovali cez pramienky a vo svetle ohňa pripomínali krvavé údolia.

„Je mi to ľúto,“ snažil sa zmierniť jej bolesť. „Máme ešte čas, stráže sa menia až s prvým spevom slávika, už jeden a pol hodiny pred východom slnka Čo by si povedala na to, keby sme si dali ešte trochu tohto?“ a prstom sa dotkol jej vztýčenej bradavky.

Sedela mu na chrbte a ako potvrdenie ich nepísanej zmluvy na útek pomaly začínala masážou od chodidiel, cez lýtka, sval po svale až ku stehnám. Jemne ich zohriala trením a aby znásobila teplo, ľahla si hruďou na jeho stehná a prsiami mu ich masírovala. Cítila horúcu túžbu a vášeň, vtedy zašla rukami hlbšie medzi stehná a chytila do rúk jeho pýchu, cítila jeho tvrdosť v plnej kráse. Masírovala mu ho citlivo a zároveň s pevným stiskom. Sledovala jeho tvár, ako si hrýzol do pery, jeho vzdychy a keď cítila návaly tepla i vo svojom vnútri, sama začala udávať tempo a hĺbku až spoločne spomaľovali dych.

To bola ich posledná noc v zámku a obaja vedeli, že sa už nikdy nemusia vidieť, ak ich chytia. Nič z ich obáv sa však nevyplnilo a oni bezpečne dosiahli okraj lesa, ktorý lemoval hradby. Ich útek bol ešte sprevádzaný nocou a až prvé slnečné lúče odhalili, ako veľmi málo boli pripravení na cestu. Jelenin batôžtek zo srnčej kože obsiahol iba zopár vecí z izby a tie najnutnejšie potreby a Dmitrij tiež cestoval na ľahko, keďže si mohol vziať iba to, čo nevzbudzovalo nedôveru pod tenkou drôtenou košeľou. Ich posledným jedlom bol boršč, ktorý podávali na večeru a misa s ovocím, ktorú sa Jelene podarilo vyprázdniť do tašky im možno vystačí sotva na dva dni. Potrebovali vodu a hoci putovanie pešky im prinášalo možnosť ihneď sa ukryť pred nebezpečenstvom ešte skôr, ako mohli byť spozorovaní, za jeden deň sa im nepodarilo prejsť viac než niekoľko míľ a hrad mali stále na dohľad.

Pred dažďom sa schovali v jaskyni, ktorá sa stala ich prechodným útočiskom až do ďalšieho dňa.

„Chceš niečo na nohy, aby ti nebola zima?“ spýtal sa Ivan s pohľadom upretým na Jelenine bledé chodidlá.
„Ďakujem,“ usmiala sa a priala od Ivana kus teplej prikrývky, ktorú rozdelila medzi oboch.

Mala pocit, akoby si od nej pýtal povolenie na to, čo sa v týchto chvíľach chystal urobiť. Čakal na odpoveď, ale ona zámerne mlčala. Pomaly sa otočil k Jelene a perami sa prisal na jej pery. Pomaly prešiel smerom ku krku, na ktorom zacítila jemné šteklenie jeho kučeravých prameňov. Nedalo sa necítiť, aký je vzrušený. Po krátkej chvíli zvlhla i ona a oddala sa  pohybom, ktoré udávali ich telá.

Skoro ráno si však vzala veci a potichu sa vytratila z jaskyne. Nevedela ešte, kde a v ktorom dome je ukrytý jej syn, no vedela, že nemôže byť ďaleko od najbližšej usadlosti a túžila byť sama. Bojovať sama. Možno tam nájde nocľah. Šla popri rieke, aby sa nemohla zmýliť no i tak jej trvalo niekoľko hodín, kým sa priblížila k prvým domom. Keď si zamazala vlasy  a tvár čiernou hlinou z pahreby, nikto by v nej nespoznal tú nádhernú ženu, ktorá mala zdobiť kniežací dvor. Utekala pred vernými, to bolo jej vysvetlenie a hoci dediny trpeli pod nájazdmi a vypaľovaním, neverci vždy stáli pri sebe, nech sa dialo, čo sa dialo. Prichýlili ju a dali jej najesť. Teplá soljanka zohriala jej žalúdok a horúci kúpeľ uvoľnil jej stuhnuté telo. Iba chvíľami si spomenula na muža, ktorý jej pomohol utiecť a dúfala, že sa mu nič nestane a nájde pokoj ďaleko od Vladovej moci a dosahu. Neľutovala, že odišla bez rozlúčky. Dmitrij nebol ten, koho chcela každý večer vítať a s kým sa chcela s prvým brieždením lúčiť.

Jelena sa však nemohla dlho zdržať, musela pokračovať v ceste a tak ju už o týždeň i kvôli bezpečiu osady opustila a šla na sever. Tam, kde sa podľa správ zdržoval Olaf.

…

Jeho vojská napredovali tempom, ktoré neznieslo prekážky a postupovali i v daždi, ktorý v posledných dňoch sužoval tamojší kraj. Od hradieb neboli ďaleko a Olaf burcoval svojich mužov, ako len vedel. Z útoku, ktorý mal byť výhrou nad náboženstvom, sa stala jeho osobná pomsta. Utáborili sa v blízkosti vysokého úbočia, ktoré vrhalo tieň na všetko navôkol. Iba vďaka Bohom oblačná obloha zakryla i Mesiac a tak sa bez obáv mohli utáboriť takmer pred zrakom samotného kniežaťa. Ako Olaf obchádzal táborisko, zrazu sa mu zazdalo, že medzi kríkmi spozoroval tieň. Pretrel si oči, no spozornel a s dýkou sa prikrádal k miestu, kde sa mu zdalo, že zazrel niečí pohyb. Pohyboval sa potichu, obišiel stromy, ktoré mu zakrývali výhľad a chladná čepeľ mu tancovala v dlani. Posledný krok a uvidí, kto stojí pred ním. Vladimírov zved či iba dedinčan, ktorý sa rozhodol poľovať v lesoch?

„Jelena“ vyhŕkol skôr než si stihol uvedomiť, že to nemôže byť jeho milovaná. Jelena bola predsa uväznená za hradbami, ktoré nedovoľovali preniknúť ani slovám či správam o tom, ako s ňou knieža zaobchodí a aké ma s ňou po svadbe zámery.

Z kríkov sa k nemu rozbehla tmavá postava, silueta ženy v roztrhaných šatách a hodila sa mu do náručia. To objatie bolo jediné, aké poznal, pretože silní ruskí muži nemali dovolené prejaviť city mimo súkromia či nevestinov. Nová viera dokonca uznávala prejavy milostného aktu iba za múrmi domu, za účelom plodenia potomkov, posilnenie rodu, bez radosti z uvoľnenia životudarnej energie, ktorej v sebe mal Olaf po toľkých mesiacoch čakania tak veľa. Pritlačil jej telo ku kmeňu najbližšieho stromu a ona sa prehla ako luk, ktorý mu kedysi robieval spoločnosť v boji, až ho neskôr nahradilo ostrie meča. Uložil ju na trávu a postupne z nej zobliekol všetko, až zostalo iba Jelenino telo hľadajúce blízkosť a teplo jediného muža, ktorý ju mohol urobiť šťastnou. Dávno zabudla na svoje prvé skúsenosti s Igorom, pri Olafovi jej uvoľnenie prinášalo oveľa väčšiu slasť.

„Olaf, láska moja, nemôžem uveriť, že som ťa našla… vravela, že možno… zišla som z cesty…“

„Šššt,“ tíšil ju a kolísal vo svojom náručí. „Už je dobre, už bude len dobre.“

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa, keď klesol vedľa nej po prvom spojení. Iba kývol hlavou a jeho zamračený výraz jej hovoril, že sa nemá pýtať ďalej. Po nadmernom vzrušení sa mu vždy ťažko rozprávalo. Ležali na tráve, ktorej rosa zmáčala ich bosé chodidlá. Počas ďalšieho bozku siahla pod prikrývku a celou dlaňou začala Olafa hladiť po hrudi. Jeho úd intenzívne reagoval na každý jej dotyk, čo ho podnietilo k činom. Jemne zarastený hrudník, ktorý začala zaplavovať bozkami sa prudko dvíhal hore a dolu. Pretočil ju pod seba a pri každom dráždení zo seba vydala vzrušený povzdych. Jej prsia mal najradšej. Hladil ich a stláčal a vkladal svoje mužstvo medzi krásne dva obrysy jej tela. Ako klesala nižšie, pritiahol si ju naspäť k sebe. Chcel ju mať tak blízko, ako sa len dalo a už nikdy ju nepustiť. Ich nahé telá sa dotýkali a ona sa nevedela dočkať,  kedy ho ucíti v sebe. Nežne ju odtlačil na chrbát, vzal do ruky jej dlaň a preplietol si s ňou prsty. Pozerajúc jej pritom priamo do očí, posunul jej nohy o kúsok ďalej a vnikol do nej z boku. Sledoval jej nádychy, ktoré sa ešte viac zrýchlili. Netrvalo dlho a obaja vyvrcholili v tuhom objatí.

Jeho brada ju odierala na tvári, no ona venovala pozornosť len jemu. „Zober si ho,“ priblížil svoj penis k jej perám ona mu ho začala láskať. Pridala aj jazyk a vnárala si ho hlbšie do úst, vsakovala ho do seba. Olaf pritom ležal na chrbte s jednou rukou za hlavou, oči mal privreté a zrýchlene dýchal. Keď ju naviedol, aby si na neho sadla, pevne ju držal a korigoval tak jej pohyby. Pomohol jej nájsť stratený rytmus. Hrýzla si peru a potom už len pocítila, ako ju Olaf v tme nežne pretočil a pocítila vodopád. To vyvrcholil na jej pozadie a celý čas z nej nespúšťal skúmavý pohľad, akoby sa snažil prečítať, či sa jej to páči. Jelena ešte nepoznala príchuť odlúčenia, a preto bolo aj milovanie po návrate pre ňu niečím, čo ešte nikdy nepocítila.

Pokračovali celú noc a Olaf ju trikrát obdaril tým, čím iba muž môže obdariť ženu. Jelena sa prebudila na to, ako Olaf potichu vstáva, berie ju do náručia, kladie do stanu a prikrýva dekou.

„Pane?“ spýtal sa jeden z bojovníkov, ktorého volali Kiril.

„Zostaneme tu.“

„Ale pane…“ namietal bojar. „Nemôžeme…“

„Moja žena… ukázal na stan, prišla v noci. Ušla z hradu.“

Tmavovlasí bojovník pochopil, zhovievavo prikývol a závidel túžbe, ktorú v sebe nosil jeho veliteľ.

„Počkáme, kým spustia most a pozvú nás. Povedz to aj mužom. Ja…“

„Venuj sa žene,“ udrel ho po ramene Kiril a a so smiechom odišiel.

 

6. kapitola

Stále zostávali spojení. Obtočila si nohy okolo neho a on ju pobozkal, jemne sa jej dotýkal a obdivoval to, čo mu vzali. Očami sa vnáral do jej plných bokov, ktoré ho znovu vítali doma. Les sa stal miestom ich opätovného spojenia. Hoci by sa ich ani jeden z bojarov v ten večer neodvážil vyrušiť, túžili po intimite a súkromí. Položil ju na chrbát a pomalými pohybmi do nej vnikal. Snažila sa nekričať pod návalom vzrušenia, no bolo to takmer nemožné. Posledný výkrik, sprevádzaný vyvrcholením na jej ňadrá, stlmil bozkom. Zašepkala k oblohe jeho meno. Jej nohy akoby zdreveneli a lono zaviala horúčosť. Vedel, že má rada dlhé a vášnivé bozky s krátkymi prestávkami, a preto ju nimi zasypával. Zasypával jej bozkami celý krk, jemne jej ho hrýzol, pomaly jej dával dolu dlhý vyšívaný  kabátec svita, košielku, zvrchné suknice,  pletené pančuchy, jednu po druhej, vyzul nízke črievice, ktoré si medzitým stihla znovu obuť.

„Hádam si si nemyslela, že ťa tak skoro pustím,“ pošteklil ju a strhol späť do trávy.

A hoci už bol deň, roztiahol jej nohy, kľakol si a vložil si jazyk na bod, ktorý starí Slovania nazývali darom Bohov. „Už nikdy nedovolím, aby mi ťa niekto vzal, Jelena ,“ pošepol vo vytržení. „Možem ešte do úst?“ spýtal sa. Nezmohla sa na viac, ako iba na slabé zahmkanie a pritiahla si ho k sebe. Olaf stonal blahom, zdvihol Jelenu na seba, ona mu nohy obmotala okolo pása a keď obaja držiac za ruky v jemnom záklone vyvrcholili, ich telá do seba opäť zapadli.

Večer ich našiel v objatí, unavených, no požehnaných. Vyrušil ich až praskanie konárov a príchod neželaného hosťa.

„Pane? Prišiel posol,“ oznámil Kirij, hoci vedel, že jeho veliteľ nebude rád.

„Nech počká,“ znela Olafova odpoveď.

„Je to dôležité. Neďaleko našli mŕtveho. Pravdepodobne obeť Vladimírových mužov. Už sa mu nedalo pomôcť. So všetkou úctou, myslím… že pani Jelena ho poznala. Našli tam jej veci…“ Olaf zdvihol zrak od ženy, ktorá ležala po jeho boku a oblečení iba do pol pása kráčal k poslovi.

Jelena sa zobudila na zlú predtuchu. V panike sa začala obzerať okolo seba. Olaf bol iba neďaleko. Rozprával sa s jazdcom na koni, ktorý práve osedlával svojho hnedáka. Podľa výrazu tváre vedela, že to, čo neznámy hovorí, nie je dobré. Vstala a po špičkách podišla k dvojici.

„Mučili ho. Nebol to iba obyčajný sedliak. Pozrite sa, erb kniežacej družiny.“ Zakrvavený plášť, ktorý vypadol zo sedlového vaku pripomenul Jelene, ako sa poslednýkrát obzrela a nechala za sebou Dmitrija i jaskyňu.

„Dmitrij.“ vyhŕkla Jelena a zdvihla zo zeme plášť muža, ktorý jej zachránil život a teraz jeho telo ležalo pod zemou v neoznačenom hrobe.

„Čo sa mu stalo?“

Olaf opatrne prehovoril: „Našla ho Vladimírova družina. Pravdepodobne ťa hľadali a on sa nemal ako ubrániť.“

„Nezaslúžil si takúto smrť. Jeho… jeho telo?“ prevravela s trasúcim sa hlasom.

„Pochovali sme ho, pani. No viac sme urobiť nemohli.“

Jelena vedela, čo to značilo. Žiaden obrad, obety za zosnulého ani modlitby. A tak sa iba ona za neho pomodlila, keď bola sama a nechala Olafa, nech sa postará o ostatné. Okamžite museli opustiť tábor a ísť ďalej, čo znamenalo už o pár hodín zahájiť útok.

Jelena trvala na tom, že pôjde s Olafom, no on jej to nedovolil. Času zostávalo tak málo a on sa jej dokonca nespýtal ani na to, čo bolo medzi ňou a mužom, ktorý jej pomohol pri úteku.

„Sľúbili sme si, že sa nerozdelíme,“ pripomenula mu.

„Nerozdelíme, pretože ja sa po teba vrátim, Jelena. Zostaneš tu, nezávisiac na tom, ako veľmi chceš bojovať . Pomsta nie je…“

„A tvoja pomsta? Čím sa tvoja pomsta líši od mojej? Vzal mi syna,“ kričala už a bolo jej jedno, kto ju počuje.

„Jelena,“ oprel si čelo o jej líce, „zobral nám obom syna, vrátim sa. Prosím, zostaň s Kirilom, odvedie ťa k Studenému vrchu.

„Ale ja chcem ísť po tvojom boku. Viem, aké sú boje. A ty to vieš tiež, hoci si dobrý bojovník. Nemôžeš vedieť, či Bohovia…“ Jelenine oči sa zaplnili slzami.

„Bohovia ma nepovolajú, pretože ešte nemám ženu.“

Pošepol jej: „Keď sa vrátim,  budeme spolu robiť všetko, až kým na nebudeš prosiť, aby som prestal. Aj to, čo máš rada, presne tu,“ podpichol ju. Zotrel jej z očí slzy a poslednýkrát ju objal.

Jelena sa pozerala, ako nasadá na koňa a sto jeho najlepších mužov ho nasleduje k hradbám. Keď sa jej stratil z očí, zapálila za neho vetvičku a vyslala prianie nebu, aby sa vrátil zdravý. Potom sa preobliekla a s mužom, ktorého určil Olaf sa i ona vydala na cestu. Mali pred sebou strmý výstup a čakalo ich veľa kopcov.

…

Ľudmila s Kosťom sa dostali do hradu iba pomocou jej znalostí so spriadaním vlákien, tkaním a farbením látok, ktorými sa Kyjevská Rus tak pýšila. Ešte z detstva si pamätala ako sa na vlákno na poliach pestoval ľan, konope a niekedy sa spracovávali aj vlákna z pŕhľavy. So sestrami chodievali zbierať stonky do lesov a sušili ich na veľkých plachtách, ktoré predtým rozprestreli na lúke. Látky boli určené na odevy, ale i na hospodárske účely, na vrecia, do ktorých sa viazalo obilie, svadobné plachty, plachietky a mešce, či kapsy, ktoré sa viazali k sedlám. Pre kniežací dvor sa tkali tiež obrusy zo vzácnych látok a prestieradlá.  Keď sa z nej stala žena a dávno pred otvorením nevestinca, vo veľkej stodole spriadala vlnu s ostatnými ženami z dediny, predovšetkým ovčiu. Vyrábali sa  z nej potom pevné, teplé látky,  súkna alebo hune. Na špagáty a laná sa dobre hodilo konope, ale pri viazaní a upevňovaní nákladov alebo iných predmetov používali stále ešte  lyko, kožené remene a húžvy z mladých stromčekov. Ruské lesy boli neutíchajúcim zdrojom prírodných materiálov.

Na staré zručnosti nikdy nezanevrela a keď ju hradný správca skúšal z farbenia  prírodnými farbivami alebo z bielenia, hravo mu dokázala, že je na túto prácu zo všetkých kandidátov  aj so svojím mužom najvhodnejšia. Jej práca na hrade bola monotónna a farbenie trvalo dlho, no Ľudmila vedela, že musí byť trpezlivá. Už zo začiatku sa jej podarilo spriateliť sa s niekoľkými ženami, ktoré jej mohli pomôcť pri záchrane priateľky keď len cennými informáciami. Kosťa zatiaľ nosil drevo ku kotlom a jeho manuálne zručnosti a sila pomáhali ženám a uľahčovali im i tak ťažkú prácu. Tiež pripravoval kožušiny pre hradného pána – ovčie rúna a kožuchy alebo prikrývky z nich vyrobené. Kožušiny divokých zvierat boli určené iba pre hrad alebo pre obchod s inými krajmi. Obyčajní ľudia už  lovili iba výnimočne  a postupne už takmer vôbec nie, pretože lesy sa stávali pánskym majetkom.

„Viete, ako sa povráva, že tu väznia i pani Jelenu?“ začala v jedno ráno Ľudmila, ako vešala a rozprestierala dlhé súkna modrej a fialovej farby, ktoré potrebovali špeciálnu opateru.

„Akože väznia? Sama som ju videla chodiť slobodne po chodbách i na nádvorie zišla a do záhrady. Ja keby som bola tak väznená, veru šťastná by som bola. Každý deň mať dať čo do úst,“ ohradila sa jedna zo žien.

„Určite to nie je také ľahké. Nemôcť odísť, keď srdce chce…“ snažila sa Ľudmila  nadviazať na už skončenú konverzáciu.

„Keď zmúdrie a bude staršia, uzná, ako dobre jej bolo, že sa mohla vydať za takého mocného muža.“

„Ale tie zvesti… sú pravdivé?“ nedala sa Jelenina priateľka, pretože času, ktorý s Kosťom mali bolo čoraz menej a ona si bola istá, že Vladimír si je toho vedomý tiež.

„Nuž, niečo na nich isto je. Koľkokrát som videla… ako schádzajú zo schodov plné modrín. Nová viera… je nová viera,“ nezúčastnene poznamenala jedna zo slúžok ktorá práve schádzala zo schodov s košom plným špinavého prádla.

„Veru dobre nám bolo, kým sme mali svojich Bohov. Ani by mi nenapadlo, že niekedy bude,“ zašepkala sprisahanecky ďalšia „milovanie niečím, čo by mohlo pobúriť našich najvyšších.“

Ľudmila  prikývla na znak súhlasu. Sexuálny akt nebýval u mladých ľudí znakom hriechu. Aspoň nie pokiaľ Vladimír a jemu podobní nerozhodli, že kresťanstvo je jediným správnym náboženstvom. A cirkev vzorom čistoty, nie osláv spojenia dvoch ľudí, ktoré predsa bolo tak spontánne a úprimné. Vymiesť chuť k predmanželským stykom sa však úplne nepodarilo a ona sa tomu tešila. Hoci jej nevestinec bol iba skalami, záležalo jej na kráse pôžitkov, neplánovanosti milovania a volaniu prírody. „Predsa niečo také prirodzené nemôže byť hriechom,“ opakovala si v duchu ako svoju mantru. A teraz… teraz pokiaľ kňazi nepotvrdili panenstvo nevesty, nútili ju, aby na druhý deň po svadbe trikrát obišla kostol po kolenách. S Kosťom to nazývali šialenstvom, predsa úplná sexuálna sloboda v dobe dospievania mala slúžiť na preskúmanie vlastného tela  i tela toho druhého a schopnosť uspokojiť partnera po svadobnom rituáli. Vzťah k prírode a rovnováha sa však postupne narúšali, nezostával kameň na kameni a stálosť manželského zväzku tiež. Zdravý rast potomstva, aby sa žena začala sexuálne správať usadnutejšie a nepotrebovala iných partnerov a aby muž spoznal ženské telo a vedel ženu uspokojiť- toto všetko bolo preč.

 

7. kapitola

A to nebolo jediné, čo sa zmenilo – odkedy boli na hrade, s Kosťom sa teraz museli milovať potichu, pretože iba tak to bolo správne a nechceli riskovať, že stratia jedinú prácu, ktorá im mohla pomôcť v nájdení Jeleny.

„Možno to má aj nejaké výhody,“ povedal potichu Kosťa, no jeho hlas sa ozýval medzi kamennými múrmi akoby hovoril takmer nahlas. Ľudmila sa na neho prekvapene pozrela. „Môžeme si to vychutnať ešte viac, počuť svoje telá, svoje srdcia“ povedal a siahol jej rukou na prsník. Jej bradavky boli napriamené a tvrdé. Dážď dopadal na drevené okenice akoby chcel vytvoriť nežnú  kulisu ich spojeniu. Miestnosť bola osvetlená len jednou sviečkou, pretože ich teraz bolo všade nedostatok. Ľudmila zaklonila hlavu a on pochopil, že má dosť slov. Pohladil ju po prsníkoch, zozadu ju objal a jemne ich masíroval v rukách. Obaja boli ŕoztúžení a príliš vzrušení, aby vydržali odolávať ešte dlhšie. Po pár sekundách zacítila penis, ako sa hlboko zabára hlboko do nej. Najskôr pomaly a potom čoraz rýchlejšie. Zaprela sa rukami a intenzívne prirážala. Chcela, aby to pokračovalo, Kosťa ju znovu chytil za prsia, stisol ich, počula jeho vzdychy a to ako sa nad ňu naklonil a ona sa s ním milovala s vášňou, do ktorej dávala všetko. Zrazu však prestal. Túžila, aby pokračoval, obzrela sa a videla, ako berie do ruky kúsok hnedej látky, ktorú vzal z farbiarne.

„Chceš niečo skúsiť?“  spýtal sa so šibalským výrazom v tvári.

„Iste,“ odvetila Ľudmila odhodlane a nevedela si predstaviť, čo nové by jej telu po toľkých rokoch mohol ponúknuť.

Opatrne si k nemu ľahla, a Kosťa jej zaviazal oči s cieľom dopriať jej rozkoš, akú ešte nezažila. Po kúskoch sa zbavoval jej šiat a bojoval s kostenými gombíkmi na ľanovej blúzke, kým nepovolili a nestiahol ho z jej bezbranného tela. Dôverovala mu a keď k nej načiahol ruku, aby jej pomohol vstať, oddala sa jeho prianiam. Položil jej ruky na stenu, naviedol ju, aby rozkročila nohy a hlboko do nej vnikol. Otočil si ju k sebe a drásal jej pery tak, že sa nemohla nadýchnuť. Pritlačil ju k stene a dotýkal sa jej po celom stene, dráždil jej citlivé miesta a potom ju odviedol na posteľ, aby si obaja vychutnali ich splynutie. Kosťa ju pevne držal a stískal jej telo.

„Môžem na tvár?“ spýtal sa potichu.

Ľudmila vydýchla nemým súhlasom. Bola na vrchole slasti, keď pokropil jej  dlane i pery svojou šťavou lásky. A hoci sa cítila uspokojená, ani zďaleka nebola nasýtená. Po chvíli opäť zašla Kosťovi rukou do rozkroku. Pohladila jeho hrejivé mužstvo a v tom momente pocítila, ako sa začína vzmáhať. Dopriala mu masáž len končekmi prstov a potom prešla na semenníky a pritlačila. Chcela mu poskytnúť to, čo dal on jej – dotýkala sa ich jemne, no nie iba na povrchu a cítila, ako sa mu vracia do tela život. Zreničky sa mu rozšírili a Ľudmila sa pobavene pozerala, ako jej vychádza v ústrety a necháva jej viac miesta na iniciatívu. Až teraz chápala, že nikdy mi iní muži nemohli dať to, čo on.

„Chcem už s tebou ostať,“ zašepkala tlmene pred tým, ako sa znovu rozochveli a spoločne nimi doznieval orgazmus.

…

Jelene sa nelúčilo ľahko, no vedela, že v krvavom boji by oslabená po toľkých dňoch cesty nič nezmohla. Vryla si do pamäte ich posledný bozk a dúfala, že Olafa bude môcť ešte niekedy uvidieť. Že Bohovia budú naozaj stáť na ich strane, ako veľmi dúfala a ochránia jej muža. Jej spoločník nič nevravel, iba zopárkrát obehol jej kobylu, aby jej ukázal cestu, no poväčšine sa držal v úzadí a prenechal Jelenu jej myšlienkam. Jeho úlohou bolo ju sprevádzať a ochraňovať a Jelena mu bola za ticho vďačná. Trvalo celé hodiny, kým sa dostali až na samý vrchol hory a niekoľko miest popri ceste bolo zdobených kvetmi a malými bôžikmi. Zúfalstvo prinútilo ľudí na úteku stavať si tieto drobné chrámy viery, ktoré im boli odopierané a počas dlhých ciest sa k nim modlili. Tak i Jelena pri jednom zosadla a pokľakla pred drobným oltárom s množstvom pohasnutých sviec a drobných lúčnych kvetov. Niekto len nedávno priniesol za hrsť pelmene, plnených akýmsi mäsom. Kiril sa obrátil chrbtom a doprial jej súkromie. Jelena vyriekla modlitbu, ktorú poznala najlepšie, tú ktorú ju učila Ľudmila a priala si, aby jej bolo dopriate byť s milovanými. Predtucha, ktorú mala už niekoľko dní ju však neopúšťala. Pretože dosiahnutie šťastia nie je možné bez obetí.

„Myslíte si, že sú… môžu byť  naše modlitby vyslyšané?“ spýtala sa znenazdania Jelena.

„Ja neverím ničomu,“ odvetil bojar.

„Myslíte…“ pokračovala zamyslene, no on jej skočil do reči.

„Myslím ani Boha ani Diabla. Veriť v jedno znamená veriť aj v druhé,“ dodal Kiril.

„Chápem,“ po dlhej odmlke však dodala, „ čo vás k tomu viedlo?

Nasledovalo ticho.

„Musí byť nejaký dôvod,“ nútila Kirila k odpovedi.

„To ludia si vymysleli Bohov. Premýšľali ste nad tým, že nič iné možno neexistuje? Iba my a tento svet? Že je to všetko, čo máme?“ zavalil ju sériou otázok, na ktoré nepoznala odpoveď.

„Ja… nikdy som nad tým nepremýšľala. Vždy som verila. Verila som, že sa so svojimi blízkymi stretnem,“ vysvetľovala zmierlivo Jelena.

Zdalo sa, že na čo nebolo treba odpovedať, Kiril neodpovedal.

„Tu sa utáboríme, pani Jelena,“ rozhodol zrazu ako prechádzali popri malej chatrči, v ktorej pred istým časom býval pustovník. Chatrč bola malá, jedna izba s rohožou, kde jej obyvateľ spal na zemi. V kúte z dosiek pozbíjaných zopár políc, kde ešte zostali stopy po bývalom majiteľovi, ktorý zrejme odišiel narýchlo. Knihy a pár ošúchaných zväzkov listín, drevené misky a nejaké bylinky. Kiril vybral zo sedlového vaku deku a rozprestrel ju na rohož.

„Kde budete spať vy?“ spýtala sa Jelena, no mysľou bola i tak stále pri Olafovi.

„Ja si usteliem na zemi, o to sa netrápte,“ odpovedal jej a kráčal k východu, keď zrazu mĺkve ticho preťali vzlyk a kroky bežiaceho človeka po lístí. Niekto utekal smerom ku koňom.

„Hej, hej, ty, pusti toho koňa,“ skríkol Kiril, no to nezabránilo mladej dievčine, aby sa nevyhupla na jeho žrebca a netrhla uzdou, ktorá však pevne držala pripevnená k ohrade.

Rozbehol sa za dievčaťom, ktoré sa snažilo prerezať uzdu malým ostrým kameňom, no tá nechcela spolupracovať. Po krátkom boji ju i tak strhol dolu a pritlačil k zemi.

„Pustite ma, vy…“ a z jej úst sa vynorila séria štipľavých nadávok.

„Povedz mi, prečo si chcela ukradnúť môjho koňa?“

„Chcela som na ňom ujsť, prečo sa asi kradnú kone?“ znela jej drzá odpoveď a jej oči iskrila pri pohľade na muža, ktorý jej zväzoval ruky za chrbtom.

„Jazyk máš podrezaný riadne, uvidíme či sa i potom budeš tak obracať,“ povedal jej Kiril a ťahal ju za sebou, dávajúc však pozor, aby jej neublížil.

„Potom? Po čom?“

„Teraz ideš pekne so mnou,“ prikázal jej a neodpovedal na jej otázku, čím ju iba viac zneistil.

Napísali: Yannah a Katarína