Covid tu nie je ešte ani dva roky, ale už teraz je jasné, že tento vírus spôsobuje v našej civilizácii revolúciu. Veci, ktoré sme donedávna považovali za samozrejmé, ako napríklad práca, škola a zábava, sa stali na mnohých úrovniach diskutabilnými. Vírus neovplyvňuje len naše zdravie a životy, ale mení aj to, ako vnímame sami seba ako ľudské bytosti a členov spoločnosti.
Kým k nám vírus nedorazil, označovali sme ľudí z veľkej časti podľa ich kariéry alebo zamestnania a ich životného štýlu. Mať kariéru bývalo symbolom úspechu. Toto slovo malo romantický nádych a predstavy častých „pracovných“ ciest, firemných kreditných kariet, bytu vo výškovej budove s ochrankou vo vstupnej hale a spoločenského postavenia, ktoré nám ostatní mohli závidieť.
Covid nejako tento pôvab stlmil. Nie že by ľudia úplne odmietali myšlienku kariéry, ale už nie je taká závideniahodná ako pred dvoma rokmi a jej príťažlivosť len klesá.
Stále chceme peniaze a vždy ich budeme chcieť, ale sme ochotní zaplatiť oveľa menej za to, že ich zarobíme veľa. Nie sme ochotní obetovať toľko zo svojho spoločenského života, iných záujmov, pokoja a času stráveného s rodinou pre spoločenský status. Sčasti je to preto, že nás to už tak neláka, a sčasti preto, že ostatní už nepovažujú naše kariérne „tituly“ za závideniahodné. Vidia naše dlhé hodiny v kancelárii, naše časté lety a ľutujú nás, že musíme tak tvrdo pracovať namiesto toho, aby sme si užívali život.
Pandémia však siahla hlbšie než len k zmene nášho vnímania práce. Kúsok po kúsku v nás znovu prebudila „veľké“ otázky, tie, ktoré sme roky potlačovali práve pod tlakom prežitia v hyperkapitalistickom svete: otázky o zmysle života.
Tak ako otepľovanie klímy roztápa večný ľad a vypúšťa plyny, ktoré menia zloženie našej atmosféry, vírus rozpúšťa ľad v našich srdciach a otvára ich dlho zmrazeným pocitom, ktoré menia atmosféru v našej spoločnosti. Učíme sa myslieť viac sociálne a menej individuálne.
Strach z infekcie nás prinútil priznať si, že sme zdravotne závislí na ostatných. Teraz, v súvislosti s krízou v dodávateľských reťazcoch v dôsledku koronavírusu, nás to núti uvedomiť si, že sme závislí jeden na druhom, a to pokiaľ ide o naše potraviny, cenu, ktorú platíme za veci, možnosť kúpiť si vianočné darčeky, našu zábavu, náš spoločenský život, naše školy a vzdelávanie.
Možno si to neuvedomujeme, ale vírus nás učí prehodnotiť naše hodnoty: koho považujeme za veľkého a obdivuhodného a kým opovrhujeme. Učí nás posudzovať ľudí nie podľa toho, koľko zarábajú, ale podľa toho, ako prispievajú spoločnosti. Začali sme potleskom zdravotníckym a lekárskym pracovníkom, potom sme prešli k uznaniu, že pracovníci supermarketov sú nenahraditeľní, a teraz si uvedomujeme, že títo neviditeľní ľudia sú tí, ktorí nám umožňujú žiť a starať sa o seba.
Vďaka vírusu sa konečne učíme, že každý človek je jedinečný, pretože každý človek môže spoločnosti prispieť niečím výnimočným, čím nikto iný. Vo svojej jedinečnosti sme si všetci rovní.
Keď sa proces prijatia jedinečnosti každého človeka zavŕši, zistíme, že nenávisť v našich srdciach zmizla. Uvedomíme si, aký je každý z nás vzácny, a budeme vďační za existenciu každého človeka na tejto planéte. Keď sa tak stane, budeme vďační Covidu – príčine konca kariéry a strojcovi jednoty a mieru.
Autor: Michael Laitman
