Od začiatku, čo nám nikým nevolení „odborníci“ usmerňujú život vyhláškami, som neporozumel tomu, prečo v tom „krízovom štábe“ nemá pevné miesto aspoň jeden psychiater, tvrdí v rozhovore pre portál 40 plus herec a kabaretiér Milan Markovič.
Žijeme v NEuveriteľnej dobe. Jeden by totiž NEveril, kam sme sa posunuli a dopracovali. Napadlo mi, že ak by ma niekto transmisiou poslal len pred 2 rokmi do dneška, tak sa asi rozplačem alebo zasmejem? Asi by som NEverila, že toto, čo sa deje, je možné.
So záujmom som si vypočula debatu Hosť Nory Gubkovej a vtedy mi to doplo. Nám tu, priatelia, zmizla satira. Normálne sa nieto na čom zasmiať. Teda vlastne je. Taký smiech cez slzy to je… Inak, zaujímavé, lebo aj za tvrdého socíku bolo viac slobody na satiru a smiech, ako dnes.
Skrátka, aj za socíku ste vedeli, že je to na smiech a zasmiať sa dalo na prepašovanom humore. Jedným z vtedajších influencerov bol Milan Markovič. Nedalo mi a zohnala som si na neho kontakt. Možno vám jeho odpovede na moje otázky dajú zmysel. Hádam sa aj zasmejete. Možno sa rozčúlite. Hlavné je, že to vami nejakým smerom POhne. Lebo aj to je už dnes veľmi vzácne (podľa mňa…).
Od začiatku, čo nám nikým nevolení „odborníci“ usmerňujú život vyhláškami, som neporozumel tomu, prečo v tom „krízovom štábe“ nemá pevné miesto aspoň jeden psychiater, tvrdí v rozhovore pre portál 40 plus herec a kabaretiér Milan Markovič.
Žijeme v NEuveriteľnej dobe. Jeden by totiž NEveril, kam sme sa posunuli a dopracovali. Napadlo mi, že ak by ma niekto transmisiou poslal len pred 2 rokmi do dneška, tak sa asi rozplačem alebo zasmejem? Asi by som NEverila, že toto, čo sa deje, je možné.
So záujmom som si vypočula debatu Hosť Nory Gubkovej a vtedy mi to doplo. Nám tu, priatelia, zmizla satira. Normálne sa nieto na čom zasmiať. Teda vlastne je. Taký smiech cez slzy to je… Inak, zaujímavé, lebo aj za tvrdého socíku bolo viac slobody na satiru a smiech, ako dnes.
Skrátka, aj za socíku ste vedeli, že je to na smiech a zasmiať sa dalo na prepašovanom humore. Jedným z vtedajších influencerov bol Milan Markovič. Nedalo mi a zohnala som si na neho kontakt. Možno vám jeho odpovede na moje otázky dajú zmysel. Hádam sa aj zasmejete. Možno sa rozčúlite. Hlavné je, že to vami nejakým smerom POhne. Lebo aj to je už dnes veľmi vzácne (podľa mňa…).
Milan, kam sme sa to, podľa vás, dostali a prečo?
Žiadať komedianta o akúkoľvek analýzu, to nikdy nemôže dopadnúť dobre a predovšetkým dôveryhodne. Takého Jula Satinského o to, tuším, nikdy nikto nežiadal, ale predstavte si, on to vedel. A lebedil si pritom, že nikto netuší, či vtipkuje, alebo to myslí vážne. Pravda, dnes by to už mal ťažšie. Zopsul sa totiž pomaly celý svet. Je to preto, že je nás už bezmála osem miliárd? Že žijeme príliš rýchlo a príliš povrchne? Že hlad po peniazoch prevýšil všetky ostatné potreby? Že kultúra sa stáva čoraz menej potrebnou pre život, o čom nás presviedčajú všetci tí nekultúrni? Alebo preto, že strach, ktorý vládne svetom, zabíja spoľahlivejšie, ako ktorýkoľvek vírus?
Vidíte, miesto odpovede kladiem otázky. Ale možno medzi nimi nájdete aj odpoveď.
Čo absurdné pozorujete vo svojom okolí (alebo na politickej či kultúrnej scéne) a máte chuť to s humorom vôbec komentovať? Či už aj vás smiech prešiel?
Nie, smiech ma ešte nikdy neprešiel, smiech predsa nie je parný valec… A o tom svojom okolí nepoviem tiež nič nové. Absurdné je to, čo práve žijeme. Situácia, do ktorej nás dostali politici, odporuje zdravému rozumu a my to vlastne akceptujeme. Môže byť niečo ešte absurdnejšie? Politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to. Vidím pred sebou majora Terazkyho, ako sa tam pri vlaku pýta: – A povedzte, Kefalín, čo vy si predstavujete pod takým slovom „absurdný“?- Odpoveď už vo filme nezaznie a hoci my ju poznáme, často sa tvárime, že nás sa netýka.
Celý rozhovor nájdete TU.
Zdroj: 40plus.sk
